Preskočiť na obsah

Ichšídovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ichšídovci
الإخشيديون
935 – 969
Geografia
Mapa štátu
Najväčší rozmach.
Rozloha
2 000 000 km2 km²
Najvyšší bod
Kurnat as-Saudá (3088 m n. m.)
Najdlhšia rieka
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
monarchia, vazalský štát
Materský štát
Predchádzajúce štáty:
Abbásovci Abbásovci
Nástupnícke štáty:
Fátimovci Fátimovci

Ichšídovci[1][2][3][4] boli vládnuca dynastia v Egypte v rokoch 935969, vládli pod patronátom Abbásovcov.

Ichšídovci sa k moci dostali po tom, čo bol zakladateľ dynastie, Turek Muhammad ibn Tugdž v roku 935 menovaný Abbásovcami za guvernéra v Egypte. Meno Ichšídovci je odvodené od titulu Ichšíd, ktorý Muhammadovi udelil kalif ar-Rádím. Titul používali veľmoži v turkickej Fargáne. Muhammadova rodina Abbásovcom slúžila už po tretiu generáciu. Hoci sa sám Muhammad narodil v Bagdade, raný život strávil na túlúnovských panstvách v Sýrii a Palestíne, kde slúžil pod jeho otcom. Po páde túlúnovskej moci bol spolu so svojim otcom väznený, ale po otcovej smrti bol prepustený a ustanovený za správcu Palestíny (928) a Damašku (931). V roku 933 bol síce menovaný za správcu Egypta, avšak do Egyptu ani neprišiel, pretože bol čoskoro vystriedaný.

Egypt sa v tomto období dostal do nebezpečenstva, pretože záujem oň mali severoafrickí šiitski Fátimovci, ktorí už dlhodobo túžili rozšíriť hranice svojho panstva do Levanty a zvrhnúť Abbásovcov. Kalif preto Muhammada v roku 935 znovu vymenoval za egyptského správcu a Ichšíd sa jej tentokrát aj ujal, a v niekoľkých bitkách Fátimovcov odrazil. Hoci sa pohrával aj s myšlienkou uznania fátimovskej zvrchovanosti, zostal verný sunnitskému kalifovi v Bagdade. V nasledujúcom období Muhammad okrem Egyptu ovládol aj Sýriu, kde sa po roztrieštení moci abbásovského kalifátu vytvorilo mocenské centrum prvého amíra al-umará Ibn Rá'ika, a pod zvrchovanosť Ichšída sa dostali aj posvätné moslimské mestá Mekka a Medina. Územné zisky na severe ho priviedli do stretu s Hamdánovcami. Hoci sa mu v bitke podarilo ich vojská poraziť, jeho cieľom nebol ďalší územný zisk, a preto s nimi uzavrel iba mierny mier, v ktorom sa zaviazali k poplatkom.[5]

Po Mohammadovej smrti sa moci ujali jeho synovia Abú-l-Kásim Unundžur a Abú-l-Hasan Alí, avšak skutočnú moc v krajine držal černoský eunuch Káfúr. Po smrti Ichšídovca Alího v roku 966 sa ujal moci aj priamo,[6] šlo však o vládu potrebnú a legitímne potvrdenú kalifom v Bagdade. Káfúrova vláda bola spojená najmä s bojom s vnútornými a vonkajšími nepriateľmi. Musel potlačovať viacero povstaní a bojovať so šiitskou propagandou v krajine. Egypt v tomto období postihlo taktiež viacero živelných pohrôm a nebezpečné boli i okolité prevažne šiitske mocnosti Fátimovci a Hamdánovci, ako aj arabskí karmati.[7] Po tom, čo Káfúr v roku 968 zomrel, sa moci ujal Muhammadov vnuk Ahmad, ktorý ukázal byť neschopným panovníkom. Už v nasledujúcom roku 969 na Ichšída zo severnej Afriky zaútočili Fátimovci, ktorí dlhodobo túžili rozšíriť hranice svojho panstva do Levanty a zvrhnúť sunnitských Abbásovcov. Skúsený fátimovský generál Džauhar poľahky dobyl hlavné mesto Fustát a následne aj sýrsky Damask, čím sa ichšídovská vláda rozpadla a jej miesto zaujala Fátimovská ríša na čele s kalifom al-Mu'izzom.[8] Fátimovci sa v Egypte následne udržali až do roku 1171.

Zoznam panovníkov[4]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Vojenská osveta 2/2007. Ed. Ján Lichner, Pavol Švantner. Trenčín : Kultúrne a metodické centrum OS SR Trenčín, 2007. ISBN 978-80-969458-3-2. S. 26.
  2. PAULINY, Ján. Arabi, vládcovia stredomoria. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976.
  3. Ichšídovci, dynastie tureckého původu, vládnoucí v letech 935 - 969 v Egyptě - CoJeCo.cz - Vaše encyklopedie [online]. [Cit. 2020-02-08]. Dostupné online.
  4. a b TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 386.
  5. MUHAMMAD B. TUGHDJ In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. C. E. Bosworth, E. Van Donzel, W. P. Heinrichs, CH. Pellat. 2nd Ed. Vol. VII. Mif – Naz. Leiden, New York : BRILL, 1993. ISBN 90-04-09419-9. S. 411. (po anglicky)
  6. Tauer, str. 150
  7. KAFUR In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. E. Van Donzel, B. Lewis, CH. Pellat. 2nd Ed. Vol. IV. Iran – Kha. Leiden : BRILL, 1997. ISBN 90-04-05745-5. S. 418. (po anglicky)
  8. Tauer, str. 151