Východná schizma
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Východná schizma alebo veľká schizma označuje cirkevný rozkol medzi kresťanským Východom a Západom, ktorý rozdelil cirkvi, ktoré prijali Chalcedónsky koncil. Obvykle sa datuje do roku 1054, keď kardinál Humbert de Silva Candida exkomunikoval konštantínopolského patriarchu Michala I. Kerullariosa a všetkých, ktorí s ním rovnako zmýšľajú (t. j. v praxi celú východnú cirkev), ktorý v reakcii na to vyobcoval konkrétnych pôvodcov tejto nespravodlivo uvalenej kliatby, pápežských legátov, avšak nie pápeža Leva IX., ktorý ich poslal.
Rímskokatolícky pohľad
[upraviť | upraviť zdroj]Východiská schizmy
[upraviť | upraviť zdroj]Ku schizme však viedlo už predchádzajúce dlhé obdobie vzájomného odcudzenia obyvateľstva bývalých oboch polovíc Rímskej ríše. Prvotnou príčinou schizmy boli spory o autoritu rímskeho pápeža, ktorý si nárokoval moc nad ostatnými štyrmi starovekými patriarchátmi na Východe, hoci mu východní patriarchovia priznávali jurisdikciu iba nad západným - rímskym patriarchátom. Okrem odlišných zvyklostí cirkevného života a liturgie bola východným kresťanom tŕňom v oku západná prax vkladať do Nicejsko-carihradského vyznania viery vieroučné upresnenie v podobe slova Filioque, ktoré tam pôvodne zahrnuté nebolo. Výrazným dôvodom však boli i dôvody jazykové, pretože obidve polovice cirkvi už nerozumeli jednotlivým nuansám gréckeho, resp. latinského jazyka a myslenia.
V prvej polovici 11. storočia panovali medzi pápežskou kúriou a cisárskym dvorom a patriarchátom v Konštantínopole vcelku korektné vzťahy. Hlavným iniciátorom nového konfliktu sa stal patriarcha Michal I. Kerullarios. Roku 1052 nechal ako odvetu za snahu pápežstva získať pod svoju jurisdikciu južné Taliansko, ktoré si nárokovala ako svoje územie Byzantská ríša, uzavrieť latinské kostoly v Konštantínopole, ktoré slúžili Varjagom z cisárskej gardy a talianskym kupcom. Z jeho podnetu tak opätovne vzplanula polemika o odlišnostiach medzi východnou a západnou cirkvou v oblasti dogiem, ako aj právnej a disciplinárnej praxe. Pápež Lev IX. však mal snahu riešiť konflikt zmierlivo rovnako ako byzantský cisár Konštantín IX. Monomachos. Definitívny rozkol paradoxne nasledoval po akcii, ktorá mala situáciu naopak upokojiť.
Okolnosti vyhlásenia schizmy
[upraviť | upraviť zdroj]Na jar 1054 prišlo do Konštantínopola pápežské posolstvo na čele s kardinálom Humbertom de Silva Candida, ktorý sa svojou ctižiadostivou a neústupčivou povahou v mnohom podobal miestnemu patriarchovi. Michal Kerullarios neuznal hodnovernosť vyslancov a označil pápežov list, ktorý so sebou priviezli, za podvod, čím jednanie na samom začiatku značne skomplikoval. Situáciu ešte skomplikoval fakt, že 19. apríla 1054 rímsky pápež Lev IX. zomrel. V bezvýchodiskovej situácii položili 16. júla 1054 pápežskí legáti na oltár v chráme Hagia Sofia exkomunikačnú bulu Archivované 2011-07-26 na Wayback Machine a odišli naspäť do Ríma. Okrem toho, že tento dokument exkomunikoval patriarchu a jeho stúpencov, obsahoval množstvo nehoráznych tvrdení o východnej cirkvi, takže sa dokonca sám cisár domnieval, že ide o patriarchov falzifikát. Verejná mienka sa postavila na patriarchovu stranu a to nútilo cisára zaujať jednoznačný postoj. Synoda zvolaná do Konštantínopola 24. júla označila pápežských legátov za exkomunikovaných a prikázala bulu slávnostne spáliť. To považovali v Ríme za konečné riešenie. Treba podotknúť, že exkomunikácie boli namierené proti konkrétnym osobám a nie cirkevným spoločenstvám, hoci neskôr sa im začal pripisovať takýto dosah. Z právneho hľadiska bola navyše celá akcia súkromnou iniciatívou Humberta da Silva Candidu, keďže po smrti rímskeho pápeža Leva IX. sa legáti stali len súkromnými osobami. Na túto skutočnosť však nebrali ohľad, hoci o smrti Leva IX. vedeli.
