Geografia Španielska

Geografia Španielska
Svetadiel	Európa
Región	Južná Európa, Pyrenejský polostrov
Súradnice	40°00' s. š., 4°00' z. d.
Rozloha	504 782 km² (50. na svete) – súš: 98,96 % – voda: 1,04 %
Dĺžka pobrežia	4 964 km
Hranice	1 917,8 km – Portugalsko: 1 214 km – Francúzsko: 623 km – Andorra: 63,7 km – Maroko (Melilla): 9,6 km – Maroko (Ceuta): 6,3 km – Gibraltár: 1,2 km
Najvyšší bod	3 718 m (Pico de Teide)
Najnižší bod	0 m (Atlantický oceán)
Najdlhšia rieka	Ebro (910 km)
Najväčšie jazero	Lago de Sanabria

Španielsko je prímorský štát v juhozápadnej Európe. Zaberá približne 84 % rozlohy Pyrenejského polostrova, ktorý zdieľa s Portugalskom, Andorrou a Gibraltárom. Gibraltár je zámorské územie Spojeného kráľovstva. Španielsku tiež patrí súostrovie Baleáry (špa. Islas Baleares) v Stredozemnom mori a Kanárske ostrovy (špa. Islas Canarias) v Atlantickom oceáne, dve mestské exklávy v severnej Afrike Ceuta a Melilla a Španielske severoafrické dŕžavy (špa. "plazas" de Soberanía en el Norte de Africa) ^{[chýba zdroj]}, ktoré sa skladajú z piatich malých ostrovov pri marockom pobreží. Španielsko má rozlohu 504 782 km², z toho 499 542 km² tvorí súš a 5 240 km² voda.

Španielsko je z 88 % ohraničené morom (dĺžka pobrežia dosahuje 4 964 km) a zvyšných 12 % tvoria pozemné hranice (1 917,8 km). Na severe, severozápade a juhozápade je obmývané Atlantickým oceánom (Biskajský záliv na severe a zálivom Golfo de Cádiz na juhozápade) a na juhu a na východe od Gibraltárskeho prielivu po Pyreneje Stredozemným morom. Gibraltársky prieliv oddeľuje Španielsko a celú Európu od severnej Afriky a v najužšom mieste má šírku 13 km. Španielsko má pozemnú hranicu s Francúzskom (623 km) a s Andorrou (63,7 km), ktorá prechádza Pyrenejami na severovýchode, s Portugalskom (1 214 km) na západe a s Gibraltárom (1,2 km) v blízkosti najjužnejšieho cípu polostrova. Autonómne mestá Ceuta a Melilla majú pozemné hranice s Marokom (Ceuta 6,3 km a Melilla 9,6 km).

Fyzická geografia

Povrch

Jadro pevninského Španielska tvorí centrálna náhorná plošina, známa ako Meseta Central, ktorá je zo severnej, južnej, východnej a čiastočne aj západnej strany obklopená horami. Touto náhornou plošinou prechádza niekoľko horských systémov, ktoré sú nižšie ako okrajové pohoria. Okrem náhorných plošín a pohorí má Španielsko úzke pobrežné nížiny a niekoľko nížinatých údolí riek, z ktorých najväčšia je Andalúzska nížina (Betická nížina). Krajinu možno rozdeliť na desať prírodných regiónov či subregiónov: Meseta Central, Kantábrijské vrchy a severozápadny región, Iberské vrchy, Pyreneje, Andalúzske vrchy, Andalúzska nížina, údolie rieky Ebro, pobrežné nížiny, Baleárske ostrovy a Kanárske ostrovy. Tieto regióny sa zvyčajne delia do štyroch skupín: Meseta Central a priľahlé pohoria, ostatné horské oblasti, nížiny a ostrovy.

