Tatiana Nikolajevna (rus. Татьяна Николаевна, * 10. jún 1897, Petergof, Rusko - † 17. júl 1918, Jekaterinburg, Rusko) bola druhou dcérou posledného ruského cára Mikuláša II. a jeho manželky cárovnej Alexandry. Narodila sa v Petergofe, neďaleko Petrohradu.

Tatiana Nikolajevna
ruská veľkokňažná
Tatiana v roku 1914
Tatiana v roku 1914
Tatiana Nikolajevna, erb
Tatiana Nikolajevna, podpis
Panovanie
DynastiaRomanov-Holstein-Gottorp
Biografické údaje
Narodenie10. júna 1897
Palác Petergof, Rusko
Úmrtie17. júl 1918 (21 rokov)
Jekaterinburg, Rusko
PochovanieKatedrála svätého Petra a Pavla, Petrohrad
Rodina
OtecMikuláš II.
MatkaAlexandra Fiodorovna
Odkazy
Spolupracuj na CommonsTatiana Nikolajevna
(multimediálne súbory na commons)

Tatiana bola mladšou sestrou veľkokňažnej Oľgy, staršou sestrou veľkokňažien Márie a Anastázie a cároviča Alexeja. Bola považovaná za najkrajšiu zo svojich sestier a vzhľadovo za najaristokratickejšiu. Medzi svojimi súrodencami bola známa ako „guvernantka“ pre jej materinské spôsoby. Tatiana bola najbližšie ku svojej matke Alexandre, ktorá s ňou rada čítavala knihy. Počas prvej svetovej vojny sa spolu so svojou staršou sestrou Oľgou vyučila za zdravotnú sestru. V rokoch 1914 až 1917 sa na pôde Carskoje Selo starala o zranených vojakov. Jej pôsobenie zdravotnej sestry sa skončilo zatknutím rodiny v roku 1917 po februárovej revolúcii.

Tatiana bola zavraždená spolu so svojou rodinou 17. júla 1918 a neskôr bola kanonizovaná pravoslávnou cirkvou. O Tatiane a jej súrodencoch sa čoskoro po zavraždení začalo hovoriť, že vraždu prežili. Jeden autor Michael Occleshaw špekuloval, že žena s menom Larissa Tudor mohla byť Tatiana. Avšak smrť cárskej rodiny bola potvrdená vedeckými dôkazmi.

Raný život

upraviť
 
Cárovná Alexandra so svojimi dcérami Máriou, Oľgou a Tatianou v roku 1900.
 
Malá Tatiana v klobúku v roku 1898.

Tatiana sa narodila 10. júna 1897. Bola druhým dieťaťom a dcérou ruského cára Mikuláša II. a cárovnej Alexandry Fiodorovny. Pri narodení vážila 3,9 kg a doktor Ott pri jej pôrode použil kliešte.[1] Keď sa Alexandra spamätala z chloroformu, videla okolo seba nepokojné a utrápené tváre“ a rozplakala sa a povedala: „Bože môj, to je zase dcéra. Čo povie národ, čo povie národ?“[1] Konštantín Konštantinovič napísal, že „všetci boli veľmi sklamaní, pretože dúfali v syna.“ Juraj Alexandrovič, Mikulášov mladší brat mu povedal: „Už som sa pripravoval na odchod z pozície cároviča, ale nemôže to tak byť.“[1] Podľa paulínskych zákonov nemohla na cársky trón nastúpiť žena, pokiaľ by nevymreli všetky legitímne mužské línie. Mikulášovým nástupcom bol jeho mladší brat Juraj. Súrodenci veľkokňažnej Tatiany boli veľkokňažné Oľga, Mária, Anastázia a cárovič Alexej. Všetky deti mali k sebe blízko až do konca ich života.

 
Tatiana na krste svojho brata Alexeja v roku 1904.

10. júna 1897 si ruské veľkoknieža Konštantín Konštantinovič zapísal do svojho denníka, že Mikuláš II. pomenoval Tatianu ako poctu hrdinke z veršovaného románu Eugen Onegin od Alexandra Sergejeviča Puškina. Podľa jeho chcel pomenovať svoje dcéry po sestrách Oľge a Tatiane v románe.[2] Tatiana ako dcéra ruského cára bola označovaná ako veľkokňažná.[3]

Tatiana bola so svojimi súrodencami vychovávaná veľmi stroho. Ona a jej sestry spali na táborových posteliach bez vankúšov. Každé ráno sa kúpali v studenej vode.[4] Tatiana a jej sestry vyšívali a plietli. Všetky veci, ktoré ušili sa podarovali alebo sa predali na charitatívnych bazároch.[5]

 
Veľkokňažná Tatiana v roku 1910.

Oľga a Tatiana boli vo svojej rodine známe ako „Veľký pár“.[6] Zdieľali aj svoju izbu a od raného detstva mali k sebe veľmi blízko. Na jar roku 1901, Oľga ochorela na brušný týfus a niekoľko týždňov zavretá v komnatách. Keď sa začala zotavovať, Tatiane bolo dovolené navštíviť Oľgu na 5-minút, ale nespoznala ju. Keď jej guvernantka Margaretta Eagarová povedala malej Tatiane, že to choré dieťa bola Oľga, začala Tatiana protestovať a horko plakať, že to bledé a vychudnuté dieťa nemohlo byť jej sestra Oľga.[7]

Vzťah s Grigorijom Rasputinom

upraviť
 
Tatiana Nikolajevna na fotografii z roku 1914 od Eugena Fabergé.

