Adaptation process in ecological perspective of seniors

ADAPTAČNÝ PROCES SENIOROV V EKOLOGICKEJ PERSPEKTÍVE Adaptation process in ecological perspective of seniors Jana Levická Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, katedra sociálnej práce Univerzita Hradec Králové, Ústav sociální práce Summary Based on the ecological perspective, we can understand sudden changes in the health condition and associated requirements for position in the year‐round inclusion of seniors as a situation, in which all the three causes are accumulated referred to by authors as possible reasons for the maladaptation (Germain, Bloom, 1991; Germain, Gitterman, 2011). The examination of effects on the client due to this cluster of causes is tedious, but it is unavoidable. Within the framework of a specific research 5/2011 “Process of adaptation of seniors to their life under the institutional care”, I attempted to acquire data which could make it possible not only to improve understanding the client (man or women) in the course of the adaptation process, but also to determine whether the ecological perspective can bring a contribution to better understanding of his/her adaptation process. In my contribution, I mention only partial results of this research project concerning the research examination implemented in institutions for seniors in Slovakia. Given the target, I chose a qualitative research strategy, particularly design of an illustrative case study (Yin, 2003; Zainal, 2007). In the research work designed in this way, the investigator works with a minimum number of cases examined, which makes him/her possible to consider problems from different points of view. The research sample consisted of two seniors (a men aged 82 years and women aged 76 years), who were clients of the institution and in the course of our research, they were subjected to the adaptation process, two social workers, two nurses and members of families of the seniors. In one case, this was a daughter and son‐in‐law of the female client, and in the second case, this was a son and grand‐daughter of the male client. The results acquired demonstrated relationships between the social role played by the male senior/female senior in the previous period and success of the adaptation itself. The data obtained simultaneously indicate possibilities brought into the social work practice just by the ecological approach. Key words: adaptation process – ecological perspective – qualitative research – seniors – social work Souhrn Vychádzajúc z ekologickej perspektívy chápem náhlu zmenu zdravotného stavu a s ňou spojenú potrebu požiadať o miesto v celoročnom zariadení pre seniorov ako situáciu, v ktorej sa kumulujú všetky tri príčiny, ktoré autori označili za možné príčiny maladaptácie (Germain, Bloom, 1991; Germain, Gitterman, 2011). Skúmať, ako takýto zhluk príčin vplýva na klienta, je síce náročné, ale nevyhnutné. V rámci špecifického výskumu 5/2011 „Adaptační proces seniorů na život v ústavní péči“ som sa pokúsila získať informácie, ktoré mi umožnia nielen lepšie porozumieť klientke/ klientovi počas procesu adaptácie, ale tiež zistiť, či môže ekologická perspektíva prispieť Submitted: 2012‐03‐22 ▪ Accepted: 2012‐07‐19 ▪ Published online: 2012‐09‐27 KONTAKT: 14/3: 353–361 ▪ ISSN 1212‐4117 (Print) ▪ ISSN 1804‐7122 (Online) 353 ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY ORIGINAL ARTICLE ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY k lepšiemu porozumeniu jej/jeho adaptačného procesu. V mojom príspevku približujem len čiastkové výsledky tejto výskumnej úlohy, vzťahujúce sa k výskumnému šetreniu realizovanému v zariadeniach pre seniorov na Slovensku. Vzhľadom k cieľu som si zvolila kvalitatívnu výskumnú stratégiu, konkrétne designe ilustračnej prípadovej štúdie (Yin, 2003; Zainal, 2007). Pri takto designovanej výskumnej práci výskumník pracuje s minimálnym počtom sledovaných prípadov, čo mu umožňuje uchopenie problému z viacerých rovín. Výskumnú vzorku tvorili dvaja seniori (muž vo veku 82 rokov a žena vo veku 76 rokov), ktorí boli klientmi zariadenia a v čase nášho výskumu prechádzali adaptačným procesom, dve sociálne pracovníčky, dve zdravotné sestry a rodinní príslušníci seniorov. V jednom prípade išlo o dcéru a zaťa klientky, v druhom prípade o syna a vnučku klienta. Získané výsledky poukázali na vzťah medzi sociálnou rolou, ktorú senior/seniorka v predchádzajúcom období zastával/zastávala a úspešnosťou samotnej adaptácie. Zároveň získané informácie naznačujú možnosti, ktoré do praxe sociálnej práce prináša práve ekologický prístup. Kľúčové slová: adaptačný proces – ekologická perspektíva – kvalitatívny výskum – seniori – sociálna práca Ekosociálna perspektíva