Kto by pro􀆟 rečilobcianky_a_revolucionarky_1968.pdf

Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? • Rodovo diferencované naraơvy, parƟcipaơvne priestory a poliƟcké kultúry Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? Definovanie priestoru hnu a V roku 2001 sme sa v Mexico City zúčastnili konferencie o študentskom aktivizme 20. storočia,1 na ktorej vystúpili štyria muži – prominentné vedúce postavy hnutia 1968. Tvrdili, že študentské hnutia zohrávali významnú úlohu na ceste Mexika k demokracii. Táto ústredná pozícia sa viazala na univerzitu ako konkrétny typ občianskeho priestoru, kde sa prepájali tí, ktorí sú vraj informovaní, inteligentní a trénovaní tak, aby sa vedeli racionálne rozhodovať, majú teda všetky črty, ktoré sa spájajú s maskulinitou strednej triedy. Počúvali sme a boli sme ohromené, ako sa naratívy mužov líšili od príbehov účastníčok hnutia, ktoré sme mali odprezentovať na tej istej konferencii o niečo neskôr. Táto štúdia skúma podobnosti a odchýlky medzi tým, ako ženy a muži opisovali hnutie. Skúmame, ako sa v naratívoch vedúcich predstaviteľov, ako aj vo väčšine analýz hnutia kladie dôraz na lídrov hnutia a štát. Chceme tak porozumieť zápasu, ktorý upozorňoval na autoritárstvo štátu a zároveň podnecoval širokú politickú participáciu. Ak vezmeme do úvahy charakter hnutia, treba sa spýtať, prečo sa naratívy zameriavajú na vyššie vrstvy a ich interakciu so štátom a zneviditeľňujú vplyv bežných účastníkov a účastníčok. Keď porovnávame príbehy lídrov s príbehmi účastníčok hnutia, vyvažujeme tento typ výkladu. Zároveň rozširujeme chápanie historického konania, ako aj možnosti politickej subjektivity v hnutí, pričom vychádzajú najavo rodovo príznakové základy politickej kultúry. Lídri na konferencii podrobne opisovali študentské hnutie ako hnutie s racionálnymi maskulínnymi črtami, založené na logickom zmýšľaní. Nebrali do úvahy to, akú úlohu zohrali v roku 1968 nepoddajné „feminínne“ emócie a nekontrolovaná spontánnosť más. Naopak, tvrdili, že práve oni ako politický predvoj pretvorili tieto masy na disciplinovanú revolučnú silu. Napriek tomu, že univerzitní študenti a študentky sa pokúšali mobilizovať rozmanité časti spoločnosti, jadro hnutia tvorila privilegovaná mládež, ktorá mala byť predurčená prevziať kľúčové pozície v rámci spoločenskej a politickej elity. Nie je teda žiadne prekvapenie, že autormi známych naratívov roku 1968 sú prevažne muži z elitného prostredia. Tvrdíme, OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY že verzia hnutia, ktorú vytvárajú lídri, sa stala optikou, cez ktorú sa interpretuje nielen hnutie 1968, ale aj všetky nasledujúce hnutia.2 Kultúrny kritik Armando Bartra tvrdí, že „existuje mnoho šesťdesiatych ôsmych“ (1999, s. 139), lenže zverejnené naratívy čelných predstaviteľov túto multiplicitu zredukovali na jediný naratív – ten, ktorý sa sústreďuje na ich činnosť, život a politické vízie. Hoci nemáme v úmysle bagatelizovať hrôzy, ktoré lídri zažili vo väzení, tvrdíme, že ich verejne známe naratívy, ktoré nahliadajú na priebeh hnutia „zhora“, zastierajú účasť širokej verejnosti. Práve tá však posilnila hnutie natoľko, že bolo schopné ohroziť štát a zabezpečila lídrom trvalú slávu. Keď porovnávame publikované interpretácie lídrov s vyrozprávanými príbehmi účastníčok, umožňuje nám to zaujať kritický postoj voči homogénnej verzii, ktorú reprodukujú známe naratívy. Táto oficiálna verzia sa nezačína na schôdzkach či pochodoch v prvých štyroch mesiacoch hnutia, ale vo väzení. Tento väzenský priestor zastupuje celé hnutie, pričom účinne vymazáva z pamäti participáciu stoviek tisícok ľudí, ktorí dali tomuto zápasu výnimočný ráz a miesto v modernej histórii. Miesta, kde pôsobilo hnutie, vnímame ako porézne priestory, v ktorých sa pretvárali spoločenské, kultúrne a politické vzťahy a praktiky (Bourdieu, 1999). Udalosti opisované ženami sa odohrávali primárne vo verejnom priestore (v areáli školy, na ulici alebo vo väzení), čo narúšalo rozdeľovanie priestoru na mužský/verejný a ženský/súkromný. Vyrozprávané príbehy žien, rovnako ako publikované naratívy lídrov odrážajú nielen to, ako sa politicky formovali v rozmanitých priestoroch, ale aj vzťahové aspekty aktivizmu, na ktoré by sme sa v tejto štúdii chceli zamerať. Tieto príbehy zároveň zdôrazňujú rodovú príznakovosť politickej subjektivity – vedúce postavenie je konotované ako mužské a el pueblo* (v populistickej rétorike označujúce osoby, ktoré majú z práce vedúcich predstaviteľov osoh) zase ako ženské. Rodová dynamika politickej kultúry sa premietla aj do iných momentov rodovo podmieneného napätia – do vzťahu medzi vedením a účastníčkami a účastníkmi –, čím prispela ku skreslenému obrazu študentského hnutia roku 1968. * Ľud, národ. (Pozn. prekladateľky) Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? Aby sme odhalili, ako sa rod premieta do politickej kultúry, musíme najprv preskúmať väzenie na základe pamätí vedúcich predstaviteľov. Tvrdíme pritom, že vznikli pod vplyvom väzenia a zároveň doň umožňujú nahliadnuť. Odhaľujú, akú úlohu väzenie zohralo v tom, že sa lídri etablovali ako oficiálni hovorcovia hnutia. Neskôr preskúmame participáciu žien v hnutí podľa príbehov, ktoré sme získali metódou orálnej histórie. Vychádzajúc z kritiky predošlých analýz, ktoré sa zameriavajú na vedúce postavy hnutia, konštatujeme, že účastníčky roku 1968 sa síce neoznačovali ako predvoj, ale napriek tomu si našli spôsoby, ako sa v hnutí prejaviť a ich prax bola ešte väčšmi v súlade s politickými názormi hnutia než prax lídrov. Perspektíva, ktorá sa upriamuje primárne na čelných predstaviteľov hnutia, poznačila nielen to, ako ženy chápali svoju účasť v hnutí, ale ovplyvnila aj ciele a úspechy hnutia. Práve táto perspektíva vytlačila spoločenské a kultúrne dôsledky hnutia do osobnej – nepolitickej oblasti, prispela tým k zníženiu ich hodnoty a zbavila hnutie komplexnosti a jeho rozmanitých dosahov. Keď začleňujeme do našich analýz slová a poznanie radových účastníčok hnutia, netvrdíme, že ich pohľad na hnutie je ten „skutočný“ alebo že ich zážitky reprezentujú „ženskú“ perspektívu. Chceme skôr spochybniť politickú rétoriku, ktorá určuje, kto je politickým aktérom a kto nie. Táto rétorika zvýznamňuje rozhodovacie orgány, v ktorých pôsobia najmä lídri, ako jediné miesto politiky, a tým premieta do priestoru hnutia rozdelenie na vedúcich/politických aktérov a zúčastnených/el pueblo. Iba ak si nenecháme vnútiť spôsob videnia, ktorý definuje len isté osoby ako politické aktérky a aktérov a len isté priestory ako sféru politickej činnosti, môžeme pochopiť, že vplyv hnutia pretrváva dodnes. Vidieť ho možno najmä v súvislostiach medzi zmenami vo formálnej politickej praxi vo vzťahu k štátu a spoločensko-kultúrnymi transformáciami, ku ktorým v dôsledku hnutia došlo. Naším cieľom nie je spochybniť naratívy mužov a doplniť už známu históriu o skúsenosti žien. Naopak, chceme obe skupiny naratívov interpretovať vo vzájomnom vzťahu a ponúknuť odlišný pohľad nielen na rok 1968 a priestory, v ktorých sa prežíval, ale aj na typy historických subjektivít, ktoré vďaka nemu mohli vzniknúť. OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY Priestor väzenia Hlas vedúcich predstaviteľov Pamäti vedúcich predstaviteľov sa podieľajú na vytváraní univerzalistického diskurzu o hnutí. Ich skúsenosti zastupujú širokú škálu rôznorodej participácie na hnutí a zabezpečujú týmto mužom a ich rolám výnimočné postavenie. Keď si lídri nárokujú nielen možnosť, ale aj právo hovoriť v mene el puebla, vyjadrujú tým, že nie sú „z ľudu“, ale že stoja nad ním. Na základe svojej jedinečnosti si robia nároky na hrdinskú maskulinitu, ktorá vychádza zo socialistickej rétoriky „nového človeka“ stelesneného v postave Che Guevaru. Univerzalistická povaha a hrdinský obsah týchto naratívov však nie sú výsledkom štvormesačnej mobilizácie más, ale vznikli skôr ako dôsledok väzenskej skúsenosti. Naratívy líčia väzenie príznačne ako liminálny priestor, v ktorom sa konštituujú a kryštalizujú morálne pozície v kontexte telesnej deprivácie. Tvorba kolektívnej identity vedúcich predstaviteľov, na základe ktorej získali rolu verejne známych jednotlivcov, je vlastne vytváraním dvojitej pozície univerzálneho a zároveň špecifického, ktorá prislúcha občanom mužského pohlavia. Niektoré diela vedúcich a ústredných postáv hnutia (ako Sócrates Campos Lemus, Heberto Castillo, Luis González de Alba, Paco Ignacio Taibo, Gilberto Guevara Niebla a Raúl Alvarez Garín) vznikli počas väznenia alebo krátko po ňom, ďalšie boli publikované pri príležitosti dvadsiateho alebo tridsiateho výročia hnutia.3 Hoci sa charakter naratívov v čase mení – od socialisticko-revolučnej rétoriky šesťdesiatych rokov po demokraticky ladenú rétoriku neskorých deväťdesiatych rokov 20. storočia –, títo muži vytrvalo zdôrazňujú svoju rolu historických protagonistov. A práve väzenský priestor dodáva týmto naratívom význam a opakovane potvrdzuje lídrov ako hovorcov celej aktivistickej generácie. Príbeh Sócratesa Camposa Lemusa je výstižným príkladom naratívu, v ktorom ústredné postavenie zohráva väzenská skúsenosť. Svoje pamäti nezačína udalosťou spojenou so vznikom hnutia, ale dramatickým vykreslením pochodu vojakov na Plaza de Tres Cul- Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? turas. Ďalej sa zaoberá činnosťou vedúcich predstaviteľov v mesiacoch, ktoré predchádzali 2. októbru 1968, keď došlo k potlačeniu protestného hnutia na Plaza de Tres Culturas, ako aj následným pobytom lídrov vo väzení. Tento text spolu s ďalšími upevňuje miesto vedúcich predstaviteľov v histórii hnutia tým, že sa obšírne venuje priestorom, v ktorých boli prevažne muži: národnému štrajkovému výboru a väznici. Lecumberri je panoptická budova s radmi oddelených ciel, ktoré sa tiahnu rôznymi smermi. V každej cele, opisuje Gilberto Guevara Niebla, „boli štyri dvojposchodové postele a úzka chodbička, ktorú sme prakticky nikdy nevyužívali, keďže sme všetci trávili čas na svojej prični“. Priestorové usporiadanie väznice ovplyvňovalo aktivity väzňov. Gilberto pokračuje: „Zvykli sme si na dialógy vo vodorovnej polohe, je to skvelý spôsob konverzácie.