Následky schizmy
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci v danej chvíli išlo predovšetkým o osobné ambície aktérov týchto udalostí, bolo vypuknutie schizmy nevyhnutným dôsledkom po stáročia sa prehlbujúcich rozdielov medzi východným grécko-ortodoxným a západným latinským civilizačným okruhom. Predstava o existencii jednej cirkvi sa ukázala byť fikciou, realitu existencií dvoch cisárstiev nasledovalo formovanie dvoch cirkevných organizácií. Na tom nič nemení skutočnosť, že súčasníci nemuseli vnímať cirkevný rozkol ako definitívny. Vzhľadom na to, že sa vtedajší dejepisci zmieňujú o týchto udalostiach iba sporadicky a neprikladajú im význam, možno predpokladať, že pozornosť súčasníkov bola upretá na iné dramatické udalosti, o ktoré v tej dobe nebola núdza.
Udalosti roku 1054 boli na Východe všeobecne chápané ako ďalšia dočasná schizma, spôsobená tým, že pápežský stolec okupovali neinformovaní a nevzdelaní Nemci. Týmto otriaslo, keď na základe úspechov prvej križiackej výpravy boli vyhnaní pravoslávni patriarchovia z Antiochie a Jeruzalema a nahradení latinskými prelátmi (1099).
Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. K tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198 – 1216) nebol ochotný odsúdiť dostatočne razantne toto západné dobrodružstvo. Naopak vymenoval Benátčana Tomáša Morosiniho za carihradského patriarchu.
Pretrvávajúce nezhody
[upraviť | upraviť zdroj]Veľké napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi panuje na Balkáne, čo je spôsobené najmä nacionalistickými vášňami medzi prevažne katolíckymi Chorvátmi a prevažne pravoslávnymi Srbmi a zlé vzťahy panujú tiež v Rusku, ktoré pravoslávna cirkev považuje za svoje kánonické územie a s nevôľou nesie štruktúry katolíckych cirkví, ktoré tu pôsobia, hoci sama západnú Európu, kde zakladá svoje farnosti, za takto kánonické územie neuznáva. (chýba zdroj)
Stálym zdrojom napätí je existencia východných katolíckych cirkví, ktoré zdieľajú so svojimi pravoslávnymi susedmi bohoslužobný obrad, spiritualitu, teológiu a mnohé právne obyčaje. Najzreteľnejší je tento problém v štátoch bývalého východného bloku, kde je zvýraznený majetkovými spormi, ktoré majú pôvod v násilnom pripojení gréckokatolíckych cirkví k pravoslávnym cirkvám v 40. a 50. rokoch 20. storočia (na Ukrajine, v Rumunsku, na Zakarpatí a v Česko-Slovensku).
Pokusy o zmierenie
[upraviť | upraviť zdroj]V priebehu 2. tisícročia dochádzalo k viacerým pokusom o znovuzjednotenie cirkvi (2. lyonský koncil, koncil v Bazilei, Ferrare a Florencii), avšak nedošlo k posunu v nastolení cirkevného spoločenstva.
Zlepšenie vzťahov prinieslo až 20. storočie. Dňa 7. novembera 1965 rímsky pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím. V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005. Bolo to po prvýkrát po mnohých storočiach, keď sa pravoslávny patriarcha zúčastnil pohrebu pápeža, čo možno vnímať ako znamenie, že dialóg, ktorý v budúcnosti môže viesť k znovunastoleniu cirkevnej jednoty medzi Východom a Západom, môže napredovať.