Tatiana milovala svojho mladšieho brata cároviča Alexeja. Alexej však mal časté a ťažké záchvaty hemofílie. Tatiana a jej tri sestry boli potenciálnymi nositeľkami génu pre hemofíliu, pretože cárovná Alexandra bola vnučkou britskej kráľovnej Viktórie. Tatianina teta z otcovej strany veľkokňažná Oľga Alexandrovna povedala, že Mária, Tatianina mladšia sestra, začala krvácať počas operácie na odstránenie mandlí v decembri 1914. Operujúceho lekára to tak znepokojilo, že cár naňho musel naliehať. Oľga Alexandrovna tvrdila, že jej štyri netere sú nositeľkami génu hemofílie.[8]

Cárovná sa spoliehala na radu Grigoriho Jefimoviča Rasputina, sibírskeho roľníka, alebo „svätého muža“, a pripísala jeho modlitbám zásluhu na záchrane chorého cároviča. Tatiana a jej súrodenci považovali Rasputina za „nášho priateľa“ a zverili sa mu. Na jeseň roku 1907, Tatianin otec odprevadil ich tetu Oľgu do detských izieb, aby sa mohla stretnúť s Rasputinom. Tatiana a jej súrodenci mali vtedy na sebe dlhé nočné košele a v jeho prítomnosti sa cítili príjemne.[9] Vo februári 1909 poslal cárskym deťom telegram v ktorom im radil: „Milujte celú Božiu prírodu, celé Jeho stvorenie, najmä túto Zem.“[10] V jednom liste 11-ročná Tatiana požiadala Rasputina, aby ich navštívil a napísala, že je pre ňu veľmi ťažké vidieť svoju matku chorú.[11]

Sofia Ivanovna Tyutchevová, jedna z ich guvernantiek, bola zdesená, že Rasputinovi bol povolený vstup do ich komnát, keď boli v nočných košeliach a požiadala, aby mal zakázaný vstup do ich izieb. Veľkokňažnej Xénii povedala, že pred nimi navštívil Oľgu a Tatianu, prihovoril sa im a „pohladkal ich“. Sestry tajili Rasputinovu prítomnosť pred Tyutchevovou a báli sa o ňom hovoriť s ňou.[12] Tatiana si bola toho vedomá a bála sa matkinej reakcie na Tyutchevovú. 8. marca 1910, Tatiana napísala svojej matke: „Tak sa bojím, čo môže povedať... o našom priateľovi niečo zlé. Dúfam, že Sofia bude teraz k nášmu priateľovi milá.“[12] Cárovná Tyutchevovú po tomto incidente prepustila.

Všetky správy sa zhodujú v tom, že Rasputin mal s deťmi nevinný vzťah, no Mikuláš Rasputina požiadal, aby nechodil do detských izieb. Veľkokňažná Xénia bola z tohto príbehu zhrozená a 15. marca 1910 si do denníka zapísala, že nerozumela tomu, prečo jej brat a jeho rodina považovali Rasputina za ich priateľa.

Maria Ivanovna Vishhnyakova, zdravotná sestra pre cárske deti, si myslela, že Rasputin je dobrý, ale potom bola z neho rozčarovaná. Na jar roku 1910 začala tvrdiť, že Rasputin ju znásilnil, no cárovná tomu neverila, pretože Rasputina považovala za svätého.[13] Cárovná naliehala na veľkokňažnú Oľgu Alexandrovnu, aby vyšetrila Vishhnyakovej tvrdenia. Oľga povedala, že Vishhnyakovú prichytili v posteli s kozákom cárskej gardy. V roku 1913 cárovná Vishnyakovú prepustila.[13]

Po tomto sa objavili zlomyseľné zvesti, že Rasputin zviedol cárovnú a štyri veľkokňažné.[14] Rasputin dokonca zverejnil listy, ktoré mu poslala cárovná a jej štyri dcéry. Tieto listy boli vo svojej podstate nevinné[15], ale podnecovali klebety o jeho údajných aférach. Pornografické karikatúry, ktoré sa rýchlo šírili zobrazovali Rasputina pri pohlavnom styku s cárovnou a jej štyrmi dcérami a v pozadí bola nahá Anna Vyrubová.[16] K veľkej nevôli cárovnej, Mikuláš nariadil Rasputinovi, aby opustil Petrohrad a on sa vydal na púť do Svätej zeme.[17] Spojenie cárskej rodiny s Rasputinom pokračovalo až do jeho vraždy v roku 1916. 6. decembra 1916 cárovná napísala Mikulášovi, že „Náš priateľ je taký spokojný s našimi dievčatami, hovorí, že prešli ťažkými kurzmi na svoj vek a ich duše sa veľmi rozvinuli.“[18]

Tatiana bola údajne prítomná na mieste Rasputinovej vraždy a bola prezlečená za poručíka gardy, aby sa mohla pomstiť pomstiť Rasputinovi, ktorý sa ju pokúsil uraziť. Maurice Paléologue, francúzsky veľvyslanec v Rusku napísal, že Tatiana bola svedkom Rasputinovej kastrácie, hoci o tom pochyboval.[19]

A. A. Mordvinov vo svojich memoároch uviedol, že všetky štyri veľkokňažné boli „chladné a viditeľne strašne rozrušené“ Rasputinovou smrťou. Podľa jeho slov sedeli „natesno pri sebe“ na pohovke, keď dostali správu o jeho smrti. Napísal, že pravdepodobne vycítili politický prevrat, ktorý sa vtedy chystal.[20] 21. decembra 1916 sa Tatiana zúčastnila na Rasputinovom pohrebe. Rasputin bol pochovaný s ikonou, ktorá bola na druhej strane podpísaná Tatianou, jej matkou a sestrami.[21]

Tatiana si viedla zápisník, do ktorého si zapisovala Rasputinove výroky.[22]

Dospelosť a prvá svetová vojna

upraviť
 
Veľkokňažná Tatiana Nikolajevna ako čestná plukovníčka 8. pluku kopijníkov.