“ (Niebla, 1988, s. 136 – 137) Hoci priestor väzenia Gilberta a ostatných spoluväzňov fyzicky obmedzoval, poskytol im čas na intelektuálny a duchovný rast. Heberto Castillo považoval uväznenie za zdrvujúcu skúsenosť, no aj on sa cez ňu dokázal preniesť a zakúsiť intelektuálne oslobodenie: „Na druhý deň som sa zobudil vo väzení s hrozným pocitom, že sa dusím. Steny, špinavé, vlhké, zatuchnuté, boli tak blízko, že mi vnikali do mozgu, zaryli sa mi do vedomia, až som pochopil, že telesné uväznenie (...) prináša aj uväznenie duševné. Pochopil som, že môj jediný svet (...) som bol ja sám.“ Toto utrpenie bolo najdôležitejším aspektom života väzňov a menilo ich vzťah k svetu, času a priestoru. „Vo väzení plynie čas pomaly a my sme zleniveli, akoby sa s našou hmotnosťou zvyšovala aj nečinnosť. Čo možno vonku odsunúť na zajtra, tu sa dalo posunúť na ďalší týždeň.“ (Castillo, 1998, s. 118, 123) Heberto však pokračuje: „Napriek všetkému som slobodný, nikto nemôže podriadiť moje vedomie väzeniu.“ (Tamže, s. 22) Oporou pri týchto opisoch je preňho karteziánske oddelenie mysle a tela. Zoči-voči telesnému poníženiu sa racionálne ja obracia smerom dovnútra, čo je obraz, ktorý vedúci predstavitelia vytvárali, aj keď spájali väzenie s národom. Väzenie sa tu stotožňuje s priestorom hnutia, ktorý zároveň koncentruje; pretvára sa na priestor, kde títo muži ako politickí väzni stelesňujú mučené vedomie ľudu, od ktorého ich surovo oddelili, ľudu, ktorý symbolizuje autentickú OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY (a neovládateľnú) vášeň. Vedúci predstavitelia zažili odlúčenie od el puebla – hnutie bolo oddelené od ľudu. Heberto zdôrazňuje tento pocit odlúčenia: „[S]kutočný svet tam vonku sa radikálne zmenšil a náš čas sa skrátil. Všetko sa scvrklo. My vo väzení sme starli pomaly, teda to sme si aspoň mysleli. Naši milovaní starli zase veľmi rýchlo. (...) Na to, aby sme pochopili našu skutočnú situáciu, sme však museli pochopiť, že sme starli rovnako ako tí vonku.“ (Tamže, s. 118, 123) Väzenie predstavovalo uzavretý priestor, oddelený od ostatného sveta, utópiu homosociálnych vzťahov mladých mužov. Čelní predstavitelia sa tu prostredníctvom utrpenia a sebaodriekania obetovali v mene vyšších ideálov. Väzenie: „Ambivalentná skúsenosť“ Život väzňov vytyčovali väzenské múry: vlhké, temné, špinavé múry, ktoré prenikali duše a „vpaľovali sa do ich vedomia“ (tamže, s. 118, 123). Bolesť, samota a deprivácia mali však aj druhú stránku. Ako vysvetľuje politický väzeň Gilberto Guevara, táto skúsenosť „mala dve tváre“ (Niebla, 1988, s. 135 – 137). Hoci žiadny z vedúcich predstaviteľov by si väzenie nevybral, sila tejto skúsenosti vytvorila veľmi špecifický pocit spolupatričnosti. Aj keď im pobyt za mrežami spôsobil veľa bolesti, „priniesol intenzívnu výmenu informácií a názorov. Diskusie boli napokon veľmi poučné, veľa sme sa naučili a dostali sme príležitosť komunikovať s inteligentnými a dobre informovanými osobami.“ (Tamže, s. 136 – 137) Telá síce žili v nedostatku, no mysle rozkvitali podobne ako v rehoľnom spoločenstve. Čas strávený za múrmi väznice Lecumberri poskytol lídrom fyzický priestor na to, čo tak veľmi chceli – mohli sa zasvätiť štúdiu. „V Lecumberri nás izolovali,“ napísal Gilberto, „podrobovali nás všetkým formám donucovania a násilia. Basa pre nás predstavovala ambivalentnú skúsenosť. V base žijete oddelený od milovaných ľudí, od rodiny, od miest, kde ste žili, od univerzity. Napriek tomu sme si zachovali aktívne vzťahy s vonkajším svetom.“ Tieto vzťahy mali rôzne podoby. „Jednou z nich bol vzťah intelektuálny. Príležitosť a možnosť mať knihy a prijímať návštevy profesorov (...) nám umož- Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? nila akademicky rásť. V tomto zmysle predstavovalo štúdium formu slobody hovoriť o všetkom, čo sa nám stalo mimo väzenia (...) Napísal som diplomovú prácu a prihlásil som sa na skúšky, lenže úrady (...) odmietli vyhlásiť basu za detašovanú akademickú pôdu.“ (Tamže, s. 136) Gilberto opisuje väzenie ako priestor, ktorý intelektuálne oslobodzoval aj napriek tomu, že sa štát pokúšal tento oslobodzujúci potenciál regulovať, keď odmietol ustanoviť väzenie za detašované pracovisko univerzity. Ako však naznačuje jedna z Hebertových poznámok, aj keď väzenie malo oslobodzujúci potenciál, ustavične hrozilo, že doň prenikne nejaká kontaminácia z vonkajšieho sveta. „Mladí väzni celý deň pozerajú, čítajú a počúvajú médiá, ktoré hlásia, že Mexiko sa topí v hanbe, pokora je najlepšia ‚cnosť‘ človeka, ktorý sa usiluje stať [vládnym] funkcionárom, lojalitu vyznávajú len hlupáci, ktorí zásady kladú pred záujmy, že z lásky sa možno smiať, vernosť neexistuje a lži možno (...) využiť, ak na to máte prostriedky.“ Heberto zdôrazňuje, že niektorí politickí väzni boli náchylní podľahnúť takejto deformácii: „Mladí sa ľahko stavajú do opozície voči všetkému (...) voči strane, takému či onakému politikovi, láske, priateľstvu. To, že mladí, či už vo väzení, alebo vonku, odmietajú všetky tradičné hodnoty, prispelo k ich odmietnutiu a zavrhnutiu lživého systému. (...) Sú proti všetkému.“ Nakoniec však Heberto súcíti s tým, čo nazýva zmätok mladších súdruhov, ktorý „sa dá vysvetliť aj preto, lebo vedia, že imperiálny obor ako USA (...) vedie špionáž v krajinách Indočíny. Je pochopiteľné, že mladí sú proti všetkému, keď sú svedkami toho, ako vysokí hodnostári chladnokrvne tvrdia, že žiadni politickí väzni nie sú, a keď počujú, ako prezident Díaz Ordaz všetkých uisťuje, že ‚autonómia univerzity zostala nedotknutá‘.“ (Castillo, 1998, s. 120 – 121) V tomto opise sa väzenská cela nachádza medzi univerzitou a svetom, ktorý rozorvala okupácia univerzitnej pôdy zo strany vlády, a zároveň je rozšírením oboch priestorov. Predstava skazenosti vonkajšieho sveta – symbolizovaná zneuctením univerzity, ktorú hnutie prezentovalo ako model národnej reformy – ešte povzbudila lídrov k tomu, aby si upevňovali predstavu o vlastnej dokonalosti. Tento sebaobraz si budovali tak, že sa snažili intelektuálne presaho- OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY vať svoje okolie. Vnímali sa ako morálne svedomie el puebla, ktoré sa ľahko nechalo zviesť z cesty. Lenže väzenský priestor predstavoval neustále riziko: Niektorí väzni nedokázali vzdorovať deformáciám zo strany médií a vplyvu kapitalizmu, kedykoľvek sa mohli stať intelektuálnou korisťou štátu. Nezabránili tomu ani ďalší väzni, ktorí sa snažili využiť oslobodzujúci potenciál väzenia a vytrhnúť ich z neochabujúceho zovretia štátu. Hranice intelektuálnej slobody navzdory všetkému určoval štát, čo sa prejavilo aj tým, že odmietol vyhlásiť väzenie za oficiálne pridružené pracovisko univerzity a študentom znemožnil dokončiť záverečné skúšky. Väzenie sa však stalo školou, ktorá im udelila veľa lekcií. Jednou zo skúšok bola snaha o skrotenie buričskej mládeže štátom-otcom, v dôsledku čoho sa značný počet mladých nakoniec začlenil do aparátu vládnej strany a z väčšiny sa stali slušní, výkonní občania, ba aj profesori nasledujúcich generácií. V naratívoch vedúcich predstaviteľov sa objavuje neustále napätie a zároveň súhra medzi obmedzovaním a slobodou, depriváciou a uspokojením, ktoré vyplývajú z myšlienky sebaobetovania v záujme vyššieho cieľa. Títo muži sa stali symbolickými martýrmi, symbolmi hnutia, ktorého mnohých prívržencov a prívrženkyne vyvraždila štátna moc pred zrakmi tisícok ľudí a tým, že neskôr masaker poprela, týchto mŕtvych úplne vymazala. Vedúci predstavitelia – v súlade s kresťanskou symbolikou a étosom – nastavili druhé líce, a to dokonca aj vtedy, keď ich vláda zaprela ako zradcov a komunistov a ich stúpenci na nich zabudli. No len prostredníctvom tohto utrpenia mohli ich mysle presiahnuť všednosť a smrteľnosť tiel a pocítiť slobodu. Násilie a maskulinita Hrozba násilia, neustále visiaca nad hlavami väzňov, utvárala špecifický vzťah medzi utrpením a osobnostným rozvojom a väzenská dynamika ho ešte viac potvrdzovala. Heberto uviedol, že keď rodiny prišli za uväznenými na návštevu, správcovia ich zadržali, aby prinútili väzňov zastaviť dvadsaťjeden dňovú hladovku (tamže). Útok na Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? ženy a deti ohrozil heterosexuálnu maskulínnu česť väzňov a museli ju obraňovať. Väzenskí správcovia, tvrdí Heberto, „proti nám poštvali stovky a stovky väzňov a za odmenu im ponúkli naše veci“. Kriminálnici boli „ozbrojení palicami, trubkami, nožmi, päsťami, dokonca aj mačetami, zabudnuté bytosti, obete spoločnosti, ktorá netrestá zločin, ale chudobu“. Keď však útočníci vstúpili do časti, kde boli umiestnení politickí väzni, nestretli sa s odporom, ale so „zmierlivými“ slovami, na základe ktorých „si uvedomili, že sme ich obete, a nie nepriatelia“. „A vďaka tomu,“ konštatuje Heberto, „si vzali všetko okrem našich životov.“ V každom prípade to bola hrozná udalosť: „Bola to najhoršia noc, akú sme zažili: ležali sme polonahí na novinách (...) obklopení množstvom po zuby ozbrojených väzňov a nevedeli sme, čo sa stalo s mnohými našimi compañeros. (...) Ťažko si predstaviť agresiu, ktorú sme zažili, (...) proti väzňom sme boli úplne bezbranní. Uvedomovali sme si hroziace nebezpečenstvo, ale nemohli sme nič urobiť.