Uzurpácia (moc)
Uzurpácia (moci) alebo uzurpovanie (moci) (z lat. usurpatio < usu rapere = ukradnúť používaním) alebo uchvátenie moci je protiprávne alebo násilné prevzatie najvyššej moci či vlády krajiny. Osoba uskutočňujúca toto prevzatie sa volá uzurpátor alebo uchvatiteľ (v dejinách starovekého Ríma len uzurpátor).
Staroveký Rím
[upraviť | upraviť zdroj]Uzurpátor bol v dejinách starovekého Ríma (obyčajne) vojenský veliteľ, ktorý si nelegitímnymi prostriedkami uzurpoval cisársky titul. Obyčajne sa tak stávalo v období vlády niektorého slabého cisára, bežným sa tento stav stal v druhej polovici 2. storočia po Kr. v období tzv. vojenskej anarchie a čiastočne v 4. storočí po Kr. V prípade, že si uzurpátor dokázal legalizovať moc, stal sa riadnym cisárom (napr. Vespasianus, Septimius Severus, Diocletianus). Samotní Rimania označovali svojich uzurpátorov termínom tyrannus (toto slovo vtedy nemalo ten istý význam ako dnešné slovo tyran).
V starovekom Ríme platilo, že cisárom sa stal ten panovník, ktorý zdedil moc, zabezpečil si vojenskú podporu a schválil ho senát.
Zoznam významných uzurpátorov:
- Lucius Antonius Saturninus (roku 89 po Kr.) v Germánii
- Avidius Cassius (roku 175 po Kr.) v Sýrii
- Ingenuus (roku 260 po Kr.) v Pannonii
- Regalianus (roku 260 po Kr.) v Pannonii
- Firmus (roku 273 po Kr.) v Egypte
- Zenobia v Palmýre
- Bonosus, Proculus, Saturninus (roku 280 po Kr.)
- Carausius (v rokoch 286 – 293 po Kr.) v Británii a na západe
- Allectus (v rokoch 293 – 296 po Kr.) v Británii a na západe
- Eugenius (roku 303) v Sýrii