Keď Tatiana dosiahla dospelosť, bola jej udelená hodnosť čestného plukovníka a bol jej pridelený 8. pluk kopijníkov.[23] Ona a Oľga pravidelne kontrolovali vojakov.[24]

Tatiana si veľmi rada užívala spoločnosť vojakov, no z ich správania bola niekedy veľmi šokovaná. V lete 1911 dala skupina dôstojníkov na palube cárskej paluby Oľge portrét Michelangelovej nahej sochy Dávida. Rozhorčená Tatiana napísala svojej tete Oľge Alexandrovnej: „Oľga sa na tom dlho a tvrdo smiala. A ani jeden z dôstojníkov sa nechce priznať, že to urobil. Také svine.“[25]

V roku 1911 sa Tatiana vysmievala svojmu vzdialenému bratrancovi, veľkokniežaťu Ján Konštantínovičovi, lebo sa oženil s Helenou Srbskou. 14. júla 1911 napísala svojej sestre Oľge: „Aké smiešne, ak by mohli mať deti, môže ho ona bozkávať?“[26]

10. septembra toho istého roku boli Tatiana a Oľga svedkami atentátu na ministra vlády Piotra Arkadieviča Stolypina počas vystúpenia v Kyjevskej opere. Mikuláš neskôr napísal svojej matke, vdove cárovnej Márii, že táto udalosť obe dievčatá rozrušila. Tatiana v tú noc vzlykala a obe mali problémy so spánkom.[27]

Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, Tatiana sa spolu so svojou matkou a sestrou stala sestrou Červeného kríža. O zranených vojakov a starala v súkromnej nemocnici v areáli Carskoje Selo. Podľa Vyrubovej bola „Tatiana bola takmer taká zručná a oddaná ako jej matka a sťažovala sa len na to, že kvôli svojej mladosti bola ušetrená niektorých náročnejších prípadov.“[28] V septembri 1914 bola menovaná patrónkou výboru pre vojnovú pomoc s názvom Výbor Tatiany.[29] Tatiana bola prudko vlastenecká. V októbri 1914 sa ospravedlnila svojej matke za znevažovanie Nemca v jej prítomnosti. Povedala mu, že svoju matku za Rusku, ale zabudla, že cárovná sa narodila v Nemecku.[30]

 
Veľkokňažné Tatiana a Oľga ako zdravotné sestry v roku 1916.

Keď Tatiana vyrástla, venovala sa viac verejným vystúpeniam ako Oľga a riadila výbor. Tatiana si veľmi priala, aby mohla urobiť viac pre podporu Ruska.[31]

Romance s vojakmi

upraviť

Keď mala 13 rokov, chorá Tatiana prosila veľmi svoju matku, aby mohla ísť preč z izby, lebo chcela sledovať vojaka, do ktorého bola zaľúbená. V apríli 1911 napísala cárovnej: „Tak veľmi by som chcela ísť na prehliadku druhej divízie. Áno, mama, a na druhej divízii uvidím, koho musím vidieť... veď vieš koho...“[32]

V roku 2004 napísal Peter de Malama, že jeho bratranec Dmitrij Jakovlevič Malama, dôstojník ruskej cárskej kavalérie sa stretol s Tatianou, keď bol v roku 1914 zranený. De Malama tvrdil, že Dmitrij bol vymenovaný za jazdca na cárskom dvore, kde si vytvoril romantický vzťah s Tatianou.[33] V septembri 1914 dal Dmitrij Tatiane francúzskeho buldoga, ktorému dala meno Ortipo.[34] 30. septembra 1914 napísala svojej matke: „Odpusť mi toho malého psíka. Pravdupovediac, keď sa spýtal, či by som ho chcela mať, hneď som povedala áno.“ Keď 17. marca 1916, prišiel de Malama na návštevu cárskej rodiny, cárovná Alexandra napísala Mikulášovi: „De Malama prišiel včera večer na hodinu...Teraz už vyzerá ako muž, ale stále je to rozkošný chlapec. Musím povedať, že by bol dokonalým zaťom.“[35] V auguste 1919 bol de Malama zabitý na Ukrajine, keď bojoval proti boľševikom.[36]

 
Tatiana v ošetrovateľskej uniforme Červeného kríža a Dmitrij de Malama.

Podľa denníka Valentiny Ivanovny Chebotarevovej mala Tatiana rada dôstojníka menom Vladimir Kiknadze, o ktorého sa starala, keď bol v rokoch 1915 až 1916 zranený. Oľga a Tatiana sa obávali, že ich flirtovanie z vojakmi poškodí ich reputáciu.[37]

Rokovania o manželstve

upraviť

Srbský kráľ Peter I. údajne chcel Tatianu ako nevestu pre jeho syna, princa Alexandra. V januári 1914 doručil srbský premiér Nikola Pašić cárovi Mikulášovi list, v ktorom kráľ Peter I. vyjadril túžbu, aby sa jeho syn oženil jednou z veľkokňažien.[38][39] Mikuláš odpovedal, že dovolí svojim dcéram, aby sa rozhodli, koho si vezmú, ale všimol si, že princ Alexander počas rodinných večerí často hľadel na Tatianu.[38] Objavili sa aj správy, že ju Windsorovci chceli vydať za princa z Walesu, pričom tvrdil, že naňho zapôsobila jej krása a spôsob, akým sa starala o svojho mladšieho brata.[40] Bola príliš mladá, na to aby jej rodičia reálne uvažovali o svadbe. V dôsledku vypuknutia prvej svetovej vojny sa všetky rokovania o svadbe zrušili.