Veľký rozkol z pohľadu pravoslávia
[upraviť | upraviť zdroj]Vyššie uvedený opis okolností veľkej schizmy je pohľadom rímskokatolíckej cirkvi. Z hľadiska pravoslávia sa veci javia odlišne.
Osoba carihradského patriarchu Michala Kerularia
[upraviť | upraviť zdroj](Na západe sa o ňom hneď po rozkole zo zrejmých dôvodov šírili najrôznejšie nepravdy. Niektoré z nich už dostatočne zostarli, aby sa stali tradíciou, a citujú ich aj západní historici.)
Pochádzal zo vznešeného rodu byzantskej aristokracie. Bol to veľmi schopný muž a čakala ho vysoká štátna kariéra. Bolo o ňom známe, že sa riadi rozumom a triezvym úsudkom, nie emóciami. Keď ho však vzbúrenci pri nevydarenom prevrate označili za kandidáta na post cisára, bol zbavený majetku a zavretý do monastiera, kde sa neskôr stal mníchom a vynikal hĺbkou svojho duchovného života. Po zmene na cisárskom tróne v roku 1043, keď sa cisárom stal jeho známy, sa objavil pri dvore ako cisárov poradca. V Carihrade bol veľmi populárny a mal značný vplyv. Nie je známe, za akých okolností sa stal patriarchom. To, že sa naňho niektorí pokúšajú preniesť vinu za rozkol v cirkvi (tradičná rímskokatolícka propaganda), považujú pravoslávni historici za hlboký omyl. Za prvých deväť rokov svojho patriarchátu nevykonal Michal voči Rímu žiadny nepriateľský akt – až do chvíle, keď sa rímska stolica ukázala v Carihrade vo veľmi zlom svetle.
Cirkevná situácia pred rozkolom
[upraviť | upraviť zdroj]Koncom 10. a začiatkom 11. storočia sa začali vo východnej cirkvi objavovať polemické spisy proti rímskym novotám (zvlášť proti filioque). Medzi ich autormi bol aj neskorší patriarcha Michal. Všetky tieto spisy boli napísané v miernom tóne a novoty západnej cirkvi sa v nich označovali jemne za odchýlky od apoštolskej tradície. Nový pápež Lev IX. však na polemiku východných teológov reagoval veľmi ostro, pretože spochybňovala novú cirkevnú líniu pozdvihnutia autority rímskeho biskupa. Zrážka bola nevyhnutná.
Začiatok a okolnosti konfliktu
[upraviť | upraviť zdroj]Za začiatok konfliktu sa zvykne označovať rozhodnutie patriarchu Michala zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade (hoci východní kresťania milovali svoj obrad, nevnucovali ho iným cirkvám, takže na východe sa niekde slúžilo aj po latinsky). Jedným z dôvodov tohto kroku bola skutočnosť, že západné novoty, ba herézy (predovšetkým Filioque), začali z latinských stredísk prenikať do niektorých gréckych chrámov v Carihrade. Patriarcha nariadil, aby sa rímske kláštory v Carihrade držali gréckych zvyklostí a nevnášali do cirkvi novoty; latiníci neposlúchli.
Iným dôvodom boli aj problémy v južnom Taliansku, ktoré patrilo pod grécku cirkevnú správu, pretože tam žili Gréci. V 40. rokoch 11. storočia však začal pápež v spojenectve s Nemcami energicky vytláčať Grékov z Talianska. Pôvodne grécky exarchát (s centrom v Ravenne) Karolovci „darovali“ pápežovi a tak vznikol základ pápežského štátu. Lev IX. chcel odtiaľ vytlačiť byzantský obrad a zaviesť tam obrad latinský v nádeji, že južné Taliansko sa časom dostane do jeho moci. Dokonca pre Sicíliu (ktorá bola oddávna gréckym územím) vysvätil latinského arcibiskupa. Ďalej tu boli zákulisné machinácie s gréckym správcom byzantského územia v Taliansku, ktorý nakoniec rozširoval latinský obrad medzi talianskymi Grékmi. Do toho sa zapojili Normani, ktorí sa dostali do južného Talianska a viedli tu sústavný boj proti Byzantíncom. Postupne víťazili a pápež na to vôbec nehľadel nepriateľsky, ani neodmietal ich víťazstvá; Normani boli síce pirátmi, ale patrili k latinskej cirkvi. Obsadené oblasti tak prechádzali pod latinskú správu - grécke bohoslužby tu boli zakázané. Množstvo Grékov v Taliansku nebolo zanedbateľné, žili tu v niekoľkých metropolách, desiatkach biskupstiev a gréckych monastierov. Predtým tam grécka bohoslužba nikomu neprekážala, no zrazu sa začalo s tvrdou latinizáciou – reformní pápeži začali v záujme disciplíny presadzovať jednotu i v bohoslužbách.