Meseta Central a priľahlé hory

Panoramatická snímka Meseta Central (Južná submeseta)

Meseta Central je rozľahlá náhorná plošina s priemernou nadmorskou výškou 700 m, ktorá tvorí centrálnu časť pevninského Španielska. Je obklopená horami a mierne sa zvažuje k západu k hranici s Portugalskom. Prechádza ňou Kastílske pohorie čiže Centrálna kordillera (Sistema Central alebo Cordillera Central), označovaná ako "chrbtica" Meseta Central, a rozdeľuje Meseta Central na Severnú a Južnú submesetu. Severná submeseta, zvaná tiež Starokastílska tabuľa, má väčšiu nadmorskú výšku a menšiu rozlohu ako Južná submeseta, zvaná tiež Novokastilská tabuľa. Kastílske pohorie dosahuje na sever od Madridu nadmorskú výšky viac ako 2 400 m a jeho najvyšší vrchol, Pico Almanzor s nadmorskou výškou 2 592 m, sa nachádza západne od hlavného mesta. Západné časti Kastílskeho pohoria, ktoré zasahujú aj do Portugalska, nesú stopy zaľadnenia a ich vrcholky sú po väčšinu roka pokryté snehom. Napriek svojej výške tento horský systém netvorí výraznejšiu bariéru medzi severnou a južnou časťou Meseta Central, pretože niekoľko priesmykov umožnilo vybudovanie cestného a železničného spojenia.

Južnú časť Meseta Central ďalej rozdeľuje dvojica pohorí – Montes de Toledo na západe a Sierra de Guadalupe na východe. Ich vrcholy presahujú výšku 1 500 m. Vďaka početným ľahko prechodným priesmykom tieto pohoria nepredstavujú prekážku pre dopravu a komunikáciu. Oba horské chrbty sú oddelené od Kastílskeho pohoria na severe riekou Tajo.

Horské regióny obklopujúce Meseta Central sú Sierra Morena, Kantábrijské vrchy (Cordillera Cantábrica) a Iberské vrchy (Sistema Ibérico). Sierra Morena, ktorá vymedzuje južný okraj Meseta Central, nadväzuje na východe na južný výbežok Pyrenejského pohoria a tiahne sa pozdĺž severného okraja údolia rieky Guadalquivir na západ, kde sa spája s horami južného Portugalska. Smerom na sever dosahuje Sierra Morena k rieke Guadiana. Napriek neveľkej nadmorskej výške, len výnimočne presahuje 1 300 m, je Sierra Morena skalnatá.

Kantábrijské vrchy sú vápencové a ohraničujú Meseta Central na severe. Tiahnu sa pozdĺž pobrežia Biskajského zálivu, ku ktorému sa strmo zvažujú. Ich najvyšší vrchol je Torre de Cerredo (2 648 m n. m.), ktorý je súčasťou chrbta Picos de Europa.

Iberské vrchy sa tiahnu od Kantábrijských vrchov smerom na juhovýchod a oddeľuje Meseta Central od údolia rieky Ebro. Jeho východná časť sa rozkladá medzi riekami Ebro a Júcar. Neúrodné a skalnaté svahy tohto horského masívu zaberajú plochu približne 21 000 km². Jeho nadmorská výška presahuje 2 000 m v severnej časti a najvyšším vrcholom je Moncayo (2 313 m n. m.) východne od prameňa rieky Douro. Veľmi prudké svahy tohto pohoria sú často prerušované hlbokými a úzkymi tiesňavami.

Pico de Aneto (Pyreneje)

Ostatné horské regióny

Oddelene od Meseta Central sa nachádzajú pohoria Pyreneje na severovýchode a Andalúzske vrchy na juhovýchode. Pyreneje sa tiahnu v dĺžke približne 450 km od východného okraja Kantábrijských vrchov ku Stredozemnému moru a tvoria výraznú bariéru a prirodzenú hranicu medzi Španielskom a Francúzskom. Doprava je jednoduchá v relatívne nižších polohách na východnom a západnom okraji pohoria, kde štátnu hranicu prekonávajú medzinárodne cesty a železnice. Stredná časť Pyrenejí je však ťažko priepustná. Vrcholy na niektorých miestach presahujú výšku 3 000 m n. m. a najvyšší z nich, Pico de Aneto, má nadmorskú výšku 3 404 m. Pyreneje nesú stopy pleistocénskeho zaľadnenia a v najvyššie položených častiach sa dodnes nachádzajú menšie karové ľadovce, ktoré sú však na ústupe.