Ekologický prístup v sociálnej práci sa usiluje o dosiahnutie vyváženosti medzi potrebami klienta (systému) a možnosťami, ktoré mu na ich uspokojenie ponúka jeho sociálne prostre‐ die (Wendt, 1990). Vzájomný vzťah medzi klientom a jeho prostredím môže variovať od priaznivého vzťahu (ktorý je výsledkom dobrej adaptácie), podporujúceho rozvoj a dobré so‐ ciálne fungovanie klienta alebo prostredia, až po vzťah, ktorý je nepriaznivý a zabraňuje sociálnemu fungovaniu a rozvoju či už klienta, alebo prostredia. Ekologická perspektíva v podstate predstavuje špecifický pohľad na sociálnu prácu ako profesiu a jej poslanie (Wendt, 1995). Ekologická perspektíva pomáha vysvetliť koncept „človek v prostredí“, pričom za nedosta‐ točné pokladá, ak sa analyzuje jedinec či skupi‐ na zvlášť, mimo kontextu prostredia a opačne (Levická, 2002). S takýmto prístupom sme sa stretli už v práci F. Hollis (1964), ktorá hovorí o dvoch svetoch klienta. Jeden svet je tvorený realitou, ktorá klienta obklopuje, a druhý svet je vnútorný, neopakovateľný svet jeho indivi‐ duálnej psychiky. Predpokladom porozumenia klientovi je podľa F. Hollis vnímanie klienta v kontexte jeho interakcií a transakcií s jeho vonkajším svetom. V tejto súvislosti Hollis upozornila, že vhodne zvolená pomoc je závis‐ lá práve od porozumenia skrytých motívov a pocitov klienta. Hollis v svojom psychoso‐ ciálnom prístupe hovorí o koncepte „person‐in‐ situation“. Neskôr tento koncept rozvíjali ďalší autori, napr. Compton a Gallaway (1984), ktorí rozpracovali v rámci ekologickej perspektívy model „person‐in‐situation“, vychádzajúc z neho sa potom sociálny pracovník zameriava na nasledovné problémové okruhy:  problémy a potreby súvisiace s úlohami nejako spojenými s vývinovými etapami životného cyklu;  problémy a potreby súvisiace s úlohami, ktoré sa viažu na užívanie alebo ovplyvňo‐ vanie prvkov z klientovho prostredia;  problémy a potreby spojené s interperso‐ nálnymi prekážkami a zábranami, ktoré negatívne ovplyvňujú fungovanie rodiny alebo skupiny. Matoušek (2001) približuje model vytvorený Kirst‐Ashmanom a Hullom známy ako „person‐in‐environment“, teda osoba v pro‐ stredí, ktorý sa zaoberá komunikáciou v ekolo‐ gickom modely, ktorú chápu ako špecifický druh interakcie. Ako píše Hollstein‐Brinkman (2001), od 70. rokoch 20. storočia sa ekologický prístup obja‐ vuje najmä v prácach vytvorených v autorskou dvojicou Germain a Gitterman, ktorí požado‐ vali, aby ekologické teórie sledovali ľudí v rámci evolučných, ekologických a sociálnych 354 majú sociálni pracovníci vnímať ľudí a ich pro‐ stredie ako jednotný systém existujúci v konkrétnom kultúrnom a historickom kon‐ texte. (Germain, Bloom, 1991; Thiersch, 2006; Germain, Gitterman, 2011 ai.). „Oboje, osoba aj prostredie, môžu byť úplne porozumené len v pojmoch ich vzťahu, v ktorom každý neustále ovplyvňuje toho druhého v určitom kontex‐ te“ (Germain, Gitterman, 2011, p. 2). Veľa problémov a životných stresov vzniká práve na spoločných hraniciach klienta a jeho prostredia. Nezáleží preto na tom, či sociálny pracovník pracuje s klientom alebo s inštitúciou, vždy si musí uvedomovať ich vzájomný vplyv a vzájomnú závislosť. Pozor‐ nosť preto musí venovať rovnako klientovi ako prostrediu, pretože veľa problémov a život‐ ných stresov vzniká práve na ich spoločných hraniciach. Ako uvádza Garbarino (1990), prí‐ činy porúch, ktoré môžu vzniknúť pri transak‐ ciách medzi jednotlivcom, sú spôsobené najmä nedostatočným prispôsobením sa jednotlivcov požiadavkám prostredia. Situácie, ktoré môžu takéto poruchy vyvolať, Germain a Gitterman (2008) rozdelili do troch skupín: 1. udalosti meniace život, vývinovo podmie‐ nené zmeny (puberta, rodičovstvo, choro‐ ba, smrť, ...); 2. situácie s nezvyčajným tlakom prostredia (chýbajúca ochrana pred životnými rizika‐ mi, zlé bytové podmienky, živelné kata‐ strofy, zlyhávajúce organizácie); 3. komunikačné a vzťahové problémy. Podľa Bartlet (In: Wendt, 2004) sa pre sociál‐ ne fungovanie jednotlivca ako rozhodujúca ukazuje schopnosť reagovať na zmeny. Wendt (2004) v tejto súvislosti píše, že adaptačný pro‐ ces je tiež ovplyvnený množstvom a rýchlo‐ sťou zmien zasahujúcich individuálny život. Zložitosť súčasného života, v ktorom prišlo k oddeleniu individuálneho a sociálneho spô‐ sobu života, si vyžaduje, aby jedinec v dosta‐ točnej miere disponoval zručnosťami vyplýva‐ júcimi zo selfmanagementu. Podobný názor zastávajú aj Germain a Gitterman (2011), keď poukazujú na význam sebariadenia a seba‐ vedomia pre dobré zvládanie každodenného života. 