“ Opísaný príbeh otvára niekoľko tém. Hoci politických väzňov oddeľovali od el puebla väzenské múry, ich izolácia bola iba čiastočná. Veď pri útoku stáli zoči-voči zločincom z nižšej triedy, ktorých si dokázali získať aj napriek tomu, že hrozba násilia – implicitne sexualizovaného (nahí ležia na bruchu pod dohľadom ozbrojených mužov z nižších tried) a nepochybne kastrujúceho – spochybňovala ich rolu historických aktérov. Prostredníctvom „zmierlivých slov“, vyberaným správaním pri odovzdávaní svojich vecí a tým, že sa podvolili materiálnym túžbam ľudí, ktorí „nemali nič“, posilnili politickí väzni svoju spätosť s masami a zároveň odluku od nich. Pri tomto stretnutí politických väzňov s ostatnými väzňami sa prejavili ich vzájomné odlišnosti: politickí väzni mali viac osobných vecí, ich zločin bol ušľachtilý a intelektuálny, konali pre dobro celého Mexika a stali sa „hlasom el puebla“. Incident znázorňuje triedne napätie medzi študujúcimi a pracujúcimi, na pozadí ktorého sa hnutie rozvíjalo. Štát úspešne zmanipuloval väzňov z nižšej triedy, poskytol im prístup k telám vedúcich predstaviteľov hnutia a motivoval ich prísľubom koristi vo forme osobných vecí lídrov. Chcel tak lídrom pripomenúť, o čo im vlastne ide – nie o robotnícku triedu, ale o prestavbu štátu. Súčasťou He- OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY bertovho opisu je neustále ohrozovanie mužskej cti. Takzvaná vzbura sa začala, keď vláda spochybnila schopnosť a právo väzňov ochrániť „svoje“ ženy. Následný fyzický útok mužov z nižšej triedy ešte znásobil nebezpečenstvá, ktoré hrozia v homosociálnom väzenskom prostredí. Možno práve preto sa muži vo svojich naratívoch vychvaľujú sexuálnymi aktivitami a sexuálne nabitými vzťahmi so ženami v období hnutia a čitateľov a čitateľky uisťujú o svojej nepochybne heterosexuálnej maskulinite. Celkovo tieto naratívy zobrazujú väzenský život, ktorý spochybňuje rodovú a triednu identitu študentov. Téma neustáleho nebezpečenstva a hroziacej smrti sa vinie všetkými naratívmi čelných predstaviteľov. Snažili sa síce odpútať od reality usilovným štúdiom a získavaním nových poznatkov, ale na túto slobodu doplácali ich fyzické telá. Ba čo viac, ich telesná obeta sa mala stať zdrojom oslobodenia el puebla. Heberto síce mohol zobraziť lídrov ako pasívne obete štátu, no v závere potvrdzuje ich schopnosť konať. Vláda utláčala „hlas el puebla“, tvrdí, ale „my zomrieme v boji za práva pracujúcich ľudí – robotníkov, roľníkov, malých farmárov a obchodníkov, malých priemyselníkov, intelektuálov, umelcov a študentov. Zomrieme pri plnení nášho poslania s vedomím, že ak niekto zahynie takouto smrťou, stane sa zárodkom oslobodenia el puebla, zárodkom čírej slobody, ktorá navzdory všetkému zvíťazí.“ (Castillo, 1998, s. 95 – 99) Pobyt vo väzení bol nepochybne plný strachu a neistoty. Treba brať do úvahy, že politickí väzni boli väčšinou mladí a nemali veľa skúseností s fyzickou či psychickou depriváciou. Je však zaujímavé, že vo svojich pamätiach túto skúsenosť neopisujú ako traumatizujúcu, ale cez príbehy o násilí a ponížení preukazujú svoje hrdinské odhodlanie. Keď sme sa pozreli na ich naratívy ako na primárne zdroje poznania o študentskom hnutí v roku 1968, zarazilo nás, akú váhu prisudzujú opisom väzenia. Rovnako nás prekvapilo, že hoci táto trauma nie je pomenovaná, napĺňa naratívy roku 1968. Do úzadia sa tak zatláčajú skoršie udalosti hnutia, ktoré sa odohrávali „na ulici“. Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? Hrdinské maskulínne konanie Na neustále napätie medzi slobodou, obmedzovaním a hrozbou násilia, ktoré väzni zažívali, treba nahliadať cez prizmu ich postavenia ako lídrov hnutia. Keďže išlo o čelných predstaviteľov a aktivistov, úrady mali ich mená. Museli si dávať pozor na bezpečnosť, lebo ich prenasledovali – nechodili domov ani nevídali svoje rodiny, nocovali na bezpečných miestach. Už pred uväznením teda zažívali izoláciu od spoločnosti. Väzenie ich však zbavilo individuality a izolácia nadobudla inú podobu. Heberto poznamenáva, že „mladí väzni nemajú mená, ktoré používali na slobode. Volajú ich jednoducho politickí väzni. Žiadny Revueltas ani De Gotari či Rico. (...) Takýmto spôsobom sa ich čas a priestor obmedzuje. (...) Nedostávajú žiadne povzbudenie. (...) Veľké množstvo študentov a (...) robotníkov na slobode ich nepozná po mene, obdivuje ich [však] ako hrdinov. Bez mien, na základe ktorých by boli odlíšiteľní a ktoré by pripomínali ich osobitosť, sa stali transcendentnými symbolmi zdecimovaného hnutia.“ (Castillo, 1998, s. 120) Sócrates Campos Lemus v memoároch spomína upravené vydanie článku bývalého lídra Luisa Gonzáleza de Alba a kritizuje ho. Luis v článku, ktorý vyšiel v prominentnom mesačníku v Mexico City, tvrdil, že lídri hnutia boli „obrazom mravnej bezúhonnosti a čistoty“, stelesnením „čestnosti mladých ľudí“, že bojovali „proti extrémnej vládnej krutosti“. Keďže aktivisti boli obeťami, a nie víťazmi, stali sa z nich „skutoční hrdinovia“. (Nexos in Lemus – Sánchez, 1998, s. 145, 148) Luis píše o tom, že na základnej škole hovorili študentom a študentkám, „že hrdinovia sú kadeti vojenskej akadémie, ktorí ochránili [Mexiko] pred americkými vojskami, na strednej škole zase, že hrdina je Herkules“. No v roku 1968, pokračuje Luis, „zástupca katedry filozofie a literatúry z národného štrajkového výboru vyhlásil,“ že členovia hnutia bojovali „čestne proti (...) šialenstvu vlády“. Sócrates vo svojej kritike Luisovho článku takýto obraz odmietol ako „skutočne smiešny“. (Tamže, s. 146) Hrdinstvo lídrov bolo ústredným trópom ich naratívov: Oni bojovali za pravdu a otvorenosť, čelili hrozivej vláde, vyzývali k „odhaleniu pravdy o štáte, o kráľovi, ktorý je nahý (...) pred tisíckami študentov“. (Taibo, 1991, s. 48) Netúžili OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY po revolúcii, ale po väčších politických slobodách, ukončení autoritárskeho režimu a po otvorenosti a politickej transparentnosti, ktoré by vtedajšia vláda nikdy neuskutočnila ani uskutočniť nemohla. (Bartra, 1999, s. 142) V rozprávaniach stoja proti sebe štát, ktorý zradil národ, a politickí väzni, ktorí sa dokážu čoraz viac identifikovať s ostatnými, až prekročia svoju triednu príslušnosť a upevnia svoje puto s ľudom. „Vo väzení som sa naučil viac milovať. Viac milujem život, svoju ženu, deti, priateľov aj svoje el pueblo. Ľud, ktorý nepoznám, ktorý pracuje na poliach a v továrňach. Ten, čo produkuje bohatstvo. Ten by mal byť slobodný.“ (Castillo, 1998, s. 122) Podľa tejto zromantizovanej predstavy sú väzni schopní skutočných citov napriek tomu, že ich uväznil chladný, nemilujúci štát-otec, ktorý zradil ľud, el pueblo. Schopnosť vyjadriť emócie a strata osobnej identity dospeli k univerzálnosti väzňov – stelesňujú el pueblo a môžu hovoriť v jeho mene. Tento diskurz o hrdinoch a obetiach, ktorý sa zameriava na činnosť čelných predstaviteľov, zvýznamňuje určitý vzťah medzi štátom a mužmi označovanými za lídrov hnutia. Stotožňuje hnutie s aktivitami, myšlienkami a politickými stratégiami lídrov a za hlavnú oblasť revolučného zápasu považuje vzájomné pôsobenie medzi lídrami hnutia a patriarchálnym štátom. Takýmto spôsobom sa rôznorodé činy radových účastníkov a účastníčok zneviditeľňujú a hnutie sa stáva súčasťou vzťahu medzi patriarchálnym štátom-otcom a jeho spurnými synmi-lídrami. Syn tým, že je oddaný boju, upevňuje mužskú česť: „Utrpenie vo väzení v záujme cieľov [hnutia],“ povedané Hebertovými slovami, nemohlo „predstavovať iné než obrovskú poctu“. (Tamže, s. 122) Inak povedané, títo muži sa stali hrdinami. Lídrov v tomto procese stávania sa zušľachtilo utrpenie a izolácia od hnutia, ktoré predstavovalo súčasť spoločnosti. Spoločnosť sa pritom zobrazovala najmä ako pasívna a neschopná konať bez toho, aby ju niekto viedol. Konflikt medzi otcom/štátom a synom/študentským lídrom je patriarchálnym zápasom a vychádza z feminizovaného obrazu spoločnosti a národa. Ak sa status lídrov získava predovšetkým na základe utrpenia a hrdinstva vo väzení, tento status je neprístupný pre zvyšok hnutia, čo symbolizuje práve zložitú situáciu aktivistiek: Nielenže veľmi málo z nich pôsobilo na najvyššej Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? úrovni hnutia, navyše stelesňovali feminizáciu hnutia/ľudu. Muži prostredníctvom fyzickej a psychickej bolesti presahovali hranice tela, rozširovali svoje vtelené prednostné právo na univerzálne občianstvo, ktoré im ako mužom už vlastne prislúchalo. Politické aktérky však nemohli prekonať to, že boli spájané s vlastnou telesnosťou. Keď sa muži aj podriadili, nikdy to vážne neohrozilo ich schopnosť konať, skôr ju to pretvorilo a stotožnilo s celosvetovým bojom proti autoritárstvu a imperializmu. Ľudia si začali stotožňovať hnutie so skupinou revolucionárov, takže politická stratégia a poznanie úzkeho okruhu lídrov zohrávali dôležitejšiu úlohu než aktivity tisícok ľudí. Z príbehu o roku 1968 sa vytratila činnosť nezávislých brigád, čím sa priblížilo ďalším hnutiam z rovnakého obdobia. Inými slovami, zo skúsenosti zopár lídrov, ktorých bolo na verejnosti najviac počuť, sa stala skúsenosť celého hnutia. Takýto proces bol pritom v rozpore so širšími cieľmi hnutia, ku ktorým patrila otvorenosť a inkluzívnosť. Hoci študentskí lídri tvrdili, že hľadajú „kolektívnu pravdu“, (tamže, s. 20) vo väzení (nevedomky) upevnili svoju pozíciu v hnutí i v histórii, pozíciu držiteľov nespochybniteľnej a oficiálnej pravdy o hnutí. Ich spomienky už neboli len individuálne, stali sa skúsenosťou všetkých. Ako Paco Taibo výstižne poznamenáva: „moje spomienky neboli [iba] moje“ (1991, s. 15). Opisy konkrétnych študentských lídrov sa stali hnutím. Treba si vyjasniť jednu vec: Netvrdíme, že tieto naratívy odhaľujú všeobecnú historickú skúsenosť mužov v pozícii politických väzňov. Skôr nás zaujíma, ako väzenská skúsenosť dominuje v ich memoároch a zakrýva širšie ponímanie hnutia. Tým, že upozorňujeme na nezrovnalosti medzi opismi lídrov a cieľmi hnutia, nechceme diskreditovať pamäti vedúcich predstaviteľov, zľahčovať hrôzy masakru v Tlatelolco* či znevážiť väzenskú skúsenosť. Namiesto toho sa snažíme pochopiť rodový charakter vedúceho postavenia vo vzťahu k aktivizmu, ktorý skúmame prostredníctvom participácie žien. Masaker z 2. októbra 1968, v ktorom armáda a polícia zavraždila desiatky až stovky študujúcich, civilistov a civilistiek. Zatknutých bolo viac než 1300 ľudí. (Pozn. prekladateľky) * OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY Schopnosť žien konať a priestor hnu a Opisy hnutia, ktoré muži prezentovali na konferencii, odsunuli radových účastníkov a účastníčky hnutia na vedľajšiu koľaj a upevnili význam lídrov v hnutí. Keď sme po prvý raz začali skúmať participáciu žien, od významných historikov sme sa dozvedeli, že ženy sa roku 1968 jednoducho nezúčastnili. No už na začiatku