Andalúzske vrchy sa tiahnu od najjužnejšieho cípu polostrova smerom k severovýchodu pozdĺž južného pobrežia a spája sa s južným výbežkom Iberských vrchov a s východným výbežkom Sierra Moreny. Najvyššie nadmorské výšky dosahuje tento horský systém v masíve Sierra Nevada na juhovýchod od Granady, kde sa nachádza aj najvyššia hora Pyrenejského polostrova Mulhacén s nadmorskou výškou 3 478 m. Výšku 3 000 m prekonávajú aj ďalšie vrcholy tohto horského hrebeňa.

Nížiny

Hlavné španielske nížiny sú Andalúzska nížina (Betická nížina) na juhozápade, panva rieky Ebro na severovýchode a pobrežné nížiny. Pri portugalskej hranici sa nachádzajú menšie nížiny v údoliach riek Tajo a Guadiana.

Andalúzsku nížinu tvorí široké údolie rieky Guadalquivir. Táto nížina je na severe lemovaná Sierra Morena a na juhu Andalúzskymi vrchmi. Zužuje sa a má vyššiu nadmorskú výšku smerom k východu, kde sa tieto pohoria zbiehajú. Panva rieky Ebro je tektonická zníženina, obklopená takmer zo všetkých strán horami – na juhu a na západe Iberskými vrchmi, na severe Pyrenejami a na východe Katalánskou pobrežnou kordilérou. Pobrežné nížiny sú úzke pruhy medzi pobrežnými pohoriami a morom. Pobrežná nížina je najširšia pozdĺž zálivu Golfo de Cádiz, kde prechádza do Andalúzskej nížiny, a v južnej a strednej časti východného pobrežia. Najužšia pobrežná nížina sa tiahne pozdĺž Biskajského zálivu, kde blízko pobrežia končia Kantábrijské vrchy.

Pico de Teide

Ostrovy

Hlavnými španielskymi súostroviami sú Baleárske ostrovy v Stredozemnom mori a Kanárske ostrovy v Atlantickom oceáne. Baleáry majú rozlohu približne 5 000 km² a nachádzajú sa 80 km od strednej časti východného pobrežia. Hory, ktoré vystupujú nad morskú hladinu a vytvárajú toto súostrovie, sú pokračovaním Andalúzskych vrchov. Najvyššie vrcholy súostrovia s nadmorskou výškou viac ako 1 400 m sa nachádzajú v blízkosti pobrežia v severozápadnej časti Malorky. Centrálnu časť Malorky tvorí nížina, lemovaná na východe a juhovýchode rozoklanými kopcami.

Kanárske ostrovy, vzdialené 90 km od západoafrického pobrežia, sú sopečného pôvodu. Najvyššie vrcholy sa nachádzajú na väčších ostrovoch uprostred súostrovia (Gran Canaria a Tenerife); na Gran Canarii dosahujú výšku 1 950 m a na Tenerife sa nachádza najvyššia hora Španielska, nečinná sopka Pico de Teide s nadmorskou výškou 3 717 m.