355 ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY celkov. Jedinec je chápaný ako účastník nepre‐ tržitej vzájomnej výmeny so všetkými časťami v svojom okolí, neustále je teda uprostred adaptačného, evolučného procesu. V tomto procese prichádza k zmene vlastného fyzické‐ ho i sociálneho prostredia ako aj k vplyvu kon‐ tinuitných, recipročných prispôsobovacích procesov a k zmene samotného jedinca. S ekologickou perspektívou do sociálnej práce prišlo tiež ekologické myslenie, ktoré je ovplyvnené fenomenologickým prístupom, v dôsledku čoho sa lineárne myslenie, ktoré bolo charakteristické pre predchádzajúce ob‐ dobie, v sociálnej práci mení na fenomenolo‐ gické, ktoré je možné vysvetliť nasledovne. Ak prvok A vplýva na prvok B, prichádza v dôsledku tohto vplyvu k zmene B. Zmenené B má potenciál vyvolať zmenu v A. Tento pro‐ ces vytvára tzv. fenomenologický kruh. Inak povedané klient a prostredie majú potenciál k permanentnému vzájomnému ovplyvňova‐ niu sa. Do tohto procesu prirodzene zasahujú aj ďalšie premenné. Autori ako napr. Germain a Gitterman (2008), Sheafor et al. (2000) zdô‐ razňujú, že pre ekosociálnu prácu nie sú dôle‐ žité príčiny, ktoré zmenu vyvolali, ale dôsled‐ ky, ktoré majú vzájomné výmeny prebiehajúce medzi prvkami systému. Úlohou sociálnej práce je potom prostredníctvom intervencie modifikovať maladaptívne výmeny. Práve znížená schopnosť, či prípadná úplná neschopnosť prispôsobiť sa skutočnosti, môže spôsobiť narušenie psychic‐ kého zdravia. Pomoc prichádzajúca prostred‐ níctvom sociálnych pracovníkov je založená na profesionálnom konaní, ktoré sa opiera o skúsenosti všedného dňa, pričom tieto skúse‐ nosti berie vážne1 a spolu s klientom sa usilujú o objasnenie, vysvetlenie a pochopenie kliento‐ vých skúseností a následne spolu s ním pracuje na novej organizácii klientových skúseností. Sociálni pracovníci musia byť schopní chápať skutočnosť, že tradície a hodnoty, ktoré reš‐ pektujú oni samotní, pri tejto práci nemôžu byť pokladané za objektívne existujúce princípy2. Centrálnym bodom hodnotenia, na ktorom sa spolupodieľajú klient a sociálny pracovník, sa tak stáva klientovo vnímanie svojej situácie a spoločné hľadanie možností a zdrojov (Levická, 2007). Ako upozornili viacerí autori, ekologic‐ ká perspektíva objasňuje požiadavku, prečo ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY Seba‐vedomie je najdôležitejšou časťou self‐ konceptu; reprezentuje rozsah, vďaka ktorému sa človek cíti kompetentným, rešpektovaným a cenným, čím významne ovplyvňuje ľudské zmýšľanie a správanie. Vysoká úroveň seba‐ vedomia je vnútorne uspokojujúca a príjemná. Mimoriadny význam nadobúda počas detstva a adolescencie, ale rozvíja sa, a dokonca sa aj mení v dospelosti. Nízke seba‐vedomie reflek‐ tuje nedostatok rešpektu seba samého a pocity, že človek je nedostatočný, nedôstojný, nízky, nemilovaný a nehodný. Často sa spája s depresiou. Seba‐riadenie je vnútorná schopnosť prevziať určitý stupeň kontroly nad vlastným životom a akceptovať zodpovednosť za vlastné rozhod‐ nutia a konanie pri súčasnom rešpektovaní práv a potrieb ostatných. Táto schopnosť musí byť podporovaná počas celého života prostred‐ níctvom možností z prostredia, ktoré umožnia robiť osobe veku a zdraviu primerané rozhod‐ nutia a konať cieľavedome. Otázky moci a bezmocnosti sú pre seba‐riadenie kľúčové. Za určitých okolností môžu byť životné pod‐ mienky natoľko zúžené, že neposkytujú prie‐ stor pre realizáciu zmysluplných volieb. Ak ľudia nemajú žiadnu kontrolu nad neželanými životnými udalosťami, alebo finančnou istotou (čo je najčastejšie medzi chudobnými a utláčanými ľuďmi), potom je seba riadenie ohrozené. Bezmocnosť je krutá a nehumánna životná podmienka, pretože ľudia, ktorí sú bezmocní, sú naklonení strpieť o mnoho viac rušivých životných stresov s dlhodobými ná‐ sledkami než zvyšok populácie. Náhlu zmenu zdravotného stavu a s ňou spojenú potrebu požiadať o miesto v celoroč‐ nom zariadení pre seniorov v kontexte ekoso‐ ciálnej teórie chápem ako situáciu, v ktorej sa kumulujú všetky tri skupiny príčin, ktoré auto‐ ri označili za možné príčiny maladaptácie (Germain, Bloom, 1991; Germain, Gitterman, 2011). Pre účely tohto príspevku som sa roz‐ hodla spracovať len vplyv tlakov z vnútorného prostredia klienta a priblížiť ich v kontexte adaptačného procesu. Cieľ Zistiť, či ekosociálna teória predstavuje vhod‐ ný teoretický rámec pre identifikovanie fakto‐ rov, ktoré môžu byť prekážkou v procese adaptácie sa seniora na nové prostredie, na zariadenie pre seniorov. METODOLÓGIA Vychádzajúc z výskumného cieľa som sa roz‐ hodla pre kvalitatívnu výskumnú stratégiu, konkrétne pre designe prípadovej štúdie, ktorá je v súčasnosti pokladaná za solídny spôsob vedeckého skúmania vhodný najmä na kom‐ plexný prístup k skúmanému sociálnemu javu. Zainal (2007) prípadovú štúdiu charakterizo‐ val ako metódu, ktorá umožňuje vedcom po‐ drobne skúmať dáta v ich konkrétnom