výskumu sme urobili rozhovory so šesťdesiatimi ženami a zostavili sme dvojnásobne dlhý zoznam žien, ktoré sa na hnutí podieľali. Tieto výsledky odbila ďalšia štandardná odpoveď, s ktorou sa stretáva výskum histórie žien, a síce, že účasť žien v skutočnosti neovplyvnila chod hnutia. Iróniou je, že tento pohľad historikov korešpondoval s pocitmi väčšiny našich respondentiek. Hoci vnímali, že rok 1968 celkom zmenil ich životy, nemali pocit, že by si ich účasť na týchto udalostiach zaslúžila pozornosť historického výskumu. Namiesto toho nás opakovane odkazovali na La Titu a La Nachu (Robertu Avendano a Anu Ignaciu Rodríguez Márquez), dve ženy, ktoré boli súčasťou národného štrajkového výboru. To, že samotné ženy vnímali svoju účasť ako nevýznamnú, naznačuje, ako veľmi sa hnutie stotožnilo so svojím vedením a do akej miery bolo interpretované z perspektívy vedúcich predstaviteľov. Opomínanie vlastných zážitkov, ktoré korešponduje s dominantnou perspektívou, vyvoláva potrebu preskúmať, ako akademická obec, štátna moc, lídri hnutia, ako aj účastníčky a účastníci spoločne vytvárali hnutie. Predmetom skúmania by sa mali stať aj dôsledky tohto procesu. V našej štúdii porovnávame obraz hnutia, ktorý ustrnul v homosociálnom svete väznice, s difúznejším a komplexnejším spektrom spoločenských, kultúrnych a politických skúseností, ktoré sme zozbierali prostredníctvom orálnej histórie od účastníčok. Ak vezmeme do úvahy, že populistická rétorika opisuje el pueblo vlastnosťami, ktoré sa považujú za ženské, účasť žien predstavuje obzvlášť významnú zložku základne hnutia. Skúmanie účastníčok, ich aktivít a pohľadu na svoju činnosť si vyžaduje rekonceptualizáciu hnutia a jeho vzťahu k ľuďom a štátu. Keď presunieme pozornosť zo študentských lídrov na bežných účastníkov a účastníčky hnutia, máme možnosť ukázať, že chápanie Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? vedúceho postavenia, ako aj celkovej politickej činnosti a schopnosti konať, bolo rodovo príznakové. Väčšina žien nemala k vedúcim pozíciám prístup. Napriek čoraz rozšírenejšiemu presvedčeniu, že ženy môžu a majú mať významnejšiu úlohu v politike, na individuálnej úrovni sa často nepovažovali za legitímne politické aktérky. Predpokladalo sa, že ženy nemajú dostatok zručností, politických skúseností a iných vlastností, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou maskulínneho ideálu vodcovstva (statočnosť, intelekt, odvaha), preto pre ne zostali vrcholové politické posty nedostupné. Maskulinizácia vodcovstva nepripúšťa, aby skutočné ženy boli politickými aktérkami a odhaľuje, ako na základe rodu dochádza k vylučovaniu z vedúcich pozícií. Participácia bežných účastníčok nám umožňuje nahliadnuť na praktiky hnutia, ktoré vytvorili na akademickej pôde a na ulici čiastočne autonómny, ale porézny priestor. Tieto praktiky pretvorili širšiu sociokultúrnu logiku a prax. Štruktúra hnutia mala podporovať demokratickú prax. Národný štrajkový výbor tvorili zástupcovia a zástupkyne, ktorých si volila každá zúčastnená škola či katedra a pod touto formálnou štruktúrou existovali menšie zastupiteľské orgány zriaďované školami a/alebo katedrami. Kým v národnom štrajkovom výbore sa diskutovalo o najvýznamnejších stratégiách, napríklad kedy by sa mala konať veľká demonštrácia alebo ako reagovať na pripravovaný policajný zásah na univerzitách, zodpovednosť za organizovanie a vykonávanie každodenných činností niesli tisícky brigád, ktoré tvorili (primárne) študenti a študentky príslušných škôl alebo katedier. Niektoré brigády tvorili výlučne mladé ženy z dievčenských škôl, iné boli zmiešané. Ako hnutie rástlo, rodičia a ďalší ľudia mimo študentského prostredia organizovali podporné brigády a zúčastňovali sa na aktivitách hnutia po boku študujúcich. Každá brigáda bola do veľkej miery autonómna: členky a členovia brigády rozhodovali o každodenných činnostiach, ktoré mali dostať hnutie do ulíc. Organizácia hnutia tak predstavovala zmes priamej a zastupiteľskej politickej praxe. Aktivisti a aktivistky prichádzali z rôznych vzdelávacích inštitúcií: univerzít, technických inštitútov, gymnázií, odborných stredných či základných škôl. Keďže išlo o široký záber inštitúcií, triedna OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY príslušnosť ovplyvňovala dynamiku hnutia a môže slúžiť ako kľúč pri skúmaní toho, čia účasť sa oceňovala a čia zostala zjavne nepovšimnutá. Triedna dynamika vplývala na rozsah a formu študentskej participácie, ktorá zase spoluurčovala charakter celého hnutia. O participácii rozhodovala aj veľkosť a rodové zloženie študentskej populácie daných škôl. Nebolo pre nás prekvapením, že ženy z dievčenských škôl sa aktívnejšie zapájali do strategických schôdzok a stretnutí, ktoré rozhodovali o ideologickom smerovaní hnutia, než ženy zo zmiešaných škôl v zmiešaných brigádach. Keďže brigády patrili k zastupiteľským orgánom na úrovni katedier, ženy zo zmiešaných škôl chodili na zmiešané schôdzky. Predošlá politická skúsenosť ovplyvnila aj to, kedy a ako sa účastníčky a účastníci zapojili do aktivít hnutia. Mnoho z tých, čo sa angažovali už od začiatku, pôsobilo predtým v iných politických a sociálnych skupinách, niektorí zase vyrastali v politicky angažovaných rodinách. Veľa ľudí bolo aktívnych v mládežníckej organizácii komunistickej strany alebo sa zapájalo do protestov proti politike USA vo Vietname. Potomkovia utečencov, najmä so židovským a španielskym pôvodom, ktorí emigrovali z Európy počas druhej svetovej vojny a španielskej občianskej vojny, často vyrastali v politicky aktívnejších domácnostiach. Títo raní aktivisti a aktivistky vniesli do začiatkov hnutia veľa energie a mobilizovali ľudí bez predošlých politických skúseností. Mnohé ženy sa dostali do hnutia prostredníctvom svojich dcér, synov, manželov a pomerne často i partnerov. Ženy v domácnosti denne stretávali brigadistov, keď chodili na trh, cestovali autobusmi alebo vyzdvihovali deti zo školy. Niektorí aktivisti a aktivistky presvedčili matky a otcov, že hnutie je nevyhnutné a potrebné, na základe čoho rodičia sformovali výbor na podporu svojich detí a ich aktivít. Matky zase po októbrovom masakri organizovali skupiny, ktoré nosili väzňom jedlo a iné potrebné veci. Vyučujúcich zo základných a stredných škôl, medzi ktorými bolo veľa žien, zasiahli štátne represie namierené proti ich študentkám a študentom a proti školám vo všeobecnosti. Spolu s vyučujúcimi z univerzít zorganizovali vlastnú jednotku a hnutie podporovali tak, že kritizovali vládnu moc zvnútra aj zvonka. Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? Hoci počiatočný záujem žien o hnutie sa odvíjal od medziľudských vzťahov, väčšina žien sa rozhodla pokračovať v boji preto, že verila v jeho ideály. Sara Fernández to zhrnula takto: „Do hnutia som sa zapojila zvonka, viedli ma k tomu veľmi idealistické pohnútky.“ Sara predtým nemala s politikou žiadne skúsenosti a skonštatovala, že jej účasť „bola veľmi romantická, vychádzala zo spriaznenosti so skupinami, ktoré už boli sformované“. Jej vysvetlenie, ktoré sčasti pripomína naratívy vedúcich predstaviteľov, reprodukuje rodovú dichotómiu medzi intelektom/politikou/rozumom a emóciami/participáciou/romantikou. Táto logika, ktorá čelných predstaviteľov a ich transcendentné telesné utrpenie po tlatelolcovskom masakri stotožnila s rozumom a intelektom, vylúčila ženy z politického vedenia len na základe toho, že sú ženy. Priradila ich k ľudu, čím opakovala a upevnila modernistický princíp duality ducha verzus hmoty a mysle verzus tela. Uvedená schéma označila niektoré formy konania ako politické a iné ako nepolitické, a určila tak potenciálnych protagonistov roku 1968. Táto rodovo špecifická logika, ktorá je rozšírená v naratívoch žien, ovplyvnila ich úlohu v hnutí. Mnohé ženy sa dobrovoľne uchádzali o prácu kuchárok v kolektívnych kuchyniach, kde poskytovali stravu hladným aktivistom. (Cohen – Frazier, 1993) Pri výdaji jedál mali príležitosť počúvať príbehy o politických dobrodružstvách ostatných brigadistov. Ako nám povedala Susana Rivas, ženy, ktoré v hnutí začínali, sa rozhodovali, či ísť „do ulíc a učiť sa“. Pri zjednávaní cien ovocia a zeleniny na trhovisku dochádzalo k spontánnym stretnutiam a rozhovorom s predávajúcimi a ostatnými nakupujúcimi. Toto bol priestor, v ktorom ženy konali politicky. Často nemali prístup k formálnej politickej scéne a výjazdmi do ulíc spochybňovali chápanie verejného priestoru a politiky ako (výhradne) mužskej sféry. Prenikli tak za chránený, napoly domáci priestor univerzity, aby si mohli nárokovať ulicu a politiku, a tým aj úplné občianstvo, ako svoj vlastný materiálny aj intelektuálny priestor. Práca, ktorá zabezpečovala aktivistom tri jedlá denne, umožňovala hnutiu rásť. Stravovanie dodávalo energiu stovkám študentiek a študentov, ktorí sa od svojich aktivít vracali k stolu, kde si mohli odpočinúť, načerpať nové sily, vymeniť si skúsenosti a porozprávať OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY sa. Na prácne nakupovanie, varenie a umývanie sa spomína ako na ženskú prácu, ktorá nemala pre hnutie význam, no podľa Eleny Salazar tieto činnosti v skutočnosti zohrávali dôležitú úlohu: „Ak ste ráno odišli na politickú brigádu a vrátili ste sa fakt hladní, prišli ste a jéééj! Prekvapenie! Na stole bolo pekne prestreté – polievka, fazuľa, mäso a zelenina.“ Elena Salazar prízvukovala vzťah medzi stravovaním a spoločenstvom, ktoré bolo tvorivé a výkonné: „Mohli sme sa rozprávať, vymieňať si zážitky z uplynulého dňa.“ Elena i mnohé ďalšie ženy si uvedomovali dôležitú rolu kuchynských brigád a neprestávali variť a nakupovať. Iným ženám prekážalo, že sa im táto práca automaticky prisudzovala len preto, lebo sú ženy a prevládajúce normy spochybňovali. Susana Rivas nám povedala: „Áno, varenie bolo našou úlohou, ktorú sme plnili dobre. Ale tiež sme s ňou skončili. Vymanili sme sa z nášho postavenia, zvolávali sme stretnutia na trhoviskách a na nárožiach v rôznych častiach mesta.