Patriarcha Michal mal povinnosť protestovať proti tomu, ako sa pápež správa ku gréckym veriacim. Nakoniec sa musel uchýliť k ostrému odvetnému kroku - zavrieť latinské chrámy a kláštory v Carihrade. Od toho okamihu začal podľa svojej pastierskej povinnosti upozorňovať veriacich na otázky čistoty viery a zrejme na jeho popud vznikol list proti latiníkom (autorom je bulharský metropolita Lev Ochridský), ktorý odsudzuje latinské novoty. Adresovaný bol práve do južného Talianska, tamojším Grékom, ako pomoc proti latinizácii a na rozpoznávanie nesprávnosti latinských odchýlok a novôt. Kardinál Humbert, hlavný pápežský tajomník a horlivý latiník, preložil list do latinčiny; bohužiaľ, vedel len veľmi zle po grécky a jeho preklad podľa toho aj vyzeral. Keď ho doručil pápežovi, stal sa tento list iskrou…
Pápežova reakcia
[upraviť | upraviť zdroj]Pápež bol v tom čase väznený, ale mohol vykonávať cirkevnú agendu. Pod Humbertovým vplyvom vyhodnotil posolstvo konštantínopolského patriarchu juhotalianskym Grékom ako záležitosť ďalekosiahleho významu. Reakcia bola ostrá - pápežova odpoveď neobsahovala ani formálne zdvorilostné frázy. Šlo vlastne o dva listy, ich obsah však tvorí jediné posolstvo rímskeho pápeža východu. Okrem iného konštantínopolskému patriarchovi tvrdo vyčíta, že sa opovažuje poučovať pápeža, ktorý je nad neho vyvýšený, čo je vraj neslýchaná drzosť. Ďalej robí mnoho výpadov proti východnej cirkvi. Hlavnou témou je obhajoba pápežovho primátu nad celou všeobecnou cirkvou na základe privilégií apoštola Petra. Najdôkladnejšie sa zaoberá tézou, že pápež je zároveň svetským vladárom. V porovnaní s rímskou cirkvou je vraj tá konštantínopolská úplne bezvýznamná a pápež im to chce dokázať. Okrem iného Grékov obviňuje, že pokazili vyznanie viery (!). Text obsahuje aj mnoho osobných urážok. Nakoniec pápež tvrdí, že súdiť rímsku cirkev nie je dovolené žiadnemu smrteľníkovi. Tieto listy dokumentujú všetko, o čo sa opierala stredoveká ideológia pápežskej monarchie, neboli však odoslané.
V tom čase prišli do Ríma dva listy z Byzancie, oba vo veľmi miernom tóne. Jeden od cisára, ktorý chcel pápeža získať na spoluprácu v južnom Taliansku, takže písal veľmi srdečne. Druhý od patriarchu, ktorý vyznieva zmierlivo a mlčí o sporných otázkach; vyzýva na upevnenie jednoty. Patriarcha sľúbil zapísať meno pápeža do cirkevných zoznamov, ak bude jeho (patriarchovo) meno v rímskych cirkevných zoznamoch (tzv. „diptychoch“, obsahujúcich mená cirkevných predstaviteľov, s ktorými je cirkevná jednota; vymazať meno nejakého biskupa z diptychu znamenalo prerušiť s ním cirkevné spoločenstvo). Michal oslovoval pápeža ako „brata“ a sám sa podpísal ako „ekumenický patriarcha“, čo pápežova kancelária preložila „in urbe terrarum“ (celého sveta – to pápeža asi príliš nepotešilo). Bol to však omyl, pretože οικουμένη (pôvodne „civilizovaný svet“) znamenalo v gréckom chápaní iba byzantský štát; konštantínopolskí patriarchovia tomuto titulu nikdy neprikladali širší zmysel (nezovšeobecňovali ho na celý svet).