Zajatie

upraviť
 
Oľga, Alexej, Anastázia a Tatiana v Carskoje Selo, máj 1917.

Cárska rodina bola zatknutá počas ruskej revolúcie v roku 1917 a najskôr bola uväznená v Carskoje Selo a neskôr v Toboľsku a Jekaterinburgu na Sibíri. Prudká zmena pomerov a neistota si vyžiadali daň na Tatiane a jej rodine. 16. apríla 1917 Tatiana poslala list svojej kolegyni Valentine: „Je zvláštne sedieť ráno doma, byť v dobrom zdraví a je to čudný pocit neobväzovať každé ráno rany!“[41] Chebotareva si napísala do svojho denníka, že hoci ľutovala rodinu, nemala v láske cárovnú Alexandru, pretože ju obviňovala z vypuknutia revolúcie.[42]

Tatianin učiteľ angličtiny Sydney Gibbes si spomenul, že Tatiana v zajatí veľmi schudla a zdala sa mu „povýšenejšia“ a nevyspytateľnejšia ako nikdy predtým.[43] V apríli 1918 boľševici presunuli Mikuláša, Alexandru a Máriu do Jekaterinburgu. Zvyšné deti zostali v Toboľsku, pretože Alexej, ktorý mal ďalší úraz sa nemohol pohnúť. Bola to Tatiana, ktorá presvedčila Alexandru, aby sa „prestala trápiť“. Alexandra sa rozhodla, že Tatianu nechá, aby spravovala domácnosť a starala sa o Alexeja.[44]

Počas mesiaca odlúčenia do svojich rodičov sa sestry Oľga, Tatiana a Anastázia sa snažili ukryť šperky pred boľševikmi tým, že ich prišijú do svojich oblečení, pretože Alexandra im napísala, že ju a Mikuláša a Máriu dôkladne prehľadali po príchode do Jekaterinburgu. Anna Demidová, ktorá napísala Alexandre Teglevovej o tom, ako zaobchádzať s „liekmi“, čo bol vopred určený kódový názov pre šperky.[45] Toto utajenie šperkov bolo úspešné, pretože boľševici o týchto šperkoch zistili až po poprave.[45]

Pierre Gilliard si neskôr spomenul na svoje posledné stretnutie s cárskymi deťmi: „Námorník Nagornyj, ktorý sa staral o Alexeja prešiel okolo mňa a niesol ho na svojich rukách a za ním išli veľkokňažné, ktoré si za sebou viezli malé kufríky. Pokúsil som sa vystúpiť, ale bol som hrubou silou zatlačený naspäť do koča a videl som ako veľkokňažná Tatiana niesla na svojich rukách svojho psa a snažila sa ťahať za sebou malý kufrík.“[46]

 
Veľkokňažné Tatiana a Anastázia so psom Ortipo na jar roku 1917.

V Jekaterinburgu sa Tatiana občas rozprávala s niektorými dozorcami pri čaji, kládla im otázky o ich rodinách a hovorila im o svojich nádejach na svoj nový život v Anglicku, ak by ich náhodou prepustili. Pri jednej príležitosti sa jeden zo strážcov pozabudol a povedal veľkokňažnám neslušný vtip a Tatiana potom vybehla z izby ako „bledá ako smrť“ a jej mladšia sestra Mária im za toto vynadala.[47] Jeden zo strážcov napísal toto o Tatiane: „Bola by milá na dozorcov, ak by sa správali prijateľne a slušne.“[47] Neskôr keď dostal Ipatievov dom, miesto kde boli väznení nového hlavného dozorcu, bolo rodine zakázané priateliť sa s dozorcami a podmienky ich väznenia sa ešte viac sprísnili. Tatiana, ktorá bola stále vedúcou rodiny chodila sa vypytovať na nové pravidlá. Veľa času tiež trávila sedením so svojou matkou a chorým bratom alebo hraním hier.[48] V Ipatievovom dome museli Tatiana a jej sestry prať bielizeň a piecť chlieb. Jej ošetrovateľské schopnosti sa osvedčili koncom júna 1918, keď musela podať doktorovi Eugenovi Botkinovi injekciu morfia na zmiernenie bolesti jeho obličiek.[49]

 
Veľkokňažné Tatiana a Oľga so svojou matkou v roku 1918.

14. júla 1918 miestni kňazi v Jekaterinburgu viedli súkromnú cirkevnú bohoslužbu pre cársku rodinu, neskôr povedali, že počas modlitby za mŕtvych na kolená.[50] Posledný výrok, ktorý si napísala do svojho denníku, skopírovala zo slov Jána Kroštadského: „Náš smútok je neopísateľný ako Spasiteľov smútok v Getsemanskej záhrade.“[51] Nasledujúci deň 15. júla 1918 boli Tatiana a jej sestry v dobrej nálade. Žartovali medzi sebou a presúvali postele, aby mohli upratovačky vydrhnúť podlahu. Veľkokňažné týmto upratovačkám pomohli a šepkali si medzi sebou, keď sa stráže na ne nepozerali.[52] Popoludní 16. júla 1918, posledný celý deň svojho života, Tatiana sedela so svojou matkou a čítali si z knihy proroka Amosa a knihy proroka Abdiáša. Neskôr sa Tatiana len rozprávala so svojou matkou.[53] Keď bola rodina na večeri, prišiel za nimi Jakov Michailovič Jurovskij a oznámil im, že kuchynský pomocník a Alexejov kamarát, 14-ročný Leonid Sednev musí odísť a ísť za svojou rodinou. Chlapca skutočnosti poslali cez ulicu, pretože ho nechceli zabiť s cárskou rodinou. Rodina bola z tohto rozrušená a znepokojená. Tatiana išla v ten večer do Jurovského kancelárie, aby ho požiadala o návrat Leonida, pretože Alexeja počas dlhých dní väzenia zabával. Jurovskij ju upokojil tým, že jej povedal, že sa Leonid onedlho vráti, ale rodinu to samozrejme nepresvedčilo.[54]