“ Najmä na základe týchto pouličných iniciatív možno pochopiť, ako sa hnutiu podarilo získať si podporu mimo univerzít či stredných škôl. Mladé ženy touto takzvanou ženskou prácou dokázali zaangažovať širšie spoločenské kruhy. Hoci väčšine žien chýbala skúsenosť s vystupovaním na verejnosti, svoje počiatočné rozpaky čoskoro prekonali. Brigáda aktivistky Carmen Torres cielene získavala podporu žien na trhoviskách. Carmen tvrdí, že ona a jej spolubrigadistky vedeli, ako dostať hnutie za brány univerzity lepšie než vedúci predstavitelia hnutia či muži v teréne. Zdôrazňovala vzťah žien k el pueblu (ktorý sa opisuje prostredníctvom ženských vlastností), keď tvrdila, že majú „väčšie nadanie (...) hovoriť s el pueblom“. To ju, rovnako ako ostatné aktivistky, feminizovalo ešte viac a definovalo jej osobu aj prácu ako apolitickú, hoci sa zapájala do výrazne politických aktivít. Stretávanie sa so ženami na verejných miestach ako trhoviská či autobusy ukázalo aktivistkám, že hnutie potrebuje pritiahnuť širšie publikum. Aktivistky a aktivisti, ktorí boli na uliciach a zhovárali sa s ľuďmi, tlmočili politické myšlienky vedúcich predstaviteľov v letákoch a iných propagačných materiáloch tak, aby boli zrozumiteľné pre ľudí, ktorí (zatiaľ) neboli zaangažovaní v hnutí. Hnutie sa týmto spôsobom mohlo rozrastať míľovými krokmi aj za hranicami univerzity. Táto forma propagácie nebola len nástrojom komunikácie Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? s verejnosťou. Pestovala aj pocit prepojenia medzi študujúcimi a širším obyvateľstvom, prepojenia, ktoré študentky a študenti chápali ako súčasť národnej identity. Ženy, od ktorých sa očakávalo, že sa viac spoliehajú na svoje pocity a ako ženy sú v užšom spojení s masami, sa stali prostredníčkami medzi lídrami a el pueblom. Potreba sprostredkovať politické ciele hnutia zrozumiteľným spôsobom podnietila týchto mladých ľudí, ktorí pochádzali prevažne z elitného prostredia a strednej triedy, vstupovať do dialógu s inými časťami spoločnosti. Museli sa pritom naučiť používať jazyk iných tried a hľadať priesečníky s rôznymi jazykovými spoločenstvami. Tieto prieniky mali vytvoriť (sémantický) priestor, ktorý by sa dal označiť ako „mexický“. Ale aj keď ženy v dobrom hovorili o tom, ako ľahko sa im komunikuje s el pueblom, ich schopnosť šíriť ideály hnutia sa často nepovažovala za politickú zručnosť, ale skôr za samozrejmý dôsledok toho, že ako ženy sú vlastne súčasťou el puebla. Väčšina žien sa zapájala do aktivít hnutia na úrovni brigád a iba málo z nich pôsobilo v národnom štrajkovom výbore. Niektoré sa začali angažovať v školských zhromaždeniach, kde sa denne debatovalo o podstate, účele a postupe hnutia. Mnoho žien nám vravelo, že z každodenných zhromaždení sálali nadšenie a život. Iné sa však necítili príjemne, keď na zhromaždeniach vyjadrovali svoje názory, a hovorili o tlaku zo strany compañeros, aby radšej potichu pracovali v zákulisí. Veľa žien malo zábrany pre nedostatok predchádzajúcich skúseností s politikou, ale čoraz viac si uvedomovali nové možnosti participácie, ktoré hnutie ponúkalo, a zábrany sa začali vytrácať. Carla Martinez poznamenala, že „participácia bola pre ženy nová skúsenosť, keďže sme sa nikdy predtým nezapájali do politických záležitostí. Naši compañeros sa k nám stále správali ako k menejcenným. Tvrdili, že nevieme nič robiť, zatiaľ čo oni dokážu všetko.“ Ani takéto správanie neodradilo niektoré ženy od toho, aby si po prvý raz vychutnali novoobjavené možnosti. Carla dodáva: „No my sme začali objavovať svoje schopnosti a odpovedali sme: ‚Áno, viem a dokážem tieto veci urobiť.‘“ Politická neskúsenosť nebola jediný problém, s ktorým sa ženy museli vyrovnávať, keď chceli hovoriť a byť počuté. Viaceré nám spomenuli, že v tom čase panovala éra minisukní. Keď ženy pre- OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY chádzali okolo, postavili sa v triede alebo sa snažili na schôdzach niečo povedať, študenti na ne vypiskovali. Rosu Bañales ponížila paľba pískania a pokrikov na schôdzi zubárskej školy, kde študovali najmä muži. „Keď sme sa chceli vyjadriť, muži na nás zvykli pískať a vykrikovať. Ťažko sa nám potom rozprávalo a sotva sme sa mohli vyjadriť.“ Ženám, ktoré boli takto redukované na rodovo príznakové telá, sa opäť upieralo právo na názor, intelekt a rozum, ktoré boli dopriate politickým protagonistom – mužom. Tie isté postoje, ktoré bránili ženám vyjadrovať svoje názory a odopierali im schopnosť politicky konať, niekedy pôsobili aj v ich prospech. Keď sa konflikt medzi študentskými skupinami a štátom stupňoval, ženy využili stereotypy v prospech hnutia. Keďže ich nepovažovali za politické aktérky či hrozbu pre štát, mohli preniknúť na miesta, kde sa nedostali ich kolegovia, od začiatku rozpoznaní ako politickí aktéri. Rovno pred očami polície sa dokázali ľahko dostať do okupovaných univerzít, bez problémov z nich vyjsť a často dostávali poverenie doručovať správy či prevážať lídrov hnutia. Privilegované mladé ženy využívali aj výhody plynúce z ich triedy a poskytovali rodinné autá alebo neobývané byty, v ktorých sa mohli konať schôdzky či ukrývať ľudia. Ženy z vyššej triedy tak dokázali zužitkovať svoje spoločenské kontakty a pozíciu dobre vychovaných mladých žien, ktoré nepredstavujú žiadnu hrozbu. Naratív rozširujúceho sa spojenectva a zvyšujúcej sa mobilizácie prerušil osudný 2. október. Po masakri na námestí Tlatelolco väčšinu lídrov zadržali a uväznili. Zdalo sa, že vláda hnutie úspešne zničila, no v skutočnosti len prešlo do ilegality a začala sa nová fáza. Pre veľa žien tieto zmeny neznamenali koniec participácie, iba presmerovanie energie do iných aktivít. Ani tri roky po masakri si mnohé neprestávali ctiť ciele hnutia a poskytovali politickým väzňom logistickú podporu (najmä stravu). Raquel Valdéz pomáhala organizovať podpornú sieť pre väzňov. „S priateľmi a priateľkami sme často navštevovali politických väzňov,“ povedala nám. „Bolo tam celé vedenie hnutia. Tam som prišla do styku so všetkými študentskými lídrami roku 1968, ako aj s väzňami z iných hnutí vrátane pracovníkov železníc, lekárov či členov komunistickej strany. Nadviazala som veľa kontaktov (...) a veľa som sa naučila.“ Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? Kontakty s väzením poskytli Raquel nový pohľad na hnutie a politiku vo všeobecnosti. Zároveň však naštrbili pocit, že jej účasť na hnutí je dôležitá, ktorý začala nadobúdať vďaka systému samostatných brigád. Namiesto toho si intenzívnejšie uvedomovala ústredné postavenie lídrov v hnutí. Naučila sa chápať svoju rolu ako takmer povrchnú a ľahkovážnu: „My, čo sme boli mimo vedenia, sme prežívali hnutie z toho najromantickejšieho – aktivistického – pohľadu. Robili sme, (...) čo sme chceli. Pomáhali sme hnutiu bez toho, aby sme niesli nejakú veľkú zodpovednosť s výnimkou toho, že sme sa starali o seba a svoju malú skupinu. Pre nich [lídrov] to bolo iné.“ Kým Raquel a ďalšie ženy „pomáhali“ svojím „romantickým aktivizmom“, vedenie hnutia sa vraj zaoberalo skutočnou prácou. Raquel pokračovala: „Spoznávala som ľudí, ktorí plánovali všetky aktivity. O stratégii hnutia som sa dozvedala z diskusií, keď hovorili o chybách hnutia alebo takej či onakej teórii, o prijatých opatreniach. Veľa som sa naučila a začala som vnímať hnutie z ich uhla pohľadu.“ Raquel nielenže prijala takú interpretáciu hnutia, ktorá stavala lídrov do popredia ako jediných dôležitých protagonistov, ale naučila sa tiež nazerať na hnutie z perspektívy, ktorú formovala skúsenosť z väzenia. Obraz hnutia, ktoré vznikalo na univerzitách a v uliciach, stratilo na základe väzenskej skúsenosti dynamiku. Tento posun zasiahol spôsob, ako ženy interpretovali vlastné skúsenosti, ako aj to, čím hnutie naozaj bolo a kde sa odohrávalo. Fakt, že aj intenzívne zaangažované účastníčky začali chápať hnutie z perspektívy väzenskej skúsenosti, umožnil politickým väzňom spraviť zo seba lídrov tak v období hnutia, ako aj v neskorších reflexiách. Keď boli lídri vo väzení, rola žien sa síce zmenila, no zachovala si aj istú kontinuitu. Ženy navštevovali väzňov v Lecumberri a viedli skupiny, ktoré im zabezpečovali stravu. Mužom robili spoločnosť a zároveň im pomáhali udržiavať kontakt s vonkajším svetom. Gilberto Guevara Niebla v našom rozhovore spomenul význam ženskej solidarity: „Vo väzení s nami vždy boli compañeras, priateľky. A bolo to úžasné.“ Keď sme ho neskôr požiadali, aby priblížil, v čom spočívali úlohy ich návštev, vysvetlil: „Moja katedra bola obzvlášť dobre organizovaná v podpore väzňov. Môžem vás uistiť, že v mesiacoch, ktoré sme strávili vo väzení, mi študenti každý jeden deň – len si OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY to predstavte – posielali jedlo, lebo väzenská strava bola strašná.