kontex‐ te. Yin (2003, p. 23) definuje prípadovú štúdiu ako „empirické šetrenie, ktoré skúma zvolený fenomén v rámci jeho reálneho životného kon‐ textu, a to najmä v situáciách, keď hranice me‐ dzi javom a jeho kontextom nie sú zreteľné a pre ich odhalenie je potrebné použiť dôkazy z viacerých zdrojov“. Ako Yin zdôrazňuje, prípadová štúdia je zvlášť vhodná na skúma‐ nie takých situácii, pre ktoré platí, že sa v nich vyskytuje: veľa premenných, výskumník pracuje s väčším počtom zdrojov či dôkazov, rieši viaceré teoretické problémy a p. Pre prípadovú štúdiu je typické, že hľadá odpovede na otázky typu „ako“ a „prečo“. Tento typ vedeckého skúma‐ nia predpokladá, že výskumník má kontrolu nad priebehom výskumu a že premetom jeho vedeckého záujmu je výskum daného javu v kontexte reálneho života (Švaříček, Šeďová a kol., 2007). Z výskumných metód a techník, ktoré sa používajú v rámci tohto výskumného designu, som použila rozhovor, priame pozo‐ rovanie a analýzu dokumentov. S ohľadom na cieľ môjho výskumu som sa napokon rozhodla pre ilustračnú prípadovú štúdiu. Hlavným cie‐ ľom vypracovania tohto typu štúdie je využiť jeden alebo dva prípady z reálneho života na popísanie určitého javu či situácie. Ilustračné prípadové štúdie slúžia predovšetkým k tomu, aby verejnosť oboznámili s neznámymi skutočnos‐ ťami, aby poukázali na súvislosti daného javu, o ktorých je potrebné diskutovať. Charakteristika súboru Ako som písala v metodike výskumu, pre prí‐ padovú štúdiu je charakteristické jej uchopenie z viacerých rovín. Zároveň však tento vý‐ 356 VÝSLEDKY A ICH INTERPRETÁCIA Yin (2003) odporúča, aby výskumná správa, ktorou výskumník referuje o svojich ziste‐ niach, podávala plastický obraz o skúmanom jave. Pre potvrdenie pravdivosti ilustračnej prípadovej štúdie výskumník používa kon‐ krétne zistené fakty, ktoré interpretuje. Keďže som pri svojom výskume vychádza‐ la z vopred stanovených premenných, ktoré som prevzala z prác autorov (Germain, Blo‐ om, 1991; Germain, Gitterman, 2011), a prí‐ tomnosť týchto som sledovala jednak pro‐ stredníctvom rozhovorov, ale tiež aj pro‐ stredníctvom analýzy klientskych dokumen‐ tov a osobným pozorovaním, konštatujem, že ekosociálna teória vytvára dostatočne vhodný rámec pre skúmanie adaptačného procesu a umožňuje sociálnym pracovníkom voliť adekvátne formy intervencie s cieľom pozitívne ovplyvniť priebeh adaptácie klien‐ ta v zariadení. Pán Jozef a pani Pavlína boli prijatí do zaria‐ denia v tom istom týždni. Ich príbeh je v mnohom podobný a v mnohom sa líši. Pri hľadaní klientov, ktorí aktuálne prechádzajú adaptačným procesom, mi boli práve oni dvaja odporučení s tým, že zdravotná sestra, ktorá ma na nich upozornila, ich pokladala za „najvhodnejších adeptov, obaja spĺňajú vašu požia‐ davku, sú tu dva týždne a podľa môjho názoru si u nás veľmi pekne zvykli...“ (ZSa1). V podstate zhodný názor mala aj jedna sociálna pracov‐ níčka (SPa2), ktorá sa vyjadrila, že má „z nich radosť, obaja prekonali ťažkú chorobu a výborne sa s tým vyrovnali“. Prv, ako som sa definitívne rozhodla pracovať práve s tými klientmi, skon‐ taktovala som sa ešte s ich rodinnými prísluš‐ níkmi, ktorí boli pri rozhodovaní oboch klien‐ tov, ktoré vyústilo do žiadosti o umiestnenie do zariadenia, a následne som nazrela do ich dokumentácie. Pán Jozef (82 rokov) sa pri ceste z obchodu v dôsledku ľahkej nevoľnosti pošmykol, padol a zlomil si pravú nohu. Nasledovala hospitali‐ zácia, po ktorej sa pán Jozef vrátil do domáce‐ ho prostredia, ale s obmedzenou mobilitou a s nutnosťou používať pri chôdzi francúzske barle. Syn, s ktorým býval v spoločnej domác‐ nosti, je vdovec s 21ročnou dcérou, ktorá štu‐ duje. Pánovi Jozefovi sa nepodarilo prekonať strach z ďalšieho úrazu: „Viete, vonku bola jeseň a všade popadané lístie a mokro, šmýkaľo sa mi...“ (PJ1), v dôsledku čoho prevažnú časť dňa trávil sám. Mal pocit, že je opustený, že syn a vnučka sa stále kamsi ponáhľajú, sám si do‐ ma musel prihrievať jedlo (v obci, kde žil, ne‐ fungovala žiadna sociálna služba) a keď prišli domov, tak sa s ním „ani poriadne nerozprávali. To človek vycíti, že tomu druhému sa nechce, to vám nemusí povedať...“ (PJ2). Syn aj vnučka si boli vedomí toho, že pán Jozef sa cíti opustený: „On to často opakoval, že je v tom dome sám ako ten pes...“ (PV1). Nakoniec na základe spoloč‐ ných rozhovorov sa pán Jozef rozhodol požia‐ dať o miesto v zariadení pre seniorov v blíz‐ kom meste, s tým, že tam pracuje syn a vnučka študuje. Od jeho nástupu do zariadenia ubehlo v deň nášho kontaktu presne 16 dní. Pani Pavlína (76 rokov) prekonala mozgovú príhodu, v dôsledku ktorej sa znížila jej mobili‐ ta a zhoršila sa tiež jemná motorika. Pani Pav‐ lína potrebuje pri chôdzi oporu a potrebuje pomoc pri manipulácii s drobnými predmetmi (gombičky a p.) a tiež pri manipulácii s hrnčekom či lyžičkou. Pred ochorením žila sama vo vlastnej domácnosti, z nemocnice išla do domácnosti zaťa (interpretácia klientky). Po dvoch týždňoch sa ich spýtala, čo by povedali, „keby si dala žiadosť do domova...