Elektrický rušeň S 699.0
| Elektrický rušeň radu S 699.0 | |
 Škoda 32E, v podnikovom múzeu výrobcu | |
| Prevádzkové parametre | |
|---|---|
| Maximálna rýchlosť | 120 km/h 160 km/h (po úprave pre ŽZO Cerhenice) |
| Trvalý výkon | 4 620 kW 5 100 kW (po úprave pre ŽZO Cerhenice) |
| Napájacie sústavy | 25 kV~50 Hz |
| Regulácia výkonu | spínanie odbočiek transformátoru |
| Trakčný motor | Škoda 1AL-4446iP |
| Výkon trakčného motora | 770 kW 850 kW (po úprave pre ŽZO Cerhenice) |
| Prenos krútiaceho momentu | Dutá hriadeľová spojka |
| Usporiadanie pojazdu | Co´ Co´ |
| Maximálna ťažná sila | 310 kN 320 kN (po úprave pre ŽZO Cerhenice) |
| Rozchod | 1 435 mm |
| Minimálny polomer prechádzania oblúkov | 120 m |
| Hmotnosť | 126 t |
| Adhézna hmotnosť | 126 t |
| Dĺžka cez nárazníky | 20 000 mm |
| Šírka | 3 030 mm |
| Výška | 4 650 mm |
| Priemer kolies | 1 250 mm |
| Typ brzdy | samočinná, priamočinná, ručná, elektrodynamická |
| Výrobné údaje | |
| Výrobca | Škoda Plzeň |
| Prevádzkovateľ | ŽZO Cerhenice |
| Rok výroby | 1963 |
| Rok rekonštrukcie | 1966 – 1967 |
| Počet vyrobených kusov | 1 |
| V prevádzke v období | 1967 – 1981 (vlastnou silou) 1981 – 1991 (mŕtva záťaž) |
| Továrenské označenie | Škoda 32E |
Elektrický rušeň S 699.0 (továrenské označenie Škoda 32E) bol vyrobený v roku 1963 v počte jediného kusu. Stalo sa tak v plzenských Škodových závodoch, vtedy nazývaných Závody V. I. Lenina v Plzni.
Ide o prvý rušeň na svete s laminátovou karosériou. Takisto to bolo prvýkrát, čo sa na výrobe železničného stroja v Česko-Slovensku podieľal výtvarník-designer, a to prof. Otakar Diblík z VŠUP v Prahe. S dĺžkou 20 m cez nárazníky a váhou 126 ton patrí rušeň S 699.0 medzi najväčšie a najťažšie československé rušne. Zároveň v čase svojho vzniku bol najvýkonnejším škodováckym rušňom s trvalým výkonom 4 620 kW.
Pojazd tvoria dva trojnápravové podvozky, pri ktorých sú použité oceľové skrutkové valcovité pružiny. V každom podvozku sú uložené tri jednosmerné sériové trakčné motory, poháňajúce nápravy ozubeným prevodom. Rušeň už mal tiež kremíkové diódové usmerňovače, elektrodynamickú brzdu a ďalšie novinky. Striedavý prúd 25 kV 50 Hz bol privádzaný do transformátora s reguláciou na strane vysokého napätia. Z neho bol prúd usmerňovaný v trakčnom usmerňovačmi, ktorý bol vždy po jednom pre každý podvozok. Jeden trakčný sériový jednosmerný motor mal trvalý výkon 770 kW, takže išlo o veľmi výkonný rušeň. Novinkou bolo tiež inštalovanie krokového riadenia s riadiacim segmentom miesto riadiaceho kolesa podľa čs. patentu a zariadenia pre automatický rozjazd.
Z brán plzenskej Škodovky vycestoval rušeň S 699.001 28. decembra 1963 pod továrenským označením 32 E s výrobným číslom 4804. Bolo s ním uvažované pre dopravu osobných i nákladných vlakov. Rušeň bol skúšaný na trati Plzeň-Horažďovice predmestie. ČSD rad S 699.0 však nakoniec neobjednali. Pre trate, ktoré boli v tom čase elektrizovanie striedavou sústavou bol trochu predimenzovaný a v niektorých úsekoch s oblúkmi o malých polomeroch nevyhovoval svojimi trojnápravovými podvozkami. Preto dali ČSD na týchto tratiach prednosť štvornápravovým strojom S 489.0, pre ktoré bol rušeň S 699.001 priamym vzorom. Koncom júna 1965 bol rušeň S 699.0 skúšaný na náročnej trati Bulharských železníc Gorna Oryahovitsa-Ruse. Po svojom návrate do Škody Plzeň bol vystavovaný na jesennom brnianskom strojárenskom veľtrhu. 12. 12. 1965 bol predaný pre potreby Železničného skúšobného okruhu v Cerhenice.
V rokoch 1966 – 1967 bol pre potreby ZZO rekonštruovaný. Boli mu inštalované nové podvozky so zmeneným prevodom na pomer 2,18, čím sa zvýšila maximálna rýchlosť rušňa na 160 km/h. Taktiež bol zvýšený celkový trvalý výkon na 4 920 kW.
Vonkajších zmien na rušni za dobu jej prevádzky nebolo vykonané veľa. Okrem krytov pätiek nárazníkov a ťahadlového ústrojenstva, bolo ešte na čelách dodatočne inštalované podokenné madlo. Pôvodný červeno-biely náter s čiernym pozdĺžnym pruhom bol v Kolíne zrejme v súvislosti s prípravou na vystavenie na veľtrhu zmenený na schému, podľa ktorého boli natierané neskôr vyrábané štvornápravové „laminátky“, teda kombináciu červeno-žlto-šedú.
Rušeň sa používal pri chodových skúškach osobných a nákladných vozňov aj hnacích vozidiel na okruhu vo Velime. 21. 1. 1981 sa pri jazdách na malom okruhu vznietil. Po jeho uhasení, už nikdy nebol opravený do prevádzkyschopného stavu. V rokoch 1981 – 1991 bol sporadicky využívaný na skúšobnom okruhu ako mŕtva záťaž.
V roku 1991 bol odoslaný do depa v Brne-Maloměřice. Tam bol odstavený až do roku 1998, kedy bol pretiahnutý do areálu Škody Plzeň. Tu potom čakal ďalších dvanásť rokov na svoju renováciu, ktorú vykonalo až Techmania Science Center, ktoré ho do svojich expozícií uviedlo spolu s rušňom Škoda 2ELo v rámci rekonštrukcie technických pamiatok, na ktoré poskytol financie operačný program ROP Juhozápad.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]BEK, Jindřich, Ing. Atlas lokomotiv II. díl. Elektrická a motorová trakce. 1. vyd. Praha : NADAS, 1971. (po česky)
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- BALKOVSKÝ, Martin. Neslávny osud prvej laminátky [online]. vlaky.net, 2005-09-09, [cit. 2015-01-26]. Dostupné online.
- Rušeň radu S699.0 na stránkach zameraných na prototypové a unikátne stroje, podrobnejší popis a fotogaléria
- STUPKA, Pavel, Ing. Elektrická lokomotiva S 699.001 [online]. Parostroj.net, rev. 2000-12-28, [cit. 2015-01-26]. Dostupné online.
- Rušeň radu 280 (ex. S699.0) atlase lokomotív
- Techmania představuje: lokomotiva 32 E Archivované 2010-09-08 na Wayback Machine
- Znovuzrodenie Laminátky S699.001, na railpage.net
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lokomotiva S 699.0 na českej Wikipédii.