“ Povedal, že dva roky dostával balíček každý deň. „Uvedomujete si, koľko námahy to muselo stáť? (...) Podporu zo strany študentských compañeros som pociťoval celý čas,“ uzavrel. Gilbertov naratív je príznačný pre chápanie úlohy žien zo strany mužov. Keď sme sa ho na začiatku rozhovoru spýtali na účasť žien, ocenil význam solidarity a stálej prítomnosti priateliek a compañeras. Ako ďalej opisoval podporu, ktorú dostávali uväznení lídri, označil zabezpečovanie jedla ako prácu, ale zásluhy za ňu už nepriznal ženám (možno si všimnúť posun od ženského rodu compañeras k mužskému rodu compañeros). Táto práca, natoľko dôležitá pre prežitie väzňov, že sa stala synonymom celého študentského aktivizmu po masakri, prestáva byť rodovo špecifická. Hoci muži i naďalej spájajú ženy s ich tradičnými rolami, túto prácu súčasne zbavujú spojenia s konkrétnymi rodovo určenými telami, ktoré ju vykonávajú. Keď porovnáme Gilbertove vyjadrenia o význame ženskej solidarity s opismi Raquel, ktorá počúvala väzňov a učila sa od nich, ukáže sa, že pozície lídrov a ostatných zúčastnených sa utvárali vo vzájomnom vzťahu. Čelní predstavitelia formulovali svoju verziu udalostí, ktorá vychádzala z ich ústrednej pozície, pred pozornými návštevníčkami a návštevníkmi väzenia, teda ešte predtým, než spísali svoje pamäti. Aby sa muži mohli situovať do pozície vedúcich predstaviteľov a hovorcov hnutia, aktivizmus žien bolo treba chápať ako pasívny. V dôsledku tohto kroku sa stratila schopnosť žien konať a zneviditeľnila sa ich práca. Práca žien, či už uznaná, alebo nie, poskytovala materiálnu a emocionálnu podporu, bez ktorej by nemohla vzniknúť utopická homosociálna komunita založená na utrpení, prostredníctvom ktorého sa jej členovia usilovali nadobudnúť poznanie a politickú/ morálnu integritu. Ženy nielenže denne dodávali väzňom stravu, ale poskytovali im aj odborné služby ako lekárky, psychiatričky, právničky, učiteľky a novinárky. Zverejňovali informácie o tom, ako kruto vláda zaobchádza s uväznenými lídrami, získavali pre ich prípady podporu. Jeden aspekt ich aktivizmu sa však nezmenil – zachovali si mobilitu medzi domovom, vonkajším svetom a teraz i väzením, Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? ktorú si muži nemohli dovoliť ani počas okupácie univerzít, ani keď boli vo väzení. V čase hnutia ženy ťažili zo svojej „apolitickej“ pozície, ktorá im dovoľovala nebadane prejsť cez policajné barikády do obkľúčených priestorov. Po masakri zase chodili do väzenia a z väzenia, aby naplnili potreby a želania väzňov, a oslobodili tak patriarchálny štát od jeho povinností. Lenže cesty do väzenia Lecumberri neboli pre ženy vôbec jednoduché. Často ich obťažovali, sexuálne zastrašovali a obchytkávali. Ženy boli takýmto spôsobom trestané za to, že si trúfli vstúpiť do politickej sféry a zakúšať časť väzenských hrôz. Útoky na telesnú integritu žien mali za účel zdisciplinovať väzňov ešte viac. Zatiaľ čo pre mužov bolo telesné utrpenie zdrojom spirituálnej a intelektuálnej transcendencie, na ženy mali fyzické útoky celkom iný účinok. Ženské telá boli trestané, aby sa v rámci mužských politických sporov zdôraznila a upevnila rola žien ako objektov. Keď porovnáme fyzické útoky, ku ktorým vo väzení dochádzalo voči lídrom a ženám, odhalí sa ďalší problém toho, ako muži opisovali čas strávený za mrežami: nabúrava sa pojem väzenia ako výlučne homosociálneho a prísne uzavretého priestoru. Keď sa zameriame na to, ako ženy prekračovali hranice väzenia, zistíme, že väzenský priestor bol prepojený s občianskou sférou, ktorá ho utvárala, hoci bola v tom čase úplne zdeformovaná násilím zo strany štátu. Na základe toho, že ženy boli schopné na ulici aj vo väzení zdolávať prekážky, ktoré boli pre mužov neprekonateľné, zabezpečili si v hnutí dôležité pozície ako sprostredkovateľky a tlmočníčky medzi jednotlivými časťami spoločnosti. Lenže schopnosť prepájať „el pueblo“ a „hnutie“ neviedla k uznaniu politického aktérstva žien ani zo strany vedúcich predstaviteľov, ani mnohých žien. Cez popiskovanie a poznámky o ich politickej neskúsenosti sa ženám odopierala možnosť aj právo byť vypočuté, upierali sa im zásluhy za nápady a bránilo sa im v aktívnej a viditeľnej účasti na rozhodovaní o hnutí. V dôsledku toho, že sa ženám odopieral hlas a ich participácia na hnutí sa opisovala ako účasť mĺkvych tiel, ženy sa stali stelesnením domova a národa. Nárok žien na občianstvo musel byť teda presadzovaný lídrami. Preto, keď ženy trvali na svojej aktívnej role v príprave letákov a prejavov, ktoré verejne odznievali mimo uni- OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY verzity, vyjadrovali tým svoj nárok na občianstvo. Hoci priznávajú, že ich hlasy boli umlčiavané na tých najváženejších miestach boja – v národnom štrajkovom výbore a na rôznych študentských zhromaždeniach – predsa len opisujú praktiky, prostredníctvom ktorých formulovali svoje stanoviská a ktoré umožňujú jasne rozpoznať ich participáciu. Keď študenti obsadili univerzity, univerzitné priestory sa premenili na ich politický aj fyzický domov. V triedach, knižniciach a bufetoch, kde ženy aj muži predtým študovali ekonomiku, filozofiu či matematiku, sa teraz jedlo, spalo, vyrábali sa propagačné materiály a organizovali sa schôdzky. Aby sa triedy mohli zmeniť na polodomáce priestory, vyžadovalo si to nový logistický plán a tieto zmeny zabezpečovali práve ženy. Muži aj ženy striedavo strážili školské budovy pred políciou a uchovávali tak posvätnosť domova, ktorý si hnutie vytvorilo, a jeho krehké hranice. Využívali pritom všadeprítomnú vojenskú rétoriku 20. storočia, ktorá hlásala potrebu ochrany rodinného krbu a domova. V tomto zmysle nebola prítomnosť žien na obsadenej univerzite výnimkou, ale skôr nevyhnutnosťou, aby sa toto miesto mohlo nanovo rodovo definovať ako domáci bojový front. Hoci sa do hnutia zapojilo veľa univerzít a stredných škôl z celej krajiny, symbolom hnutia sa stala Mexická národná autonómna univerzita. Táto prvá verejná univerzita synekdochicky zastupovala národ, teda materiálny a imaginárny konštrukt, ktorému sa – ako upozorňuje feministická kritika – prisudzujú vlastnosti chápané ako ženské. No hoci bola prítomnosť žien rozhodujúca pre symbolické rodové určenie okupovaného univerzitného priestoru, ženy nekonali len v obmedzenom priestore univerzity. Pohybovali sa medzi areálom univerzity a inými priestormi všeobecne chápanými ako ženské (napríklad trhoviskom a základnými školami) a obsadzovali aj maskulínny priestor ulice. Verejným vystupovaním na týchto miestach ženy vytvárali nové možnosti pre svoje konanie i pre to, aby si mohli nárokovať občianstvo. Keď obsadili areál univerzity a chránili ho, vyjadrovali svoj nárok na pozíciu občianok, ktoré dokážu pretvárať národ. Veď v stávke bolo Mexiko bez autoritárskeho režimu, kde by sa všetci ľudia mohli stať aktívnymi občanmi a občiankami. Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? Priestor hnu a ako nástroj zmien A teraz sa vráťme k našim pôvodným otázkam: Dozvedáme sa pri výskume viac než len to, ako pôvodne marginalizovaná skupina aktérok prispela k tomuto veľkému boju? Áno, trváme na tom, že ak porozumieme účasti žien na hnutí, otvorí sa nám jedinečný a kritický pohľad na tie aspekty hnutia, ktoré dosiaľ neboli známe. Takýto prístup nám zároveň pomôže nanovo definovať celé hnutie i jeho vplyv na pevné štruktúry sociálnych, kultúrnych a politických vzťahov, najmä v rámci strednej vrstvy a elity v Mexiku. Ženy spochybnili hranice, ktoré mali obmedzovať ich účasť na hnutí, a ovplyvnili tak širšie kultúrne, sociálne a politické vzťahy. Hnutie predstavovalo sféru, ktorá nepozná časové a priestorové obmedzenia a kde sa mení zaužívaný poriadok. Prispelo tiež k zmene rituálov, ktoré sprevádzajú vstup do dospelosti, predovšetkým tých, ktoré sa týkajú sexuality, rodových rolí a citových väzieb na domov a rodinu. Hnutie predstavovalo liminálny priestor, ktorý poznačil spoločenské a rodinné vzťahy účastníčok a účastníkov. Intenzívne sa zapojiť do hnutia znamená narušiť každodenný kolobeh života, čo môže mať nečakané dôsledky. Počas dlhých hodín spoločného premýšľania a diskusií o stratégiách hnutia či spôsoboch propagácie pod neustálou hrozbou fyzického nebezpečenstva môžu medzi mužmi a ženami vzniknúť rôznorodé vzťahy. A to najmä v prostredí, kde sa mužom dlhodobo priznáva politické občianstvo a schopnosť konať vo väčšej miere než ženám. Študentské hnutie roku 1968 nebolo výnimkou. Otvorene útočilo na štát, no rovnako významne spochybňovalo aj spoločenské hodnoty. Toto pretváranie osobných vzťahov sa pritom tematizovalo vo všetkých príbehoch orálnej histórie. Intenzívny medziľudský kontakt a nestabilná politická situácia prispeli k narušeniu predstáv, ktoré mali ženy o rode. Tieto zmeny sa prejavili aj mimo oblasti žensko-mužských vzťahov, obsiahli celé spektrum predstáv o vlastnej sexualite a sexuálnych praktikách – heterosexuálnych, homosexuálnych a bisexuálnych. Svoju prebúdzajúcu sa sexualitu ženy spájali s politickým prebudením. Sexuálne skúsenosti spochybnili predošlé predstavy niektorých žien o tom, čo zna- OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY mená byť mužom a ženou. „Začali sme spochybňovať inštitúcie,“ hovorí Angélica. „Začali sme spochybňovať naše vlastné sexuálne roly.“ Mala pocit, že vďaka hnutiu sa „medzi nami a mužmi vytvorilo silné kamarátstvo. Neznamenalo to, že odrazu neboli ‚mačovia‘, ale skôr, že nás okolnosti prinútili zjednotiť sa.“ Angélica prepojila sexuálne vzťahy žien s možnosťou politického spojenectva len nepriamo. No tým, že oddelila sex od vyhliadok na manželstvo, odhalila možnosti odlišného typu intímneho kontaktu a partnerstva – takého, ktoré by spoločne s ostatnými činnosťami viedlo k politickému zápasu. Muži a ženy mohli byť odrazu aj kamarátmi a nielen romantickými/sexuálnymi partnermi. Rosa Zamudio spomenula, že ako jediná žena v brigáde zažila nový pocit priateľstva so svojimi spoločníkmi, priateľstva, ktoré sa dovtedy medzi ženami a mužmi nepripúšťalo: „Moji najlepší kamaráti z hnutia boli muži. (...) Mala som aj priateľa, bol architekt. Nechcel, aby som sa do hnutia zapájala. Vôbec tomu nerozumel. Rozišli sme sa kvôli hnutiu.“ Rosa zistila, že medziľudské vzťahy v rámci hnutia nielenže naberali iné rozmery, ale boli aj oddelené od vzťahov mimo hnutia a boli s nimi nezlučiteľné. Ocitla sa medzi konvenčnými očakávaniami svojho priateľa a zvláštnym druhom intímneho kontaktu so spoluaktivistami. Elena Castillo sa rozhodla, že bude rozvíjať vzťahy v rámci hnutia aj napriek námietkam rodiny. „Ženy za žiadnych okolností nesmeli vychádzať v noci von. Než som sa zapojila do hnutia, bola som každý večer doma a nemohla som ani pomyslieť, že by som išla von po ôsmej.“ Účasť v hnutí teda podnietila vzburu proti niektorým obmedzeniam zo strany rodiny: „Lenže aj keď som mala byť doma pred ôsmou, ako členka brigády som predsa nemohla compañeros povedať: ‚Tak ja teda idem. Musím byť doma, lebo ináč ma mama zabije.‘ Namiesto toho som povedala: ‚Chalani, odprevadíte ma domov?‘ ‚Hej, jasné, len ešte chvíľu zostaň a potom ťa odkopneme.‘ A naši compañeros sa k nám začali správať viac ako k ozajstným partnerkám. (...) Naše životy sa zmenili.