“ (PD1). O ďalšie dva týždne nastúpila do zariadenia. Od jej nástupu ubehlo v deň nášho kontaktu presne 14 dní. Obaja klienti si podľa zamestnancov zariadenia na život v domove pekne zvykli, rýchle porozu‐ meli organizácii dňa, pravidlám spolužitia a nad‐ viazali kontakty s inými klientmi (zosumari‐ zované na základe rozhovorov so zdravotnými sestrami a sociálnymi pracovníčkami). 357 ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY skumný designe umožňuje, aby výskumník skúmal jeden či dva prípady. Vychádzajúc z toho, výskumnú vzorku tvorili dvaja seniori (muž vo veku 82 rokov a žena vo veku 76 ro‐ kov), ktorí boli klientmi zariadenia a v čase nášho výskumu prechádzali adaptačným pro‐ cesom, dve sociálne pracovníčky, dve zdravot‐ né sestry a rodinní príslušníci seniorov. V jednom prípade išlo o dcéru a zaťa klientky, v druhom prípade o syna a vnučku klienta. ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY Na základe opakovaných rozhovorov s pá‐ nom Jozefom som konštatovala, že u neho prebieha pozitívna adaptácia na život v zaria‐ dení. Medzi faktory, ktoré v jeho prípade pri‐ speli k uľahčeniu adaptačného procesu, som zaradila nasledovné:  pán Jozef je sám, izbu má iba pre seba, umožňuje mu to výška jeho dôchodku;  nemusí sa prispôsobovať zvykom žiadneho spolubývajúceho;  stretol v zariadení bývalého kolegu z práce;  našiel si „partičku na mariáš“ (PJ7);  má tam vždy niekoho, s kým sa porozprá‐ va. Medzi tieto faktory je potrebné zaradiť tiež pravidelné návštevy syna a vnučky, s ktorými je dohodnutý na spoločnom trávení sviatkov. Po prvom rozhovore s pani Pavlínou, som mala dojem, že aj táto klientka je spokojná so svojim rozhodnutím a so životom v zariadení. Pri druhom rozhovore pani Pavlína konštato‐ vala, že „nie je to všetko také ľahké, v tomto veku si zvykať...“ (PP3). Na základe ďalších rozhovo‐ rov konštatujem, že som u pani Pavlíny identi‐ fikovala prejavy maladaptácie. Predtým, ako ich zhrniem, priblížim aspoň v krátkosti kľúčo‐ vé momenty, ktoré mi pomohli porozumieť adaptačnému procesu prebiehajúcemu u pani Pavlíny. Prvý problém nastal, keď sa pani Pavlína ešte v domácnosti zaťa spýtala, čo by dcéra a zať povedali, keby si dala žiadosť do zariade‐ nia. Pani Pavlína si na túto situáciu spomína nasledovne. „Ani ma nepresviedčali, ani ona, ani on. Aj som si to myslela, že to len tak mi hovoria, že sa postarajú, [...] ale keď videli, čo je okolo mňa roboty [...] doktor síce hovorí, že sa to zlep‐ ší...“ (PP6). Dcéra pripúšťa, že ju ten nápad zaskočil, ale „keď to opakovala znova, tak mi bolo aj ľúto. Ja som krátko pred dôchodkom, nemôžem zostať doma celý deň a ona ešte nepotrebovala, aby niekto okolo nej chodil do kola...“ (PD3). Aj zať potvrdil, že prvý raz si myslel, že to „babka nemyslí vážne, že to hovorí len tak, ale keď to po‐ tom zopakovala, tak sme si povedali, že asi to ozaj chce...“ (PZ2). „Uzavretá“ komunikácia spôso‐ bila rozdielne vnímanie návrhu pani Pavlíny riešiť situáciu odchodom do zariadenia pre seniorov. K nárastu problému prišlo aj vďaka tomu, že pri oboznamovaní sa so zariadením, do ktorého plánovala nastúpiť, jej sociálna pra‐ covníčka aj sestrička „sľubovali, len príďte, u nás vám bude dobre, uvidíte...“ (PP7) a sestrička pod‐ ľa jej slov hovorila, že „... aj doktor sem chodí a tí dvaja, tiež tvrdili, že mi tu bude dobre...“ (PP8). Problém kulminoval po jej nástupe, keď začala poznávať skutočný život klientky zaria‐ denia. „Všetci sú spokojní, len ma uisťujú, ako mi je tu dobre, ale čo oni vedia, čo to je...“ (PP10). Keďže v rozhovoroch s jednotlivými účast‐ níkmi môjho výskumu sa často opakovalo slovné spojenie „bude ti tu dobre/je tu(ti) dob‐ re,“ zamerala som sa na to, aby som zistila, aký význam tomuto slovnému spojeniu pripisujú účastníci výskumu. Pani Pavlína mi svoj výrok „... viete, všetci mi sľubovali, že keď sem pôjdem, budem sa tu mať dobre...“ (PP5) vysvetlila jednoducho: „Čomu nerozumiete? Mať sa dobre, je mať sa dobre. Ako doma, ako predtým, než som ochorela [...] sestrička povedala, že doktor sem chodí stále... a v nemocnici mi doktor povedal, že sa to dá do poriadku, ale že to potrvá [...] aj dcéra hovorila, že tu sú ľudia školení na to, aby mi pomohli, že mi tu bude dobre... a ono sa nič nezmenilo, je to ešte horšie. S cudzou ženou na izbe, ani sa neotočím, aby to nevidela [...] keď niečo rozlejem, hneď volá sestričky [...] a v noci buntoší... a vraj dobre...