Vodstvo

Rieky na Pyrenejskom polostrove

Najdlhšia rieka Pyrenejského polostrova je Tajo (1 038 km, z toho 716 km v Španielsku a 47 km na hranici s Portugalskom) a najdlhšia rieka na španielskom území je Ebro (910 km). V Španielsku je približne 1 800 riek a vodných tokov, z ktorých všetky až na 90 sú kratšie než 96 km. Tieto kratšie rieky majú malý a nepravidelný prietok a ich korytá sezónne vysychajú, ale v období, keď majú dostatok vody, sú často rýchle a prudké. Sezónne rozdiely v prietokoch sa zväčšujú zo severu na juh. Väčšina väčších riek pramení v horách, ktoré pretínajú alebo obklopujú Meseta Central, a tečie smerom na západ cez náhornú plošinu a Portugalsko do Atlantického oceánu. Významnou výnimkou je najvodnatejšia španielska rieka Ebro, ktorá tečie na východ a vlieva sa do Stredozemného mora. Rieky na severozápade a v úzkej severnej pobrežnej nížine sa vlievajú priamo do Atlantického oceánu. Severozápadné pobrežie je členité s úzkymi zálivmi vzniknutými zaplavením riečnych údolí (rías).

Medzi hlavné rieky tečúce smerom na západ do Atlantického oceánu patrí Douro, Tajo, Guadiana a Guadalquivir. Guadalquivir je jedna z najvýznamnejších španielskych riek, jednak preto, že zavlažuje úrodné údolia, a vytvára tak dobré podmienky pre poľnohospodárstvo, a jednak preto, že je vo vnútrozemí splavná a poskytuje Seville spojenie s morom. Sevilla je jediným španielskym riečnym prístavom využívaným pre zaoceánsku dopravu. Hlavnou riekou severozápadnej časti Španielska je Miño.

Podnebie

Pevninské Španielsko má tri typy podnebia: kontinentálne, oceánske a stredomorské.

Kontinentálne podnebie prevláda na väčšine španielskeho územia, najmä na Mesete Central, v priľahlých horách na juhu a na východe a v panve rieky Ebro. Charakterizujú ho veľké teplotné rozdiely medzi dňom a nocou aj medzi ročnými obdobiami, nízky úhrn a nepravidelnosť zrážok a vysoký výpar. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje medzi 300 a 640 mm a na väčšine Mesety okolo 500 mm. Severná Meseta, Kastílske pohorie a panva rieky Ebro majú dve obdobia dažďov, jedno na jar (apríl – jún) a druhé na jeseň (október – november), pričom najdaždivejším obdobím roka býva neskorá jar. Tiež južná časť Mesety má jarné a jesenné daždivé obdobie, ale jarné prichádza skôr (v marci) a jesenné je daždivejšie ako jarné. Zrážky sú nepravidelné i počas daždivých období. Kontinentálne zimy sú chladné (-1 °C) so silnými vetrami a vysokou vlhkosťou vzduchu napriek nízkym zrážkam. Mimo horské regióny je severné podhorie Pyrenejského pohoria najchladnejšou oblasťou s častými mrazmi. Letá sú teplé a bezoblačné a priemerná denná teplota dosahuje 21 °C na severnej Mesete a 24 – 27 °C na južnej Mesete; nočné teploty sa pohybujú medzi 7 a 10 °C. Panva rieky Ebro má vzhľadom k nižšej nadmorskej výške veľmi horúce letá a teploty tu môžu presiahnuť 43 °C. Vlhkosť vzduchu v lete je na Mesete Central a v panve rieky Ebro nízka, s výnimkou brehov rieky Ebro, kde je naopak vysoká.

Peña Ventosa (Kantábriské vrchy)

Oceánske podnebie prevažuje v severnej časti krajiny tiahnucej sa od Pyrenejí k severozápadnej časti polostrova, označovanej aj ako "zelené Španielsko". Charakterizujú ho pomerne mierne zimy, teplé, ale nie horúce letá a výdatné zrážky po celý rok. Teplotné výkyvy sú mierne ako medzi dňom a nocou, tak aj medzi ročnými obdobiami. Vplyv oceánu však slabne vo vnútrozemí, kde sú teplotné rozdiely väčšie a teploty sa môžu oproti pobrežiu líšiť o 9 – 18 °C. Vzdialenosť od oceánu tiež ovplyvňuje množstvo zrážok a na východe sú zrážky nižšie ako na západe. Najdaždivejším obdobím je jeseň (október až december) a najsuchším mesiacom je júl. Vysoká vlhkosť vzduchu a prevažujúce vetry od oceánu vytvárajú pri severozápadnom pobreží časté hmly, ktoré sú však menej časté už v malej vzdialenosti od pobrežia vďaka horám, ktoré zadržujú vlhký morský vzduch.