Neskoro v noci 16. júla, bola cárska rodina prebudená a bolo jej prikázané, aby zišla na spodné poschodie domu, pretože v meste panovali nepokoje a kvôli ich vlastnej bezpečnosti bude presťahovaná inde. Rodina vyšla z ich izieb s vankúšmi, taškami a inými vecami, aby sa cítili lepšie. Keď vošli do pivnice, Mikuláš sa spýtal svojej rodiny a služobníctva: „ No kedy sa dostaneme z tohto miesta?“ Jurovskij, ktorý bol profesionálnym fotografom, nariadil rodine, aby rodina zaujala rôzne pozície ako pri fotografovaní. Alexandra, ktorá si vyžiadala stoličky sedela po synovej ľavici. Cár stál za Alexejom a doktor Botkin stál po Mikulášovej pravici. Tatiana a jej sestry spolu so služobníctvom stáli za Alexandrou. V pivnici boli pol hodinu, kým sa dorobili všetky prípravy. Skupina počas tohto čakania hovorila len veľmi málo, ale Alexandra niečo pošepkala svojim dcéram po anglicky, čím porušila pravidlo o tom, že sa má hovoriť len po rusky. Keď Jurovskij vošiel, prikázal im vstať a prečítal rozsudok popravy. Tatiana a ostatní mali čas len vysloviť niekoľko nesúvislých zvukov, kým ich čata vedená Jurovským začala do nich strieľať. Boli ranné hodiny 17. júla 1918.[55]

Počiatočná streľba zabila iba cára, cárovnú a dvoch sluhov a zranila veľkokňažnú Máriu, doktora Botkina a cárovninu slúžku Annu Demidovú. Vtedy musela čata opustiť miestnosť kvôli dymu a jedovatým výparom zo svojich zbraní a sadrovému prachu, ktorý uvoľnili guľky. Keď tento opar zmizol, čata sa opäť vrátila, zastrelila doktora Botkina a jeden zo strelcov, Peter Ermakov sa opakovane pokúšal zastreliť, ale nedarilo sa mu, pretože ho chránili šperky, ktoré boli všité do jeho oblečenia. Ermakov sa aj pokúsil bodnúť Alexeja bajonetom, ale opäť sa mu to nepodarilo. Nakoniec ho Jurovskij strelil dvakrát do hlavy. Potom sa Jurovskij a Ermakov priblížili k Oľge a Tatiane, ktoré boli prikrčené pri zadnej stene a kričali na svoju matku. Ermakov sa pokúsil obe bodnúť svojim bajonetom, ale mal s tým problém, pretože mali vo svojom oblečení všité šperky. Sestry sa pokúsili postaviť, ale Tatiana bola okamžite zabitá, keď ju Jurovskij strelil do zadnej časti hlavy. O chvíľu zomrela aj Oľga, keď ju Ermakov strelil do hlavy.[56][57]

Identifikácia pozostatkov

upraviť
 
Forenzná rekonštrukcia tváre veľkokňažnej Tatiany z roku 1994.

Po celé desaťročia konšpirační teoretici tvrdili, že jeden alebo viacerí členovia cárskej rodiny nejakým spôsobom prežili vraždu. Tieto teórie pretrvávali až do momentu, keď sa ich väčšiny rodiny našli a identifikovali z masového hrobu objaveného v lese pri Jekaterinburgu a exhumovaného v roku 1991. Ostávajúce konšpirácie záviseli od toho, že chýbali telá cároviča Alexeja a jednej z veľkokňažien, ktorú Rusi považovali za Anastáziu a Američania zase za Máriu. Autor Michael Occleshaw vo svojej knihe The Romanov Conspiracies z roku 1995 tvrdil, že Tatiana mohla byť zachránená do Anglicka, kde sa vydala za miestneho dôstojníka a žila pod menom Larissa Tudor. Occleshaw toto tvrdenie založil na denníku britského agenta Richarda Meinertzhagena, ktorý v nich naznačil oslobodenie Tatiany.[58][59] Historici však toto tvrdenie odmietli a naďalej tvrdili, že celá cárska rodina vrátane Tatiany bola zavraždená v roku 1918.[60]

Dňa 23. augusta 2007 ruský archeológ oznámil objav dvoch spálených čiastočných kostier neďaleko Jekaterinburgu. To miesto zodpovedalo Jurovského memoároch, kde mali byť pochované dve telá. Archeológovia uviedli, že kosti patrili chlapcovi, ktorý mal v čase 12 až 15 rokov a mladej ženy, ktorá mala približne 15 až 19 rokov.[61] Anastázia mala v čase vraždy 17 rokov, Mária 19 rokov a Alexej 13 rokov. Oľga a Tatiana mali v čase atentátov 22 a 21 rokov. Archeológovia spolu s pozostatkami našli našli: úlomky nádoby s kyselinou sírovou, klince, kovové prúžky a guľky rôzneho kalibru.