“ (PP13). „Mať sa dobre“ u pani Pavlíny teda znamená, nebyť chorá. Pani Pavlína sa cíti oklamaná, pretože si situá‐ ciu vyhodnotila tak, že ju oklamali. „Viete, dcé‐ ra so zaťom prídu raz za týždeň a keď tu budem dlhšie, potom ktovie... a sestričky, tie prídu ráno a cez obed, ale že by si tu sadli a porozprávali so mnou...“ (PP15). Realita ústavného života nara‐ zila na nereálne predstavy a očakávania pani Pavlíny. Problém je v tom, že pani Pavlína si tieto pocity necháva pre seba. Dôvod takéhoto správania je v náhlej strate sebaúcty. „Ale pro‐ sím vás, na čo by som to komu hovorila, kto už má záujem o mrzáka? ... kto by ma počúval, ani najesť sa sama poriadne nedokážem, celá sa pooblievam polievkou a viete čo mi na to povedal doktor? Že môžem byť rada, že to nie je horšie, že si mám na to zvyknúť... aj keď som bola u zaťa, tak mi povedali, že môžem byť rada, že som to prežila a nech sedím, že som sa dosť narobila [...] už som nanič, len na starosť, kto by ma počúval...“ (PP17). 358 „každý deň aspoň chvíľu pri mne, však v nemocnici sa zastavili doktori aj trikrát za deň a tam boli vše‐ tci chorí a tu sú aj zdraví... a bola som u doktora len raz a aj to som musela ísť na ambulan‐ ciu...“ (PP25). Túto skutočnosť si tak vyhodno‐ tila ako prekážku v jej procese uzdravovania. Zamestnanci, ktorí v zariadení pracujú, majú aj iné povinnosti, a tak ju sklamal fakt, že nesedia na izbách pri klientoch a nerozprávajú sa s nimi. „Však si za to platíme, podpisovala som tú zmluvu a viem, že si platím za všetky služby, však mi aj riaditeľ povedal, že si môžem zaplatiť všetky služby...“ (PP28). V predstavách pani Pavlíny medzi služby patrí aj to, že personál si príde sadnúť na izbu a porozprávať sa s ňou, evi‐ dentne čas, ktorý pri nej strávia zamestnanci sa jej zdá nedostatočný. Nereálne očakávania, ktoré niekedy vznikajú aj ako dôsledok komu‐ nikačných neporozumení, v tomto konkrét‐ nom prípade sa ukázali ako najväčšia prekážka v adaptačnom procese. Keď som sa jej opakovane pýtala, či o tomto svojom „sklamaní so života v zariadení“ hovo‐ rila s dcérou, alebo či si nemyslí, že by s nimi o tom mala rozprávať, zamietla túto možnosť s argumentom „ale prosím vás, to len takých zve‐ davcov, ako ste vy, zaujímajú mrzáci ako ja... vy si to vypočujete a odídete a hotovo [...] myslíte si, že dcéra chce počuť, že som nešťastná a načo, čo s tým urobí? Nič, bude chodiť málo za mnou, aby ma nemusela počúvať... a títo? Tí sú tu dosť dlho, aby im to povedali všetci, čo tu boli, a čo s tým spravia? Pre nich som len práca [...] takých úbožiakov tu majú plno...“ (PP35). ZÁVER Ak porovnáme situáciu, v ktorej sa ocitli obaja naši participanti, vidíme, že napriek zdanlivo rovnaký príčinám (náhle zhoršenie zdravotné‐ ho stavu) a rovnakým podmienkam, v ktorých sa ocitli, adaptačný proces prebiehal rozdielne. Pán Jozef plne akceptoval život v zariadení a vítal starostlivosť, ktorú mu inštitúcia posky‐ toval (varenie, pranie, upratovanie apod.). Tieto skutočnosti sa negatívne nepremietli do jeho seba‐vedomia a nezasiahli ani oblasť seba‐ riadenia, čo súviselo aj s predchádzajúcim spô‐ sobom života, keď bežné práce v domácnosti robila manželka a neskôr vnučka, ako vyplýva z jeho výroku: „... to nie je chlapská práca chodiť 359 ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY Z rozhovorov s ostatnými konštatujem, že predstavy o obsahu slovného spojenia „mať sa dobre“ personálu a príbuzných pani Pavlíny sa približujú. „Jednoducho by tu bola celý deň sama. Tam má od rána do rána vždy niekoho, na koho si môže zavolať...“ (PD4) „... má tam 4× denne stravu a vždy niečo iné, operú jej, upracú... čo jej tam chý‐ ba?“ (PZ5). „Mať sa dobre“ pre jej dcéru a zaťa tak znamená, že pani Pavlína má zabezpečenú 24hodinovú starostlivosť a to si oni predovšet‐ kým z ekonomických dôvodov nemohli dovo‐ liť. Dcéra tiež predpokladá, že „starým ľuďom toho už toľko netreba, má čo jesť, má kde spať, do‐ stane čo treba, my za ňou chodíme...“ (PD6). Po‐ dobný názor mala aj sociálna pracovníčka, ktorá mi povedala: „Áno, pri rozhovore so žiada‐ teľom alebo pri nástupe klienta do zariadenia bežne toto spojenie používam. Chcem ich tým v prvom rade ubezpečiť, že my zamestnanci sa bežne stretá‐ vame s podobnými situáciami, že v našom zariadení žijú ďalším im podobní ľudia a p. Jednoducho chcem odstrániť ich obavy, a tak im poviem, že nám tu spolu bude dobre...“ (SPa3). Zdravotné sestry toto spojenie tiež používajú najmä pred nástu‐ pom a v prvých dňoch. „Bežne to hovoríme, že babi, dedo, uvidíte, ako nám tu bude dobre, však im tu je dobre, keď treba, tak ich aj umyjeme, nakŕmi‐ me... ani doma by sa tak nemali“ (ZSb5). Zamest‐ nanci a príbuzní tak obsah slovného spojenia „mať sa dobre“ spájajú s nevyhnutnou starost‐ livosťou predovšetkým o biologické potreby človeka. Nad spojením „nám tu bude dobre/spolu nám tu bude dobre“ nepremýšľajú. Jedna zo sestričiek sa vyjadrila „nie je jediná, o ktorú sa musím starať, nemôžem pri nej sedieť celý deň, nech si na to radšej zvykne hneď...