Oblasť so stredomorským podnebím sa tiahne približne od Andalúzskej nížiny pozdĺž južného a východného pobrežia k Pyrenejám, a to na prímorskej strane pohoria lemujúcom pobrežie. Zrážky sú v tejto oblasti nízke, často nedostatočné a nepravidelné a sú častejšie na konci jesene a v zime. Teploty sú tu zvyčajne vyššie v zime aj v lete a teplotné rozdiely medzi dňom a nocou sú menšie než v oblasti s kontinentálnym podnebím. Priemerné januárové teploty sa na väčšine územia španielskeho Stredomoria pohybujú medzi 10 a 13 °C a v severovýchodnej časti okolo Barcelony sú nižšie (9 °C). Vo vnútrozemskej časti Andalúzskej nížiny sú zimné teploty trochu nižšie ako na pobreží. V júli a auguste sa teploty pohybujú medzi 22 a 27 °C na pobreží a medzi 29 a 31 °C smerom do vnútrozemia. Vlhkosť vzduchu je nízka. Na podnebie stredomorskej oblasti má vplyv horúci a suchý vietor "leveche", ktorý veje z východu alebo juhovýchodu, najčastejšie na jar, a má pôvod v severnej Afrike. Tento vietor niekedy prináša jemný prach. Ďalším vetrom je "levante", ktorý je chladnejší a fúka od východu medzi Andalúzskymi vrchmi a pohorím Atlas v severnej Afrike.

Playa de los Muertos v národnom parku Cabo de Gata

Okrem troch hlavných typov klímy uvedených vyššie existuje niekoľko výnimiek:

• Semiaridná klíma úplne na juhovýchode (väčšia časť provincií Alicante, Murcia a Almería): Letá tu sú veľmi horúce a zimy mierne až chladné. Táto oblasť je veľmi suchá a má takmer polopúštny charakter. Národný park Cabo de Gata-Níjar je s priemerným ročným úhrnom zrážok iba 150 mm najsuchším miestom Španielska a pravdepodobne aj Európy.
• Najvyššia časť Pyrenejí má alpské podnebie.
• Kanárske ostrovy majú typické subtropické podnebie z hľadiska teplôt, ktoré sú mierne a stabilné (18 – 24 °C) po celý rok. Východné ostrovy sú polopúštne a suchšie ako západné a veľmi daždivé oblasti sa nachádzajú v horách na ostrovoch La Gomera a La Palma.

Klimatické údaje pre vybrané lokality :

Stanica	Poloha	Zemepisná šírka	Zemepisná dĺžka	Nadmorská výška (m)	Zrážky (mm)	Teplota (°C)	Počet mrazivých dní
Gijón	Severné pobrežie	43° 32' 18 s.š.	5° 38' 31 z.d.	3	971	13,8	8
Barcelona	Východné pobrežie (sever)	41° 17' 49 s.š.	2 ° 04' 39 v.d.	6	640	15,5	4
Madrid (Retiro)	Meseta Central	40° 24' 40 s.š.	3° 40' 41 z.d.	667	436	14,6	16
Alicante	Východné pobrežie (juh)	38° 22' 00 s.š.	0° 29' 40 z.d.	82	336	17,8	1
Sevilla (Tablada)	Andalúzska nížina	37° 21' 55 s.š.	6° 00' 30 z.d.	8	554	18,6	2
Fuerteventura	Kanárske ostrovy	28° 27' 10 s.š.	13° 51' 55 z.d.	29	105	20,4	0

