Transdanubikum
| Geológia Západných Karpát |
|---|
|
| Morfotektonické členenie |
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Paleogeografické termíny |
 Portál vied o Zemi
|
Transdanubikum alebo bakonyikum je tektonická jednotka tvoriaca severozápadnú časť podložia Panónskej panvy, resp. západnú časť bloku Pelso, resp. ekvivalent Interných Západných Karpát v zmysle niektorých členení. Na povrch vystupuje vo výstupoch predterciérneho podložia v Zadunajskom stredohorí severne od Balatonu na maďarskom území. V podloží Podunajskej panvy zasahuje aj na slovenské územie južne od hurbanovského zlomu. Tvoria ho spodnopaleozoické a metamorfované mladopaleozoické a mezozoické sedimentárne komplexy, ktoré prekrývajú mladšie popríkrovové terciérne sedimenty (tzv. budínsky paleogén).
Geologická stavba
[upraviť | upraviť zdroj]V podloží mladších terciérnych panvových komplexov je na severe obmedzené líniou Hurbanovo-Diósjenő, na severozápade ju ohraničuje rábska línia a na juhu stredomaďarská línia (alebo balatonská línia). Styk transdanubika s bükkikom tvorí zlomová línia Darnó. Horniny transdanubika vystupujú v pohoriach Gerecse, Vértes, Budínske kopce, Balatonské vrchy, Bakonský les a Csövárskych vrchoch východne od Dunaja.[1] Na slovenskom území nevystupujú horniny transdanubika na povrch, pretože sú prekryté sekvenciami budínskeho paleogénu. Horniny korelované s transdanubikom však navŕtal vrt ZH-1 (Zelený Háj, južne od Hurbanova[2]) a rad hydrotermálnych a hydrogeologických vrtov (FGKr-1 (Kravany nad Dunajom), GTM-1 (Marcelová), vrty v okolí Obidu a iné).[3]
Transdanubikum by malo nadväzovať na južné zóny Centrálnych Álp. Niekedy býva považovaná za ekvivalent vrchného austroalpínskeho príkrovu. Javí značnú podobnosť s juhoalpskými jednotkami.[4]
Stratigrafia
[upraviť | upraviť zdroj]Predpokladá sa jeho zošupinovatelá stavba, ktorá však nie je z povrchových výstupov zrejmá. Najstaršie celky tvorené horninami spodného paleozoika, vystupujú pri jazere Balaton. Sú budované hlavne staršími vulkanicko-sedimentárnymi formáciami, tvorenými ílovitými bridlicami, fylitmi, nad ktorými ležia mladšie ordovicko-silúrske bridlice, lydity, kremenné fylity a vulkanity – ryolity až andezity. Z obdobia devónu sa zochovali premenené mramory a z karbónu bridlice a vápence. Väčšina týchto paleozoických sukcesií bola v priebehu hercýnskej orogenézy postihnutá premenou. V pohorí Velence vystupujú aj mladovaríske granitoidy A-typu.
Mladší sedimentárny vrchnopermsko-spodnokriedový sled, transgresívne nasadajúci na staršie horniny tvoria prevažne plytkovodné karbonáty: vápence a dolomity. V ladine sa s plytkovodná sedimentácia ukončila a usadzovali sa sliene, hľuznaté a rohovcové vápence. Tento jav bol zrejme dôsledkom riftingu meliatika. V niektorých horizontoch sa objavujú aj vložky tufov. Po karne došlo k vyrovnaniu depresií a usadzovaniu hauptdolomitu a dachsteinských vápencov. V jure bol priestor rozrôznený s vyvýšeninami, na ktorých sedimentovali krinoidové vápence a hlbokovodné priestory. Z hornín toarského veku je známy kondenzovaný horizont s Mn-rudami. V álene až keloveji sa usadzovali rádiolarity, neskôr opäť vápence. V pohorí Gerecse sa v tomto období usadili na vrch hrubnúce sekvencie turbiditov s ofiolitovým materiálom.
Po albe v spodnej kriede došlo k deformácii hornín transdanubika. Neskôr poračovala potektonická sedimentácia napr. koňackými bauxitmi, významnejšie polohy bauxitov sa však uložili v priebehu eocénu.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzita Komenského, Bratislava, 88 s.
- ↑ Biely, A. a Kullmanová, A., 1978: Výskyt devónskych sedimentov v podloží dunajskej panvy. Geologické práce, Správy, 73, s. 29 – 38.
- ↑ Hók, J., Šujan, M., Kráľ, M., Pelech, O. a Šipka, F., 2021: Predkenozoické podložie východnej časti podunajskej panvy. Geologické práce Správy, 137, 3 – 18.
- ↑ McCann, T. (Editor) 2008: The Geology of Central Europe: Mesozoic and Cenozoic v. 2. Geological Society Publications, London, 736 s.