“ „Ako ozajstné partnerky“ pociťovali ženy zodpovednosť za utvárajúce sa vzťahy, ktoré boli v porovnaní so vzťahmi mimo hnutia rovnoprávnejšie. „Ženy zohrávali veľmi dôležitú úlohu, lebo sa zapájali rovnako ako muži,“ spozorovala Rosa. „Hrozilo nám rovnaké Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? nebezpečenstvo. Či už sme nastúpili do autobusu a chceli rozdávať letáky, alebo sa rozprávať s ľuďmi, čelili sme riziku, že nás zatknú alebo budú sledovať. A toto riziko bolo rovnaké pre mužov i ženy. Chlapi k nám museli zmeniť, (...) vlastne zmenili postoj. Predtým boli dobyvateľmi. Neskôr však rozprávali o vzťahoch založených na priateľstve, kolegialite a solidarite.“ Hoci sa ženy nikdy úplne nezbavili pocitu, že sú v hnutí znevýhodnené, čím dlhšie sa na hnutí zúčastňovali, tým viac sa vytrácal aj ich dojem, že sú neskúsené a nespôsobilé. Podľa Luisy Salazar však musíme kriticky pristupovať k jazyku založenom na rovnosti, ako aj k tvrdeniu, že ženy sa zúčastňovali „rovnako ako muži“. Ich životy „sa zmenili, už sa necítili menejcenne, začali sa cítiť rovnocennejšie s mužmi. Hnutie 1968 nebolo pre ženy ani tak príležitosťou dosiahnuť status mužov, lebo to bolo veľmi ťažké. Skôr to bola príležitosť urobiť veľký krok smerom k rovnosti.“ Táto výpoveď ukazuje, aký významný vplyv malo hnutie na ženy. Keď vymizli pocity menejcennosti a nedostatočnej pripravenosti, ženy si uvedomili, že môžu v spoločnosti zohrávať významnú úlohu rovnako ako aktivisti mužského rodu. Uvedené výpovede taktiež naznačujú, že transformatívny potenciál hnutia bol obmedzený. Hoci niektoré ženy nadobudli dojem, že sa zapájajú „rovnako ako muži“, iné videli, že majú len čiastočný prístup k verejnému priestoru vrátane ulíc. Keď Elena poprosila mužov z brigády, aby ju odprevadili domov, namiesto toho, aby išla sama, uznala tým nielen to, že jej fyzická bezpečnosť bola ohrozená, ale aj to, že muži a ženy mali odlišnú slobodu pohybu. Táto hrozba disciplinovala ženy spoločensky aj politicky, čím sa posilňovali štruktúry patriarchálnej kontroly. A hoci Elena zápasila s týmito obmedzeniami, uvedomovala si zvyklosti, ktoré tieto obmedzenia utvárali, a podriaďovala sa im. Navyše, ak ženy používajú účasť mužov ako štandard (ako keď Rosa tvrdila, že ženy „sa zapájali rovnako ako muži“), upevňujú tým výsadu mužov určovať normu politického konania. Tak či onak, rok 1968 bol plný napätia a príležitostí a priniesol ženám nové možnosti v oblasti spoločenských vzťahov, ako aj nové možnosti politickej participácie. Takéto medziľudské vzťahy sa dali pestovať len za predpokladu, že ženy sa postavia proti patriarchálnej kontrole v rodine. Účasť žien OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY na hnutí značne ovplyvňovali reakcie ich rodín. Mnohé rodiny mali pocit, že aktivity dcér ich môžu ohroziť a obávali sa narušenia rodinného poriadku. Keď sa ženy začali otvorene stavať proti týmto obmedzeniam, rodičia – najmä otcovia – reagovali tak, že zaviedli ešte prísnejšie kontrolné opatrenia. Prinajmenšom si neustále robili starosti o fyzickú bezpečnosť dcér. Ako poznamenáva Gloria Jarmillo, táto situácia plná obáv a kontroly často vyvolávala v rodinách konflikty: „[Hnutie] bolo miesto, kde sa žilo pohromade so všetkými kamarátmi. Hoci išlo o dievčenskú školu, v skutočnosti sme žili s compañeras aj compañeros, ktorí chodili na iné školy.“ Takéto správanie „bolo pre rodičov škandalózne po prvé preto, že sa ich dcéra zapájala do sociálneho hnutia (...), do ktorého nepatrila, a po druhé preto, že mohla ľahko narušiť autoritu rodiny.“ Aj keď sa Gloria zmienila o rodinných konfliktoch pre rodovo nekonformné správanie, nezašla tak ďaleko, aby skúmala spôsob, akým sa lídri a účastníci hnutia presadzovali ako proto-patriarchovia. Hoci niektoré rodiny stupňovali patriarchálnu kontrolu, iné podporovali politické prebudenie svojich dcér a povzbudzovali ich v účasti na hnutí. Výstižným príkladom podporného prístupu je vzťah Juanity Alvarez a jej tety. Seňora Paredes svojej neteri dovolila využívať jednu miestnosť v dome na skupinové schôdze a skladovanie tlačových materiálov. Zo začiatku seňora ponúkla k dispozícii iba svoj dom, no čoskoro sa aj osobne zapojila do hnutia. Dcéry a netere sa teda snažili zapojiť do boja aj svoje rodiny alebo, ako sa vyjadrila Natalia Esquviel, mladé ženy si často „brali hnutie domov“. Prinášali rodičom propagačné materiály a dúfali, že to pochopia, podporia ich a možno sa začnú aj zapájať. „Vždy, keď sme organizovali schôdzu či pochod, pozvali sme aj rodičov, kamarátov a kamarátov našich rodičov.“ Mnohí otcovia aj matky sa napokon zapojili do hnutia prostredníctvom svojich detí. Ženy tak vďaka svojej schopnosti „doniesť hnutie domov“ a prepojiť rôzne miesta (domov, ulicu, univerzitu) vytvárali nielen priestor hnutia, ale následne aj priestor pre spoločensko-kultúrnu zmenu. Rodiny sa často správali k politicky aktívnym synom inak než k dcéram. Dcéram nedovolili zapájať sa do niektorých aktivít, ktoré povoľovali svojim synom. A hoci ženy týmto pravidlám vzdorovali, Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? nie vždy si uvedomovali význam svojho protestu proti patriarchálnej autorite. Väčšinou si neboli vedomé štruktúrnych obmedzení, ktorým čelili len preto, že boli ženy. Mladé študentky oslovovali staršie ženy mimo univerzitného prostredia, napríklad na trhoviskách či základných školách, nie na základe predstavy o spoločných rodovo špecifických záujmoch ani na základe predpokladu, že im rod uľahčí vzájomnú komunikáciu. Alicia Romero vysvetľuje, že keď išli do škôl či na trh, tak „nie z feministických pohnútok. To nebol dôvod, pre ktorý sme sa rozprávali so ženami. Skôr nám to dávalo zmysel a navyše nás tam pozitívne prijímali.“ Opäť teda vidíme, ako sa v rámci rodovo diferencovanej logiky politiky chápu komunikačné zručnosti žien ako prirodzené – ženy zo svojej podstaty pochádzajú z el puebla. Napriek tomu, že ženy sa nepovažovali za feministky, svojou politickou participáciou neustále spochybňovali autoritárske štruktúry na viacerých úrovniach. Rafaela Morales upozornila na to, že „my zo stredných škôl sme bojovali proti vedeniu škôl, čo sa líšilo od toho, na čo sa sústredili na univerzite, kde nevládla až taká reštriktívna atmosféra. Lenže u nás to boli len samé príkazy a zákazy. Na univerzitách sa skôr bojovalo proti autoritárstvu spoločnosti, vlády.“ Rafaela pokračuje: „My zo stredných škôl sme to chápali ako boj proti každodennému autoritárstvu na stredných školách. Vyhodili sme uniformy, svetre. Skrátili sme si sukne, lebo bola éra minisukní. (...) Bojovali sme proti autoritárstvu, ktoré sa nás popri autoritárstve v našich domovoch najviac dotýkalo.“ Porovnaním týchto dvoch zápasov prepája Rafaela boj proti štátu s bojom proti vedeniu škôl a predstaviteľmi miestnych komunít. Táto skúsenosť pomohla mnohým privilegovaným mladým ženám pochopiť napätie, ktoré bolo viditeľné v širšej spoločnosti. Kritik Hugo Hiriart tvrdí, že „vďaka roku 1968 sa objasnil spoločný politický pôvod (...) viacerých autoritárskych tendencií“ (1988, s. 17 – 21). Hnutie a diskusie, ktoré okolo neho vznikli, umožnili mladým mužom politicky sa zorientovať a mladým ženám, ktoré pochádzali z bohatších a politicky neveľmi aktívnych rodín, poskytli konkrétne politické základy. To bol aj prípad Monicy Larraín. „Dovtedy sme nemali žiaden politický prehľad,“ povedala nám. „Začali sme čítať OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY predovšetkým práce nášho Che Guevaru. (...) Jeho výklad a teóriu sme potom mohli dať do súvislosti s tým, čo sme žili a videli okolo seba,“ teda s rozpormi, ktoré sa štát neustále snažil zakrývať. Takýmto spôsobom sa otvorili jedinečné možnosti pre politickú transformáciu. „Cítili sme,“ pokračuje Monica „že naša stratégia bola jediný spôsob, ako zmeniť systém v krajine a životné podmienky el puebla. Z tohto presvedčenia vychádzalo naše nadšenie.“ Mnohé účastníčky vnímali svoj zápas ako boj za základné ľudské slobody a boj proti autoritárskemu režimu, mali teda rovnaké ciele ako ich spolubojovníci. Kati Archuleta to vysvetlila nasledovne: „Bojovali sme bok po boku s mužmi a nevideli sme žiadne rozdiely medzi našimi úlohami a cieľmi a cieľmi našich compañeros. Vedeli sme, že demokracia by mala byť pre všetkých, zmeny by sa mali týkať všetkých a že by nemali existovať [rodovo] špecifické rozdiely. Netrápilo nás, že naše životy sú iné len preto, že sme ženy. A práve v tom bol ten rozdiel. V tej dobe sme boli androgýnne. Bojovali sme statočne, vyrovnali sme sa hocakému mužovi. Nevideli sme žiadne rozdiely v tom, čo sme potrebovali ako ženy a čo potrebovali muži.“ Ženy, ktoré bojovali v hnutí „bok po boku“ s mužmi, vnímali samy seba ako politické aktérky aj občianky. Z tohto presvedčenia vychádzala základná požiadavka Kati, aby bolo občianstvo androgýnne a rodovo nediferencované. Nepripúšťala žiadne spoločenské obmedzenia, ktoré by sa vzťahovali na občianky. Mnoho žien nadobudlo takéto presvedčenie až neskôr. Tieto posledné citáty ilustrujú napätie medzi rodovo podmienenými politickými skúsenosťami žien a ich túžbou odstrániť rod z rovnosti na úrovni občianstva – aby sme posunuli ďalej Katin argument o androgýnii. Vzhľadom na to, že v roku 1968 rod do veľkej miery určoval politickú subjektivitu, nebolo možné predstaviť si špecifické občianstvo žien, na ktoré by sa vzťahovali všetky práva a výhody dnešného zdanlivo rodovo neutrálneho občianstva. Preto jediná možnosť bolo žiadať univerzálne – androgýnne občianstvo. V skratke: ženy neverili, že ich účasť na hnutí mala priame politické dôsledky. Hoci spochybňovali rodové normy vo svojich osobných životoch, túto činnosť neprepojili so širším politickým kontextom protestu – osobné sa ešte nestalo politickým. Napriek tomu Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? nám sebakritika žien umožňuje sledovať, ako sa rodovo poznačená schopnosť politicky konať utvára na základe spoločensko-kultúrnych zmien, ktoré sa odrážajú v ich osobných životoch. Podobne sa zdanlivo výlučne politické naratívy lídrov hnutia utvárali v prostredí kultúrne determinovaných predstáv o (individuálnej) maskulinite. Prepojenie medzi kultúrnymi zápasmi o rod, ktoré ženy viedli na úrovni osobných životov, a vtedy nepomenovanými zápasmi o rod na úrovni formálnej politiky, ešte zdôrazňuje problematickosť