Ekonomická geografia

Značná časť španielskeho územia nie je poľnohospodársky využívaná z dôvodu sucha. Pre poľnohospodárstvo sa hodí približne 40 % územia. Kvalita pôdy je väčšinou nízka a len na približne 10 % územia môže byť považovaná za výbornú. Vážnym problémom je erózia pôdy, najmä na suchých planinách v Kastílii-La Mancha. V Pyrenejách a v celej severnej časti krajiny s oceánskym podnebím sa praktizuje chov dobytka. V autonómnych oblastiach Aragónsko a Kastília a León prevláda pestovanie obilia. Na juhu a na východe sa pestujú stredomorské a komerčné plodiny a vykonáva sa zavlažovanie pôdy. Španielsko vyváža citrusy a skoré ovocie a zeleninu do ostatných častí Európy.

Bilbao

Najdynamickejšie priemyselné oblasti sa nachádzajú okolo Madridu a Barcelony. Ďalšími priemyselnými centrami sú Zaragoza a Valencia. Ťažký priemysel sa rozvíjal v oblasti Gijónu a Bilbaa na pobreží Atlantiku. Po niekoľkoročnej kríze, ktorá sa v Bilbau prejavila znížením počtu obyvateľov (z 433 000 v roku 1981 na 352 000 v roku 2004), prechádza toto mesto obdobím obnovy. Prechod mesta k terciéru symbolizuje Guggenheimovo múzeum. Významní výrobcovia áut pôsobí vo Valladolide (Renault), v meste Vigo (Peugeot), v Martorelli (Seat) alebo vo Valencii (Ford). V Getafe, Illescas a Puerto Real sa vyrábajú súčasti lietadiel Airbus.

Španielsko má otvorenú ekonomiku od 60. rokov 20. storočia a najmä po svojom vstupe do EHS v roku 1986. Madrid je hlavným univerzitným a obchodným centrom, terciér je však rozvinutý aj v Barcelone. V roku 1992 sa v Barcelone konali olympijské hry a paralympijské hry.

Španielsko je po Francúzsku druhou turisticky najnavštevovanejšou krajinou sveta (roku 2005 ho navštívilo 55,6 miliónov zahraničných turistov). K turistickému ruchu má dobré podmienky – stredomorské pobrežie ponúka pláže a turistické letoviská (Marbella, Malaga, Benidorm, Palma de Mallorca). Dôsledky turistického ruchu sú značné – je to dôležitý zdroj príjmov, na druhej strane však vedie k zabetónovaniu pobrežia a vodohospodárskym problémom. Turisti navštevujú aj mestá s bohatým kultúrnym dedičstvom (Segovia, Santiago de Compostela, Ávila, Cáceres, Salamanca, Toledo, Córdoba, Alcalá de Henares).

Politická geografia

Španielsko sa delí na 17 autonómnych spoločenstiev a 2 autonómne mestá, ďalej potom na 50 provincií.

Andalúzia Aragónsko Astúria Baleárske ostrovy Baskicko Extremadura Galícia Kantábria Kanárske ostrovy Kastília a León

Kastília-La Mancha Katalánsko La Rioja Madrid Murcia Navarra Valencia Ceuta Melilla

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Geografia Španielska

Externé odkazy

• CIA World Factbook: Španielsko Archivované 2009-05-13 na Wayback Machine (po anglicky)
• The Library of Congress (USA) – Country Studies: Španielsko (po anglicky)
• Iberianature: Informácie o životnom prostredí Španielska (po anglicky)

Zdroje

• Tento článok obsahuje materiály prevzaté z Library of Congress Country Studies, uvoľnené do Public Domain federálnymi úradmi USA.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Geografie Španělska na českej Wikipédii.

Geografický portál