“ (ZSa6). Adaptačný proces u pani Pavlíny prebiehal tak problematicky preto, že do zariadenia pri‐ šla na základe pocitu, že je „na ťarchu dcére, ale hlavne zaťovi, viete, ten keď prišiel domov, len sa pozdravil a sadol si k televízoru [...] on je taký, on sa moc nerozpráva. A dcéra, tá sa snažila, ale to viete do roboty, doma porobiť a potom okolo mrzáka behať...“ (PP21). Tento svoj pocit nekonfronto‐ vala s nikým, pretože bola presvedčená, že „len by ma tak utešovali, klamali by...“ (PP23). Po pr‐ vej návšteve v zariadení si vytvorila nereálne očakávania o tom, aký život ju tam čaká, pre‐ dovšetkým si vybudovala predstavu, že keď do zariadenia pravidelne chodí lekár, bude ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY s hrncami, to žena mi dala vždy na stôl...“ (PJ4). Pani Pavlína sa nedostatočne adaptovala na pokles svojej sebestačnosti. Pre ženu, ktorá sa celý život dokázala postarať o seba, svoju rodi‐ nu, domácnosť, bola zmena z aktívnej panej vlastnej domácnosti na ženu odkázanú na po‐ moc aj v oblasti intímnej hygieny, obliekania či jedla príliš prudká. Nedokázala prijať zmeny, ktoré v jej živote spôsobila choroba. Vlastná odkázanosť na pomoc okolia u nej narušila jej seba‐vedomie, negatívne zasiahla oblasť seba‐ akceptácie, čo sa prejavilo tým, že odmietala hovoriť o svojich pocitoch, nádejach, sklama‐ niach a pod. s dcérou alebo s niekým zo za‐ mestnancov, čím sama sebe zabránila hľadať riešenia svojej situácie. Tým, že nehovorila o svojich pocitoch, posilňovala odmietanie reality, keď dúfala, že „možno sa to zmení, mož‐ no zasa sa dokážem sama obliecť a najesť [...] keby som tu aj zostala. Toto nie je žiaden život, ani jedna kamarátka za mnou nepríde a ja tu môžem len se‐ dieť a čakať, takýto život nemá cenu“ (PP39). Ekosociálny prístup vedie sociálneho pra‐ covníka k tomu, aby v rámci adaptačného pro‐ cesu zameral svoju pozornosť na všetky oblasti života, ktoré boli bežnou súčasťou života klien‐ ta. Vedie ho tak k tomu, aby venoval pozor‐ nosť očakávaniam, želaniam a stratám svojich klientov, ktoré vníma ako indikátory výz‐ namne ovplyvňujúce ich život. V kontexte ekosociálneho prístupu umiestnenie jedinca mimo jeho sociotopu, teda konkrétneho pro‐ stredia, ktoré klient definuje ako svoj domov, je možné charakterizovať ako veľkú zmenu, čo predpokladá, že profesionáli participujúci na poskytovaní a zabezpečovaní sociálnych slu‐ žieb sú tiež kompetentní pracovať s vonkajšími a vnútornými faktormi, ktoré majú potenciál ovplyvňovať adaptačný proces. Ako upozor‐ ňuje Peter Lüssi (1998), sociotop je pre klienta emocionálne významný, pretože neodráža len interpersonálne vzťahy, ktoré si klient v ňom vytvoril, ale tiež vzťahy k obci, v ktorej žije, k domu či bytu, zvieratám a pod. Táto vedo‐ mosť sociálnych pracovníkov logicky vedie k tomu, aby každý adaptačný proces chápali v jeho individuálnych súvislostiach, čo pred‐ pokladá, že v rámci vstupnej diagnostiky budú hľadať odpovede najmä na dve otázky, ktoré je potrebné si položiť (Trevithick, 2006), a síce: Aké sú špecifické črty tohto problému? a Aké môžu byť následky nezmiernenia problému? Aj ich aplikáciou v tomto výskume som dospe‐ la k záveru, že rozdielny priebeh adaptačného procesu u pána Jozefa a pani Pavlíny môže súvisieť s rozdielnymi sociálnymi rolami, s ktorými sa oni sami identifikovali. Ak teda súčasťou sociálnej role pána Jozefa v minulosti bolo, že on zabezpečoval rodinu finančne a manželka mu poskytovala starostlivosť spo‐ jenú so stravou, upratovaním apod., po umies‐ tnení do zariadenia neprichádza k významnej zmene jeho sociálnej role, čo mu mohlo napo‐ môcť v adaptácii na nové prostredie. Z rozprá‐ vania pani Pavlíny je ale zrejmé, že jej sociálna rola bola výrazne spojená s tým, že si dokáže činnosti spojené s napĺňaním každodenných potrieb (varenie, pranie ap.) zabezpečiť sama. Neschopnosť zvládať tieto jednoduché, roky vykonávané činnosti, vážnym spôsobom naru‐ šila jej seba‐obraz, čo sa premietlo do negatív‐ nych zmien v oblasti seba‐hodnotenia a seba‐ akceptácie. Adaptačný proces pani Pavlíny je potrebné vnímať ako oveľa zložitejší. Pre jeho úspešnú realizácie je potrebné, aby sa okrem adaptácie na zmenu zdravotného stavu a následne na zmenu prostredia, adaptovala hlavne na zmenu sociálnej role, čo predpokla‐ dá:  adaptáciu na pokles svojej sebestačnosti;  adaptáciu na obmedzenia fyzického, psy‐ chického a sociálneho charakteru;  adaptáciu na zmenu straty slobody;  adaptáciu na stratu