toho, že ženy prijímali a dodnes prijímajú obraz hnutia zameraného na lídrov. Musíme trvať na tom, že osobné je politické, ba čo viac, politické je osobné. Otázky politickej subjektivity, sociálnych hnutí a transformačných procesov treba chápať vo vzájomných súvislostiach. Záver: „Študovať, bojovať a pracovať“ Ako teda zosúladíme predstavy o hnutí, ktoré sa tak výrazne líšia a zároveň sa v nich ukazuje podobné rámcovanie politickej subjektivity? Publikum konferencie, o ktorej sme písali na začiatku, sa na panelovej diskusii s bývalými lídrami roku 1968 dozvedelo, že univerzita bola ideálnym miestom pre vznik a vývoj sociálneho hnutia. Dozvedelo sa tiež, ako vyzeral život riadnych študentov a študentiek. Ako povedal rečník Raúl Moreno, stenu univerzity v Colime zdobí heslo „študovať, bojovať a pracovať“, ktoré objasňuje základné priority študujúcich. Účastník diskusie Marcelino Perelló zase tvrdil, že štúdium na univerzite a vzdelávanie vo všeobecnosti nemožno chápať len ako aktivity jednotlivca a individuálne výhody, ale aj zodpovednosť voči spoločnosti. Táto predstava odmieta individualizmus, ktorý podľa názorov diskutujúcich preniká myslenie súčasných študentiek, študentov a celej mládeže. Namiesto toho by vraj mali nazerať na spoločnosť z pohľadu kolektivizmu. Takéto usporiadanie hodnôt však odráža špecifickú triednu a rodovú perspektívu, na ktorej lídri založili a upevnili svoju vlastnú privilegovanú pozíciu. Odovzdať sa „štúdiu, boju a práci“ sa totiž dá len za predpokladu skrytej a neuznanej práce. Rovnako ako uväznení aktivisti OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY v roku 1968 záviseli od prehliadanej práce návštevníčok, ktoré ich fyzicky a emocionálne podporovali, idealistické snahy študujúcich majú oporu v nevyhnutnej, no neviditeľnej práci ďalších ľudí. Ak študentky a študenti venujú svoj čas štúdiu, boju a práci, kto im dá najesť, keď sa budú hladní vracať z vyučovania, z celonočných strategických schôdzí alebo celodenných protestov? Kto bude vykonávať túto prácu, bez ktorej nie je možná práca duševná? Z hľadiska produkcie a reprodukcie tieto typy práce nepatria k povinnostiam študujúcich. Viditeľná produktívna práca je zvyčajne povinnosťou mužov – hláv rodín (a detí, ktoré nie sú zo strednej a vyššej triedy a musia finančne prispievať do rodinného rozpočtu) a reprodukčná práca vo všeobecnosti spočíva na pleciach mladších či starších žien. Aby teda študenti mohli „študovať, bojovať a pracovať“, je potrebné, aby ženy prispievali konkrétnou reprodukčnou prácou. Keďže tento príspevok nie je dostatočne zjavný, často sa znehodnocuje a ľahko sa naň zabúda. Ušľachtilé aktivity si však väčšina el puebla nemôže dovoliť, lebo ju obmedzuje trieda a rod. Takéto usporiadanie odzrkadľuje najmä hodnoty, ktoré lídri utvárali a zdieľali v kolektívnom priestore väzenia, v homosociálnej intelektuálnej utópii, ako o nej písali vo svojich naratívoch. V tomto prostredí telesné utrpenie vytváralo kontext pre transcendentný intelektuálny rast a zdieľané spoločenstvo. Príbehy žien sa líšia od všeobecne prijímaného názoru, že ženy „iba“ varili alebo že sa vlastne vôbec nezapájali. Ich naratívy odhaľujú, ako intenzívne sa v skutočnosti zúčastňovali na hnutí a taktiež nám umožňujú chápať rok 1968 ako oveľa širšie sociálne hnutie, ktoré spochybňovalo základy autoritárstva nielen na formálnej politickej scéne, ale aj v domácej sfére. Hnutie podporovalo rozmanité politické praktiky – od poloautonómnych brigád, národného štrajkového výboru až po mnohé pomocné organizácie, do ktorých sa zapájali rodičia, fakulty a rôzni iní ľudia. Ženy vo svojich opisoch toho, čo sa odohrávalo doma, na trhoch a uliciach, poukazujú na úsilie nadviazať vzťahy medzi hnutím, ktoré tvorila prevažne stredná trieda, a zvyškom spoločnosti (na rozdiel od iných študentských hnutí, či už predošlých, alebo nasledujúcich). Študentské hnutie roku 1968 sa teda viac než ktorékoľvek iné hnutie od revolúcie v ro- Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? ku 1910* snažilo zjednotiť rôzne časti spoločnosti. Na základe tejto skúsenosti mnoho žien prehodnotilo predstavy o tom, kto tvorí národ, a toto poznanie neskôr preniesli aj do ďalších zápasov v oblasti práce, práv pôvodného obyvateľstva, mestskej chudoby či práv žien. Akékoľvek hodnotenie vplyvu roku 1968 by malo chápať spoločenskú, kultúrnu a politickú prax ako neodlučiteľnú súčasť historických zmien. Príbeh hnutia 1968 treba vsadiť do kontextu výrazných zmien v oblasti sexuality a tela, vznikajúceho prepojenia medzi kritikou domáceho a štátneho patriarchátu a do kontextu meniaceho sa konceptu národa, ktorý začal zohľadňovať aj triedu a etnicitu. Verejne známe naratívy roku 1968 sa nezameriavajú na každodenné aktivity stoviek tisícok účastníkov a účastníčok, ktoré sa odohrávali na uliciach, v univerzitných areáloch a na trhoch, ale na čoraz nestálejšie vyjednávanie medzi lídrami a štátnymi funkcionármi a neskôr na priestor väzenia. Radové účastníčky a účastníkov hnutia tým feminizovali a vylúčili zo sféry zápasu. Náš prístup je dialektický: oddelili sme od seba dve skupiny naratívov, aby sme ich potom opätovne uviedli do vzájomných súvislostí. Od lídrov sa dozvedáme menej o rozšírenej politickej praxi či o účastníčkach a účastníkoch hnutia, ale zato viac o väzení ako o priestore, ktorý zohrával rozhodujúcu úlohu pri formovaní ich politických subjektivít. Od žien, ktoré svoju účasť zasadzujú do širšieho spoločensko-kultúrneho kontextu (napriek tomu, že vo všeobecnosti prijímajú rámec „my sme neboli historickými aktérkami“), získavame širšiu predstavu o priestore hnutia a jeho transformatívnom potenciáli. Pri opätovnom čítaní naratívov vedúcich predstaviteľov v kontexte opisov žien sa nám otvára možnosť pochopiť špecifický rodový charakter politického života mužov. Hnutie neovplyvnilo formálnu štruktúru politického života okamžite. Ako postrehol historik Michel de Certeau na francúzskom študentskom hnutí roku 1968, úzke prepojenie univerzitných študentov a študentiek s dominantnými politickými štruktúrami Mexická občianska vojna, ktorá začala ako revolta proti miestnemu autokratovi Porfirovi Díazovi a viedla až k prijatiu ústavy v roku 1917. V tejto vojne bojovali aj tzv. zapatisti za prerozdelenie zeme domorodému obyvateľstvu. (Pozn. prekladateľky) * OBČIANKY A REVOLUCIONÁRKY im zabezpečilo výhodnú pozíciu, z ktorej mohli zaujímať kritické stanoviská. V konečnom dôsledku im však toto spojenie bránilo nadobudnúť autentický politický hlas. Ženy v Mexiku v roku 1968 zase prijali maskulínny rámec politickej subjektivity, čo im znemožňovalo formulovať politické súvislosti, implicitne prítomné v ich naratívoch. Študentské hnutia v roku 1968 v rôznych krajinách každopádne zohrali významnú úlohu v živote danej generácie, ako aj v živote aktivistiek a aktivistov nasledujúcich hnutí. Kľúčom k odkazu jednotlivých hnutí je oddelenie naratívov lídrov a účastníčok hnutia a ich následné čítanie vo vzájomných súvislostiach a v širšom sociokultúrnom kontexte. Z anglič ny preložila Kris na Karabová Poznámky 1 Seminario Nacional Movimientos Estudiantiles Mexicanos en el Siglo XX, IIB-DGAPA, UNAM, Mexico City, 2001. 2 Skoršie spracovanie participácie žien sa nachádza v našom texte “No sólo cocinábamos...”: Historia inédita de la otra mitad de ’68. In SEMO, Ilán (ed.): La transición interrumpida: México, 1968—1988. Mexico City: Universidad Iberoamericana – Nueva Imagen 1993, s. 75 — 109. Pozri tiež knihu Erica Zolova Refried Elvis: The Rise of the Mexican Counterculture. Berkeley: University of California Press 1999 a takisto jeho Protest and Counterculture in the 1968 Student Movement in Mexico. In De GROOT, Gerard (ed.): Student Protest: The Sixties and After. London: Longman 1998, s. 70 — 84; CAREY, Elaine: Plaza of Sacrifices: Gender, Power, and Terror in 1968 Mexico. Albuquerque: University of New Mexico Press 2005; ako aj štúdiu Michaela Soldatenka: Mexico ‘68, Power to the Imagination! In Latin American Perspectives, roč. 32, č. 4, s. 111 — 132. 3 Z tejto skupiny sme robili rozhovory (1989) s Luisom Gonzálezom de Alba, Gilbertom Guevarom Nieblom a Raúlom Álvarezom Garínom, aj keď sa pre naše účely najviac zaoberáme ich publikovanými naratívmi. Literatúra BARTRA, Armando. 1999. 1968: El mayo de la revolución. Mexico City: Editorial Itaca. BOURDIEU, Pierre. 1999. Outline of a Theory of Practice. Cambridge: Cambridge University Press. CAMPOS LEMUS, Sócrates A. – SÁNCHEZ, Juan. 1998. Mendoza, 68: Tiempo del hablar. Mexico City: Sansores y Aljure. Deborah Cohen – Lessie Jo Frazier • Kto by pro rečil roku ? CAREY, Elaine. 2005. Plaza of Sacrifices: Gender, Power, and Terror in 1968 Mexico. Albuquerque: University of New Mexico Press. CASTILLO, Heberto. 1998. Si te agarran te van a matar. Mexico City: Ediciones Proceso. COHEN, Deborah – FRAZIER, Lessie Jo. 1993. “No sólo cocinábamos...”: Historia inédita de la otra mitad de ’68. In SEMO, Ilán (ed.): La transición interrumpida: México, 1968–1988. Mexico City: Universidad Iberoamericana – Nueva Imagen, s. 75 – 109. HIRIART, Hugo. 1988. La revuelta antiautoritaria. In BELLINGHAUSEN, Hermann – RAMOS, Luis Franco (ed.): Pensar el 68: Mexiko City: Arroyo Books. NIEBLA, Gilberto Guevara. 1988. Una temporada en Lecumberri. In BELLINGHAUSEN, Hermann – RAMOS, Luis Franco (ed.): Pensar el ’68. Mexiko City: Arroyo Books. SOLDATENKO, Michael. 2005. Mexico ’68. Power to the Imagination! In Latin American Perspectives, roč. 32, č. 4, s. 111 — 132. TAIBO II, Paco Ignacio. 1991. 68. Mexico City: Planeta. ZOLOV, Eric. 1998. Protest and Counterculture in the 1968 Student Movement in Mexico. In DE GROOT, Gerard (ed.): Student Protest: The Sixties and After. London: Longman 1998, s. 70 — 84. ZOLOV, Eric. 1999. Refried Elvis: The Rise of the Mexican Counterculture. Berkeley: University of California Press 1999. Kompletný zoznam referencií možno nájsť v publikácii COHEN, Deborah – FRAZIER, Lessie. 2003. Defining the Space of Mexico 1968. In Hispanic American Historical Review, roč. 83, č. 4, s. 617 — 660.