Predbežné testy ukázali, že telesné pozostatky patrili cárovičovi Alexejovi a jednej z jeho sestier, povedali ruskí vedci 22. januára 2008.[62] Dňa 30. apríla 2008 bolo oficiálne potvrdené, že pozostatky reálne patria Alexejovi a jednej z jeho sestier.[62]

Pochovanie

upraviť

Telá cára Mikuláša, cárovnej Alexandry a troch ich dcér boli nakoniec pochované 17. júla 1998 v Katedrále svätého Petra a Pavla v Petrohrade, na 80. výročie ich zavraždenia.[63]

Vzhľad a osobnosť

upraviť
 
Tatiana v roku 1915.
 
Tatiana v roku 1914.

Tatiana bola známa kráska. Bola vysoká a štíhla. Mala tmavé gaštanové vlasy, sivé oči a jemné črty tváre. Mnohí ju považovali za najkrajšiu zo štyroch veľkokňažien a za tú, ktorá sa najviac podobala na ich matku.[64][65][28] Dvorná dáma jej matky Sophie Buxhoeveden uvažovala, že Tatiana „bola mňa krajšia ako jej sestry. Bola vyššia ako jej matka a podobala sa aj na niektoré iné členky kráľovských rodín. Mala tmavé vlasy a dosť bledú pleť.“ Alexander Grabbe, generálmajor cárskeho konvoja napísal, že „najkrajšia z cárskych dcér bola veľkokňažná Tatiana, cárova druhá dcéra. Svojím fyzickým vzhľadom sa veľmi podobala na svoju matku, cárovnú.“[66] Podľa Anny Vyrubovej, keď „Tatiana vyrástla bola najvyššia a najpôvabnejšia zo svojich sestier. Mnohí dôstojníci sa zamilovali do Tatiany, no neboli to pre ňu vhodní nápadníci.“[28] Meriel Buchanan opísala Tatianinu krásu ako „takmer mystickú“.[67] Jej teta z otcovej strany, veľkokňažná Xénia povedala, že „Tatiana a jej matka sú ako dva hrášky v struku!.. Také pekné.“[68] Jej opatrovateľka Margaretta Eagar napísala, že bola „veľmi pekné dieťa, ktoré sa nápadne podobá na svoju matku.“[7] Mikuláš napísal, že Tatiana bola „veľmi krásne dieťa“[69] a často hovoril, že mu pripomína Alexandru.[11] Keď mala 8 rokov, jej vychovávateľ Pierre Gillard povedal, že „bola krajšia ako jej staršia sestra Oľga.“[70]

 
Tatiana v kostýme v roku 1916.

Napriek svojmu vysokému postaveniu, Tatiana nikdy nepoužívala svoj cársky titul a jej rodina a sluhovia ju volali Tatianu jej krstným menom.[6] Prezývkami ju nazývali ako „Tanechka“ alebo „Tan'ka“. Jeden raz údajne Tatiana kopla do Sophie Buxhoevedenovej, za to, že ju oslovila „Vaša cárska milosť.“[6] Tatiana si nenárokovala cársky titul a hovorila, že je druhou dcérou cára, preto nechcela, aby ju oslovovali s titulom veľkokňažná.[71]

Tatiana bola vychovávajúcou vodkyňou.[72] Jej sestry jej dali prezývku „Guvernantka“ a keď chceli láskavosť od rodičov, Tatianu poslali za nimi. Oľga bola o 18 mesiacov staršia ako Tatiana, ale bez výhrad dovolila Tatiane, aby bola vedúcou ich skupiny.[72] Sophie Buxhoevedenová si spomenula, že „Tatiana Nikolajevna bola tá, ktorá sa starala o tých najmenších a vždy bola ochotná pomôcť.“[11]

Gillard napísal, že Tatiana bola menej rezervovaná ako Oľga, ale bola menej inteligentná a spontánna ako ona.[73] Plukovník Eugene Kobylinský, strážca v Carskoje Selo tvrdil, že Tatiana „nemala v obľube umenie a bolo by pre ňu asi lepšie, keby bola mužom.“[74]

 
Veľkokňažné Oľga a Tatiana v roku 1914

Tatiana sa veľmi zaujímala o módu. Podľa Buxhoevdenovej „Tatiana milovala šaty. Akékoľvek šaty, bez ohľadu na to, aké staré boli. Za to, že sa vedela obliekať bola obdivovaná.“[11] Cárovnej priateľka Anna Vyrubová napísala, že „Tatiana je talentovaná na vyšívanie a háčkovanie a vie dokonale upraviť cárovnine vlasy ako kaderníčka.“[28]

Tatiana bola zo svojich sestier najspoločenskejšia.[11] Vyrubová poznamenala, že Tatiana bola aj so svojich sestier najslávnejšia za ich života pre jej temperament a zmysel pre povinnosť. Vyrubová a Lili Dehnová tvrdili, že Tatiana túžila po priateľoch v jej veku, no jej spoločenské postavenie a nechuť cárovnej k spoločnosti obmedzovali jej spoločenský život.

Rovnako ako jej matka, bola Tatiana hlboko veriaca. Často čítala Bibliu a študovala teológiu. Podľa A. A. Mosolovej, Tatiana mala bližšie k náboženstvu ako jej sestra Oľga.[75] Jej učiteľ angličtiny Sydney Gibbes tvrdil, že Tatiana považovala náboženstvo za povinnosť a nie za vášeň.[76]

Neskôr Dehnová spomínala: „U nej, rovnako ako u jej matky, sa hanblivosť považovala za hrdosť, ale keď ste ju spoznali bližšie, táto rezervovanosť zmizla a zjavila sa skutočná Tatiana. Bola poetické stvorenie, ktoré vždy túžilo po veľkých priateľstvách.“[65]

 
Tatiana a jej matka, cárovná Alexandra v roku 1914.