Pápežská delegácia do Byzancie
[upraviť | upraviť zdroj]Zdá sa, že pápež vyhodnotil zmierlivý tón byzantských listov ako slabosť a rozhodol sa ju využiť. Poveril teda kardinála Humberta vedením delegácie, ktorú s vyššie zmienenou odpoveďou poslal do Carihradu. Cestoval s ním tiež kardinál Fridrich Lotrinský (neskorší pápež Štefan IX.). Všetci poslovia vynikali zaujatím proti Byzancii a pevne verili v pravdivosť falošných dokumentov, ktorými sa vtedy (aj neskôr) potvrdzovali nároky pápežstva (pseudoizidorské dekretálie, „dar Konštantínov“). Ich osobné vystupovanie bolo také hrubé a bezohľadné, že to na východe vzbudzovalo všeobecný úžas.
Osoba kardinála Humberta
[upraviť | upraviť zdroj]Západní autori tej doby sa o kardinálovi Humbertovi vyjadrujú pochvalne, že preklial „neposlušných Grékov“, a tento názor zapustil v mentalite západu hlboké korene.
Pravoslávni historici o ňom píšu, že to bol človek „energický, rozhodný, pyšný, násilnícky a všetkého schopný“. Pozoruhodné je, že súčasní rímskokatolícki dejepisci sa nepokúšajú tohto človeka obhajovať. Jeho blízkosť k pápežom, predchádzajúce dôverné úlohy, ktorými ho poverovali, a jeho celková aktivita v pápežskej kúrii - to všetko je dôkazom, že jeho neblahý čin vedúci k cirkevnému rozkolu nebol iba jeho osobnou akciou, ale bol v súlade s celkovým zameraním politiky rímskej kúrie.
Do Carihradu priviezli legáti obidva pápežove listy. Obidva presiaknuté až neľudskou nadutosťou. Cisárovi pápež napr. píše, že iba pápež je oprávnený rozdávať cisárske koruny. Vyhráža sa, že „ak bude patriarcha aj naďalej tvrdohlavý, mier medzi nami nebude možný“.
Pôsobenie pápežských legátov v Carihrade
[upraviť | upraviť zdroj]Cisár, ktorému veľmi záležalo na tom, aby došlo k uzmiereniu, bol voči legátom úslužný a pozorný. Dobre ich ubytoval a usporiadal na ich počesť slávnosť, kde bol i patriarcha, voči ktorému sa však správali chladne. „Chceli snáď už teraz ukázať, že oni sú vyššie než celá byzantská cirkevná hierarchia aj s patriarchom a že prišli iba preto, aby súdili a rozhodovali“ (Bréhier, Le schisme oriental du XI siecle, Paris 1899, s. 107). Na oficiálnej návšteve u patriarchu odovzdali pápežov list a bez slova odišli. Patriarcha neveril vlastným očiam. O pápežovi mal celkom iné správy a mienku. Dospel teda k názoru, že list je sfalšovaný. Dozvedel sa, že pápež je väznený - ako teda mohol posielať legátov? Je isté, že legáti vyjadrujú pápežov skutočný názor na vec? Navyše niekoľko dní po príchode legátov do Carihradu (19. 4.) pápež zomrel, čo sa patriarcha čoskoro dozvedel. Mohli legáti zastupovať mŕtveho pápeža?