sociálnych kontaktov. Na základe výskumu pokladám práve adap‐ táciu sa na zmenenú sociálnu rolu za kľúčový faktor adaptačného procesu. Odpoveď na dru‐ hú z Doelho otázok môže pomôcť nastaviť proces sociálnej intervencie, tak aby sa predišlo potenciálnym následkom neriešenia situácie. Ekosociálna intervencia sa pritom orientuje na tie riešenia, ktoré v maximálnej miere zodpo‐ vedajú prirodzeným spôsobom ľudského ko‐ nania (Levická, 2005, 2007), čo následne môže uľahčiť jej priebeh. V prípade pani Pavlíny by k takýmto jednoduchým riešeniam mohla pat‐ riť obnova sociálnej siete klientky, čo v praktickej rovine znamená napr. pozvanie jej kamarátok na návštevu do zariadenia. Takáto 360 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. Príspevok vznikol ako výstup zo špecifického vý‐ skumu 5/2011 Adaptační proces seniorů na život v ústavní péči. 13. Poznámky: 1. Thiersch (2006) hovorí, že sociálny pracovník akceptuje klientove skúsenosti prameniace zo zážitkov všedného dňa ako klientovu realitu. 2. Aj keď Thiersch opakovane upozorňuje na potre‐ bu skúmať a poznať objektívnu realitu, pri práci s klientom je podľa neho potrebné rešpektovať práve klientovu skúsenosť, najmä ak ide o skúsenosť vyvodenú z opakovaných zážitkov. 14. 15. 16. 17. LITERATÚRA 1. 2. 3. 4. 5. Compton BR, Gallavay B (1984). Social work pro‐ cesses. 3rd ed. Hemewood, IL: Dorsey Press. 326 p. Garbarino J (1990). The Human Ecology of Early Risk. In: Maisels SJ, Shankoff JP (eds.): Handbo‐ ok for Early Childhood Intervention. New York: Cambridge University Press, p. 78–96. Germain CB, Bloom M (1991). Human behavior in the social environment: An ecological view. 1st ed. New York: Columbia University Press. 543 p. Germain CB, Gitterman A (2008). Life Model of Social Work Practice. 3rd ed. New York: Colum‐ bia University Press. 632 p. Germain CB, Gitterman A (2011). Ecological Perspective. [online]. [cit. 2011. 07.15]. Dostupné 18. 19. 20. 21. na: http://www.uncp.edu/home/ marson/348_ecological.html Hollis F (1964). Casework: a psychosocial thera‐ py. 1st ed. New York: Random House. 300 p. Hollstein‐Brinkmann H (1993). Soziale Arbeit und Systemtheorien. 1. Aufl. Freiburg im Breis‐ gau: Lambertus. 221 p. Levická J (2002). Teoretické aspekty sociálnej práce. 1. vyd. Trnava: ProSocio. 283 s. Levická J (2005). Od konceptu k technike. 1. vyd. Trnava: Vydavateľstvo TŠ pre Spoločnosť pre podporu vedy a vzdelávania na FZaSP TU. 222 s. Levická J a kol. (2007). Sociálna práca I. 1. vyd. Trnava: Oľga Váryová, edícia ProSocio. 168 s. Lüssi P (1998). Systemische Sozialarbeit. Prak‐ tisches Lehrbuch der Sozialberatung. 4. dur‐ chges. Aufl. Bern‐Stuttgart‐Wien: Veralg Paul Haupt. 501 p. Matoušek O a kol. (2001). Základy sociální prá‐ ce. 1. vyd. Praha: Portál. 309 s. Sheafor BW, Horejsi ChR, Horejsi GA (2000). Techniques and guidelines for social worker prac‐ tice. 6th ed. Boston, MA: Allyn&Bacon. 628 p. Švaříček R, Šeďová K a kol. (2007). Kvalitativní výzkum v pedagogických vědách. 1. vyd. Pra‐ ha: Portál. 340 s. Thiersch H (2006): Die Erfahrung der Wirklich‐ keit. Perspektiven einer alltagsorietntierten Sozialpedagogik. 2. Aufl. Weinheim & Mün‐ chen: Juventa. 253 s. Trevithick P (2006). Social work skills a praxtice handbook. 2nd ed. Berkshire: Open University Press. 340 p. Wendt WR (1990). Oekosozial denken und han‐ deln. Grundlagen und Anwendlungen in Sozia‐ larbeit. Freiburg im Breisgau: Lambertus. 232 p. Wendt WR (1995). Soziale Arbeit im Wandel ihres Selbstverständnisses. Beruf und Identität. Lambertus‐Verlag, Freiburg i. Br.: Lambertus‐ Verlag. 172 p. Wendt WR (2004). Sozial arbeiten und sozial wirtschaften. Freiburg: Lambertus Verlag. 216 p. Yin RK (2003). Case study research: Design and Methods. (3rd ed.). Thousand Oaks,CA, Sage Publications. 192 p. Zainal Z (2007). Case study as a research met‐ hod. Jurnal Kemanusiaan. 9: 1–6. ISSN 1675‐ 1930.  Kontakt: Prof. PhDr. Jana Levická, Ph.D., Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, katedra sociálnej práce, Slovenská republika E‐mail: [email protected] 361 ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ VĚDY intervencia zároveň znamená potvrdenie toho, že personál (v našom prípade sociálna pracovníčka/sociálny pracovník) nielenže re‐ flektuje nevyslovené potreby klientky, ale ich zároveň berie dostatočne vážne. Klientke by tým bolo umožnené, aby seba samu vnímala ako dostatočne významného jedinca, ktorý nestratil na svojom ľudskom význame, čím by sa mohlo zlepšiť jej seba‐hodnotenie a seba‐ akceptácia. Ekosociálny prístup podľa môjho názoru ponúka vhodný teoretický rámec pre efektívnu prax s klientom v adaptačnom procese a záro‐ veň intervencia plánovaná a realizovaná v tomto kontexte má výrazný preventívny potenciál.