Rovnako ako jej sestry, aj Tatiana bola veľmi naivná. Keď bola malá, bola šokovaná z toho, že jej guvernantka Margaretta Eagar bola platená za to, že sa o ňu starala. Tatiana si myslela, že to bol pre ňu darček.[77] Keď jej dvorná dáma poslala kočiar bez sprievodcu, Tatiana a Oľga sa rozhodli ísť na nákupy. Zastavili sa pri jednom obchode, do ktorého vstúpili. Predavači ich nespoznali, pretože mali na sebe. Z obchodu odišli bez toho, aby si vôbec niečo kúpili, pretože si zo sebou nenosili peniaze a ani netušili, ako ich použiť. Nasledujúci deň ich Valentina Chebotareva naučila, ako používať peniaze.[37]

Pierre Gilliard napísal, že Tatiana a Oľga boli „vášnivo oddané jedna druhej.“[73]

Tatiana mala ku svojej matke bližšie ako ktorákoľvek z jej sestier a mnohí ju považovali za Alexandrinu obľúbenú dcéru.[28] Jej učiteľ francúzštiny Pierre Gilliard si neskôr spomenul: „Nebolo to tak, že by jej sestry milovali svoju matku menej, ale Tatiana vedela ako ju obklopiť neúnavnou pozornosťou.“[73] Dňa 13. marca 1916 Alexandra napísala Mikulášovi, že „Tatiana je jediná, ktorá pochopila aký mám ja názor na veci.“[78] Barónka Sophie Buxhoevedenová napísala, že „Tatiana mala sympatie u svojej matky, ale bola obľúbenkyňou svojej matky a aj otca.“[79]

Tatiana mala blízko aj ku svojmu otcovi. Lili Dehnová napísala, že „cár ju oddane miloval a mali veľa spoločného.“[65]

Kanonizácia

upraviť

Pravoslávna cirkev v exile ju kanonizovala za svätú v roku 1981. Ruská pravoslávna cirkev ju vyhlásila za svätú v roku 2000.

Rodokmeň

upraviť
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alexander II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alexander III.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Alexandrovna
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mikuláš II.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristián IX.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Mária Fiodorovna
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Lujza Hesensko-Kasselská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Tatiana Nikolajevna
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Karol Hesenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Ľudovít IV. Hesenský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alžbeta Pruská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alexandra Fiodorovna
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Albert Sasko-Kobursko-Gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Alica Sasko-Koburská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kráľovná Viktória
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Referencie

upraviť
  1. a b c Rappaportová, s. 43
  2. Maylunas a Mironenko, s. 163
  3. Zeepvatová, 2004, s. 14
  4. Massie, s. 132
  5. Zeepvatová, s. 153
  6. a b c Massie, s. 135
  7. a b EAGAROVÁ, Margaretta. Šesť rokov na ruskom cárskom dvore [online]. [Cit. 2006-12-21]. Dostupné online.
  8. Vorres, s. 115
  9. Massie, s. 199 - 200
  10. Maylunas a Mironenko, s. 321
  11. a b c d e Tatiana Nikolaevna [online]. [Cit. 2024-10-29]. Dostupné online.
  12. a b Maylunas a Mironenko, s. 330
  13. a b Radzinsky, s. 129 - 130
  14. MAGER, Hugo. Elizabeth: Granduchess of Russia. [s.l.] : Caroll and Graf Publishers, 1998.
  15. Massie, s. 208
  16. Christopher, Kurth, Radzinsky; s. 115
  17. Christopher, Kurth, Radzinsky; s. 116
  18. Maylunas a Mironenko, s. 489
  19. Maylunas a Mironenko, s. 508 - 509
  20. Maylunas a Mironenko, s. 507
  21. Maylunas a Mironenko, s. 511
  22. Bokhanov, s. 237 - 238
  23. Bokhanov, s. 198 - 199
  24. Massie, s. 136
  25. Bokhanov, s. 123
  26. Bokhanov, s. 127
  27. Maylunas a Mironenko, s. 344
  28. a b c d e Anna Vyrubova [online]. [Cit. 2024-06-02]. Dostupné online.
  29. RAPPAPORT, Helen. The Romanov Sisters: The Lost Lives of the Daughters of Nicholas and Alexandra. [s.l.] : St. Martin's Press, 2014. ISBN 9781250020215. S. 235.
  30. Maylunas a Mironenko, s. 406 - 407
  31. Maylunas a Mironenko, s. 432
  32. Maylunas a Mironenko, s. 342
  33. De Malama, s. 184
  34. King a Wilson, s. 312
  35. FUHRMANN, Joseph. Kompletná vojnová korešpondencia Mikuláša a Alexandry. [s.l.] : Greenwood Press, 1999.
  36. De Malama, s. 184
  37. a b Tschebotarioff, s. 60
  38. a b Архивска мрежа [online]. [Cit. 2010-09-21]. Dostupné online. Archivované 2010-06-14 z originálu.
  39. ŽIVOJINOVIĆ, Dragoljub. Kralj Petar I Karađorđević, život i delo : u otadžbini 1903-1914. godine / [online]. [Cit. 2012-02-02]. Dostupné online.
  40. WELSH, Frances. Imperial Tea Party. [s.l.] : Short Books Ltd, 2018. ISBN 978-1780723068.
  41. Tschebotarioff, s. 191
  42. Tschebotarioff, s. 192
  43. Christopher, Kurth, Radzinsky; s. 173
  44. Christopher, Kurth a Radzinsky, s. 180
  45. a b Wilton, s. 30
  46. Bokhanov, s. 310
  47. a b King a Wilson, s. 242
  48. King a Wilson, s. 140
  49. Rappaport, s. 99
  50. King a Wilson, s. 276
  51. Bokhanov, s. 311
  52. Rappaport, s. 172
  53. Christopher, Kurth a Radzinsky, s. 194
  54. Rappaport, s. 180
  55. Rappaport, s. 184 - 189
  56. King a Wilson, s. 303
  57. Rappaport, s. 190
  58. Massie, s. 147
  59. Occleshaw, s. 146 - 150
  60. Massie, s. 66
  61. "Mystery Solved: The Identification of the Two Missing Romanov Children Using DNA Analysis". [online]. [Cit. 2024-02-03]. Dostupné online.
  62. a b DNA confirms IDs of czar's children, ending mystery [online]. [Cit. 2008-02-02]. Dostupné online.
  63. The Glorification of the Royal Family [online]. [Cit. 2008-02-02]. Dostupné online.
  64. Massie, s. 133
  65. a b c DEHN, Lili. Skutočná cárovná. [s.l.] : [s.n.], 1922. ISBN 5-300-022853.
  66. Súkromný život posledného cára na fotografiách od Alexandra Grabbeho, s. 63
  67. Meriel Buchanan [online]. [Cit. 2024-02-02]. Dostupné online.
  68. Swezey, s. 66
  69. Rappaport, s. 46
  70. Gilliard, s. 20
  71. Tschebotarioff, s. 60
  72. a b Massie, s. 133
  73. a b c Gilliard, s. 74 - 76
  74. King a Wilson, s. 48
  75. Maylunas a Mironenko, s. 370
  76. King a Wilson, s. 48
  77. Kellog, s. 196 - 197
  78. Maylunas a Mironenko, s. 460
  79. THE EMPRESS AND HER FAMILY [online]. [Cit. 2024-01-02]. Dostupné online.