Legáti však boli povzbudení cisárovou vľúdnosťou a začali pôsobiť na verejnosti. Humbert zostavil pamflet s urážkami všeobecne váženého archimandritu Niketu Stethata, ktorý zdvorilo a s úctou voči rímskej cirkvi polemizoval s latinskými novotami; z Humbertovho písomného prejavu sa okrem iného dozvedel, že je „hlupák, vagabund, arcikacír“ a že „pochádza z nevestinca, a nie z kláštora“, jeho meno prekrútil tak, aby znelo ako „zviera plaziace sa po bruchu“ a pri tom všetkom ešte stihol zaútočiť na byzantskú liturgickú prax.
Cisár sa všemožne snažil situáciu upokojiť. Stethata presvedčil, aby kvôli mieru svoje spisy verejne hodil do ohňa. Legáti jasali a všade vyhlasovali, že Stethatos ich odvolal, čo nebola pravda. Patriarcha Michal sa držal bokom a legátov ignoroval. Humbert pripravil v podobnom tóne ďalší traktát, ktorý napádal a „vyvracal“ list poslaný patriarchom do južného Talianska. Patriarcha vyhlásil, že ak má s delegátmi polemizovať, tak jedine na širokom fóre - najlepšie na cirkevnom sneme. Na ďalšiu provokáciu Humberta, ktorý rozšíril list obhajujúci filioque, čím pobúril miestnu spoločnosť, patriarcha opäť zachoval mlčanie a naďalej legátov ignoroval (Runciman). Vystupovanie legátov vyznievalo jednoznačne: buď sa východná cirkev úplne podrobí Rímu – alebo rozkol!
Humbertova kliatba
[upraviť | upraviť zdroj]Keď sa Humbertovi nepodarilo patriarchu Michala vyprovokovať, došla mu trpezlivosť. Udalosti potom šli rýchlym tempom. Humbert napísal po latinsky dekrét, ktorým ako splnomocnenec rímskej stolice uvalil na patriarchu Michala Kerularia a na všetkých jeho stúpencov prekliatie. (Pritom o smrti pápeža sa už v Carihrade vedelo.) S týmto drzým vyhlásením sa delegáti objavili celkom nečakane v sobotu 16. júla 1054 poobede v chráme Božej Múdrosti (Hagia Sofia), kde sa práve začínali bohoslužby a bolo tu zhromaždené množstvo ľudí. Obrátili sa k nim so žalobou proti ich patriarchovi a položili na svätý prestol v oltári svoj dekrét. Potom rýchlo opustili chrám a na jeho prahu striasli prach zo svojej obuvi so zvolaním „Nech vás vidí Pán a nech súdi!“ (Exodus 5,21). Jeden z diakonov za nimi vybehol s prosbou, aby sa vrátili, a keď odmietli, vyhodil ich bulu na ulicu.
Najprv všetci prítomní mlčali, prekvapení tým, čo sa stalo. Medzitým prisluhujúci priniesli bulu a podali ju patriarchovi. Ten ju najskôr nechcel prijať, ale potom z obavy, aby nebola publikovaná bez neho, ju prevzal a nariadil, aby ju preložili do gréčtiny. Jej text obsahuje okrem iného toto:
„Svätá rímska prvá apoštolská katedra, ktorej ako hlave prináleží starostlivosť o všetky cirkvi, rozhodla sa… poslať nás do tohto cisárskeho mesta… (ktoré) je kresťanské a pravoslávne. Avšak Michal Kerularios, ktorého neprávom nazývajú patriarchom, a stúpenci jeho hlúposti, naopak. Medzi nimi sa každodenne zasieva veľa pliev heréz.“ Ďalej legáti vyvracajú jeho údajné bludy spôsobom, ktorý pripomína nadávky z ulice: „Podobne ako simoniáni, predávajúci dar Boží“ (simónia – svätokupectvo – kvitla práve v západnej cirkvi, ako legáti dobre vedeli), „… ako baleziáni kastrujú prichádzajúcich a napriek tomu z nich vyberajú nielen kňazov, ale i biskupov“, „… ako ariáni znovu krstia tých, ktorí boli pokrstení v mene Svätej Trojice, najmä latiníkov“ (to v tom čase nebola pravda), „… ako mikulášovci dovoľujú služobníkom oltára sa ženiť“ (nepresné, pretože ženatý muž sa mohol stať kňazom, ale vysvätený kňaz sa nemohol oženiť, tak je to v súlade s kánonmi a tak je v pravosláví dodnes; naopak zakazovať ženatým mužom, aby sa stali kňazmi, ako sa to začalo už vtedy na západe /jedna z vecí, ktorú Východ kritizoval/, už predtým kánony cirkevných snemov odsúdili) a celým radom ďalších poloprávd, neprávd i vyslovených hlúpostí. „… Preto my, legáti, nestrpíme nespravodlivosť a správanie sa voči prvej apoštolskej katedre, moci svätej a nerozdielnej Trojice a apoštolskej katedry, všetkých svätých Otcov, ktorí boli na siedmich všeobecných snemoch, a vyhlasujeme anatému (t. j. cirkevnú kliatbu) na Michala a jeho spoločníkov, ktorí zotrvávajú vo vyššie spomenutých bludoch a pohoršeniach; nech je na nich anatéma so simoniánmi, balesiánmi… a so všetkými heretikmi spolu s diablom a anjelmi jeho. Amen, amen, amen.“ (Migne, Patrologia latina, t. 143, col. 1002-1004; Runciman, Schisma).
Udalosti v Konštantínopole po uvalení kliatby na východných kresťanov
[upraviť | upraviť zdroj]Legáti rýchlo odcestovali z Carihradu po srdečnej rozlúčke s cisárom, ktorý sa domnieval, že jeho zámer politickej dohody s pápežom je na dobrej ceste. Keď ho patriarcha zoznámil s obsahom buly, nechcel Kerulariovi veriť. Mesto sa už v tom čase búrilo proti legátom, voči ktorým cisár prejavoval taký nevídaný ohľad. Nakoniec poslal posla, aby legátov dohonil a vyžiadal si od nich originálnu latinskú verziu buly. Keď si ju dal znovu preložiť a presvedčil sa, že patriarchov preklad je presný, poslal ďalšieho posla, aby prehovoril legátov na návrat do Carihradu, kde mali vec vysvetliť na cirkevnom sneme. V Carihrade sa začali ľudové vzbury, ktoré cisárovi hrozili nielen stratou koruny, ale možno i hlavy. Legáti sa do Carihradu na chvíľku vrátili, ale ihneď zasa zmizli. Cisár potrestal všetkých, ktorí s nimi spolupracovali, a urážlivú bulu dal spáliť.
Patriarcha prikročil k rokovaniu o bule. Na nedeľu 24. júla zvolal zvláštny snem, ktorého sa zúčastnili biskupi z rôznych častí gréckej cirkvi; bolo medzi nimi 12 metropolitov. Na sneme sa skonštatovalo, že prišli ľudia zo západu a prekliali patriarchu a všetkých, ktorí sa postavili proti ich doktríne o pôvode Ducha Svätého a proti ich zvykom. Na záver vyslovil snem anatému, ktorá bola namierená proti Humbertovi a jeho pomocníkom, ale bola sformulovaná veľmi precízne, aby bolo jasné, že exkomunikácia sa priamo netýka ani západnej cirkvi, ani pápeža.
Snem chápal situáciu takto: „Akísi nehodní ľudia prišli z džungle západu do kráľovstva zbožnosti, do tohto Bohom chráneného mesta, z ktorého ako zo žriedla plynú vody čistého učenia do (všetkých) končín Zeme. Do tohto mesta prišli ako hrom alebo ako búrka, či ako hlad, ešte skôr ako divoké stádo, aby zvrhli Pravdu...“
Snem postavil svoje uznesenie na základe encykliky patriarchu Fótia, poslal ho všetkým východným patriarchátom a všetci patriarchovia ho (s menšími výhradami antiochijského) prijali súhlasne. Odvtedy sa meno rímskeho patriarchu nespomína v diptychoch ani na bohoslužbách na celom východe (t. j. bola prerušená cirkevná jednota celého východu s Rímom).
Epilóg
[upraviť | upraviť zdroj]Humbert patril až do svojej smrti (1061) k najvplyvnejším členom rímskej kúrie. Jeden z jeho spoločníkov na ceste do Carihradu (Fridrich) sa neskôr stal pápežom (Štefan IX.). K najlepším Humbertovým priateľom patril Hildebrandt, budúci pápež Gregor VII.