Literatúra

upraviť
  • BOKHANOV, Alexander. The Romanovs: Love, Power and Tragedy. [s.l.] : Leppi Publications, 1993. ISBN 0-9521644-0-X.
  • CHRISTOPHER, Peter; KURTH, Peter; RADZINSKY, Edvard. Tsar: The Lost World of Nicholas and Alexandra. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 0-316-50787-3.
  • DEHN, Lili. The Real Tsaritsa. [s.l.] : [s.n.], 1922. ISBN 5-300-02285-3.
  • DE MALAMA, Peter. The Romanovs: The Forgotten Romance. [s.l.] : [s.n.], 2004.
  • EAGAR, Margaretta. Six Years at the Russian Court. [s.l.] : [s.n.], 1906.
  • FUHRMANN, Joseph T.. The Complete Wartime Correspondence of Nicholas and Alexandra. [s.l.] : Greenwood Press, 1999.
  • GILLIARD, Pierre. Thirteen Years at the Russian Court. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 0-405-03029-0.
  • HAWKINS, George. Correspondence of the Russian Grand Duchesses of the Last Tsar. [s.l.] : Amazon, 2020. ISBN 979-8571453486.
  • KING, Greg; WILSON, Penny. The Fate of the Romanovs. [s.l.] : [s.n.], 2003. ISBN 0-471-20768-3.
  • KURTH, Peter. Anastasia: The Riddle of Anna Anderson. [s.l.] : Back Bay Books, 1983. ISBN 0-316-50717-2.
  • MAGER, Hugo. Elizabeth: Grand Duchess of Russia. [s.l.] : Caroll and Graff Publishers Inc., 1998. ISBN 0-7867-0678-3.
  • MASSIE, Robert K.. Nicholas and Alexandra. [s.l.] : [s.n.], 1967. ISBN 0-575-40006-4.
  • MASSIE, Robert K.. The Romanovs: The Final Chapter. [s.l.] : [s.n.], 1995. ISBN 0-679-43572-7.
  • MAYLUNAS, Andrei; MIRONENKO, Sergei. A Lifelong Passion: Nicholas and Alexandra: Their Own Story. [s.l.] : Doubleday, 1997. ISBN 0-385-48673-1.
  • OCCLESHAW, Michael. The Romanov Conspiracies: The Romanovs and the House of Windsor. [s.l.] : Orion, 1993. ISBN 1-85592-518-4.
  • RAPPAPORT, Helen. The Last Days of the Romanovs. [s.l.] : St. Martin's Griffin, 2008. ISBN 978-0-312-60347-2.
  • RAPPAPORT, Helen. The Romanovs Sisters: The Lost Lives of the Daughters of Nicholas and Alexandra. [s.l.] : St. Martin's Griffin, 2014. ISBN 978-1250067456. ň
  • RADZINSKY, Edvard. The Rasputin File. [s.l.] : Doubleday, 2000. ISBN 0-385-48909-9.
  • TSCHEBOTARIOFF, Gregory. Russia: My Native Land. [s.l.] : McGraw-Hill Book Company, 1964.
  • VORRES, Ian. The Last Grand Duchess. [s.l.] : [s.n.], 1965. ISBN 1-55263-302-0.
  • ZEEPVAT, Charlotte. The Camera and the Tsars: A Romanov Family Album. [s.l.] : [s.n.], 2004. ISBN 0-7509-3049-7.

Iné projekty

upraviť