Z hľadiska historickej pravdy je potrebné odmietnuť také označenia ako „Kerulariov rozkol“, „východná schizma“ a pod. V skutočnosti to bol Rím, kto vstúpil do rozkolu so všeobecnou cirkvou.
Tvrdenie, že sa obidve strany pri rozkole vzájomne prekliali, je hrubo zjednodušené a zavádzajúce.
Anatéma uvalená Humbertom, ktorú Rím ponechal v platnosti, sa týkala nielen patriarchu Michala, ale všetkých, ktorí s ním boli v zhode, takže sa (ako sa hneď ukázalo) týkala vlastne všetkých východných biskupov a východných veriacich, ktorí boli v Ríme klasifikovaní ako schizmatici. (chýba zdroj).
Anatéma vydaná potom carihradským snemom bola adresovaná konkrétnym osobám a nie všeobecne, čím východná cirkev ponechala otvorenú možnosť zmieru. Každý pápež, ktorý by bol ochotný uznať, že Humbert a jeho spoločníci konali bez splnomocnenia svojej cirkvi, by mal stále otvorenú cestu k opätovnému naviazaniu cirkevného spoločenstva. To sa však zatiaľ nestalo. Západná cirkev sa k Humbertovu činu síce oficiálne nevyjadrila, ale ani ho neodsúdila a neodvolala. Až v súčasnosti, keď sú však cirkevné učenie a praxe rímskych katolíkov už natoľko rozdielne a vzdialené od pravoslávia, že zmena postoja Ríma k Humbertovi a jeho činu nemá prakticky väčší význam pre obnovenie jednoty. (chýba zdroj).
Samotná schizma nemala ešte taký praktický dosah, aký jej prisúdil vývoj v ďalších storočiach. V praxi bola spečatená, keď západní kresťania prepadli Konštantínopol pri štvrtej križiackej výprave (1204), kde vojaci zo znakom kríža zabíjali východných kresťanov a zneucťovali a poškvrňovali najhorším možným spôsobom pravoslávne svätyne.
Ďalšou pečaťou na rozkole bolo ustanovenie latinského cisárstva a latinského patriarchátu na troskách križiakmi prepadnutej Byzancie.
Dejiny nepoznajú žiadne "keby"; existuje však názor, že neskorší pád Byzancie do rúk Turkov bol okrem iného zapríčinený oslabením Byzancie zo strany západu križiackymi výpravami.
Ďalším potvrdením rozkolu bol rad pokusov o cirkevnú úniu pravoslávnych s Rímom, ktoré sa na východe vnímajú ako pokus o duchovné znásilnenie a podrobenie pravoslávnych.
Základný prameň: Aleš Pavel, prof. ThDr., Cirkevné dejiny III. (2. vydanie, Univerzita P. J. Šafárika, Pravoslávna bohoslovecká fakulta, Košice 1993)
Sňatie exkomunikácií z r. 1054
[upraviť | upraviť zdroj]7. decembra 1965 rímsky pápež Pavol VI. a ekumenický patriarcha Athenagoras I. vydali deklaráciu, ktorou vyhlásili exkomunikácie z r. 1054 za zrušené.[1] Stalo sa tak naraz v Ríme (na záver Druhého vatikánskeho koncilu) a v Konštantínopole (pri osobitnom obrade).
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
- Dějiny Řecka, Nakladateľstvo Lidové noviny, Praha 1998.
- Cirkevní dějiny III, Aleš Pavel, Pravoslávna bohoslovecká fakulta
- Byzantologie, Kryštof biskup, Pravoslávna bohoslovecká fakulta
- Križiacke prepadnutie Konštantínopolu
- Exkomunikačná bula z r. 1054 (latinský originál a paralelný slovenský text)
- ↑ Joint Catholic-Orthodox Declaration of His Holiness Pope Paul VI and the Ecumenical Patriarch Athenagoras I Archivované 2015-12-22 na Wayback Machine (angl.)