Dejiny Mayov

Tento článok sa zaoberá Dejinami Mayov. Ďalšie údaje o mayskej civilizácii sú v článku Mayská civilizácia.

Geografia

Územie mayskej civilizácie je súčasťou Mezoameriky. Z viacerých dôvodov sa delí na tri/štyri veľmi odlišné oblasti (zo severu na juh):

severné nížiny - severný polostrov Yucatán
južné nížiny (oblasť tropického pralesa) - Chiapas (štát v Mexiku), Petén (department v Guatemale), Belize a severozápadný Honduras
vysočiny - pri tichomorskom pobreží; často sa z nich vyčleňuje lesnatá nížina priamo na tichomorskom pobreží

Obdobie prvých lovcov (do 7000/6500 pred Kr.)

Najstaršie nálezy z Mezoameriky sú staré približne 21 800 pred Kr. (oblasť Valsequillo v Mexiku) a 21 000 pred Kr. (Tlapacoya pri Mexiku).

Okolo roku 7000 pred Kr. sa zvýšili teploty, severoamerické ľadovce začali ustupovať, vymrelo veľa lovných zvierat a lovecký spôsob života ustupoval tiež na tichomorskom pobreží.

Archaické obdobie (7000/6500 – 2000/1800/1500 pred Kr.)

Je charakterizované postupným vývojom poľnohospodárstva a prvými znakmi pevných sídlisk. Donedávna sa rok 1500 považoval za jasný predel voči nasledujúcemu obdobiu, v roku 1994 sa však našli najstaršie znaky mayskej civilizácie v severnom Belize z roku 2500 pred Kr., čím sa posunul začiatok mayskej civilizácie o 1500 rokov dozadu. Obyvatelia pestovali domestikované plodiny (kukurica), venovali sa roľníctvu, vysušovaniu močiarov a mali kamenné nástroje s podobnými znakmi ako neskôr klasickí Mayovia.

Včasné predklasické obdobie (2000/1800/1500 – 900 pred Kr.)

Je charakterizované dedinami neolitických farmárov; hrnčiarstvom, tkáčstvom; vládou skupinou starších, šamanov alebo náčelníkov; kultami dažďa a plodnosti; regionálnou diferenciáciou a vzostupom susedných Olmékov (od 2000 alebo 1400 alebo 1150 pred Kr. na mexickom pobreží Mexického zálivu). Regionálna diferenciácia sa prejavila tak, že vo vysočinách (čiže na juhu, okrem tichomorského pobrežia) boli dediny spolu silno spojené a kultúrne sa integrovali, zatiaľ čo v nížinách (čiže inde) boli jednotlivé dediny (v dôsledku dostatku všetkých zdrojov) samostatné a neintegrované. V horách teda vznikali mestá, kým v nížinách menej.

Treba rozlišovať tradičné geografické územia:

Typickými príkladmi týchto prvých poľnohospodárskych kultúr sú kultúry na tichomorskom pobreží štátu Chiapas a Guatemaly (nížina) – Barra (1700-1500 pred Kr., kultúrny predchodca Ocósu), Ocós (1500-1200 pred Kr.) a Cuadros (1100 – 900 pred Kr.). Pravdepodobne už v tomto období sa zrodila myšlienka chrámovej pyramídy, pretože na jednom z ocosských nálezísk sa našla asi 8 metrová zemná mohyla, na ktorej asi stála budova.
V nížinách Yucatánu bola od roku 1500 (alebo 1000 pred Kr.) obývaná lokalita Dzibilchaltún, ale z tohto obdobia o nej veľa nevieme.
V južných nížinách z tohto obdobia (alebo už z roku 2500 pred Kr.) pochádza fáza Swasey s nálezmi v Cuello (Belize). Z rokov 1200 – 900 pred Kr. sa tu našli najstaršie ľudské hroby mayskej kultúry. Cuello z obdobia po 1200 pred Kr. je zatiaľ najstaršie dôkladne preskúmané mayské sídlisko.
Vo vysočinách (údolie Guatemaly, pri Guatemala City) je najstaršia tzv. fáza Arevalo s náleziskom Kaminaljuyú (asi od 1000 pred Kr.).
V údolí Copánu (západný Honduras) sa okolo roku 1000 pred Kr. začalo trvalé, pravdepodobne olmécke, osídlenie.

Stredné predklasické obdobie (900 – 300 pred Kr.)

Toto obdobie je v Mezoamerike charakterizované najmä existenciou olméckej civilizácie v La Venta. Olmecká kultúra sa priamo nešírila do mayských území, ale občasné olmécke artefakty sa našli aj v mayských náleziskách (Petén, Seibal). Ani veľké ceremoniálne centrá olméckeho typu (San Lorenzo, La Venta) sa ešte u Mayov nestavali, hoci v Peténe sa k roku 500 pred Kr. objavili veľké mestá a diaľkový obchod.

Niekedy v strednom predklasickom období Mayovia prevzali od Olmékov systém hierarchickej spoločnosti vedenej kráľmi a šľachticmi. Nížinní Mayovia vytvorili kmeňové konfederácie, kým Mayovia vo vysočinách sa podrobovali nadriadeným kráľom či náčelníkom. V nížinách sa králi objavili až od neskorého predklasického obdobia (prvá zmienka však až vo vzťahu k roku 100), kráľ sa vtedy volal ahaus (veľkokráľ).

V mayskej oblasti (keďže rok 900 je predel z dejín Olmékov a nie Mayov) najprv pokračovali už uvedené kultúry z predchádzajúceho obdobia. Potom:

Z roku 900 pred Kr. pochádzajú bohaté hrobky z údolia Copánu.
Vo vysočinách (údolí Guatemaly) vystriedala fázu Arevalo kultúra Las Charcas (500– 300 pred Kr.) charakterizovaná nádhernými hrnčiarskými výrobkami a ženskými figúrkami.
V nížinách všetky predchádzajúce kultúry nahradil tzv. Horizont Xe. Z neho sa vyvinuli tzv. mamonské kultúry vo významných náleziskách Tikal, Uaxactún, Dzibulchatún, podobné kultúre Las Charcas. Napríklad v roku 600 pred Kr. prví dedinčania osídlili významný Tikal. Niekedy koncom stredného predklasického obdobia začali mamonské kultúry budovať pyramídovité plošiny a malé ceremoniálne strediská.

Neskoré predklasické obdobie (300 pred Kr. – 250/300/100 po Kr.)

Toto obdobie je v Mezoamerike charakterizované premenou olméckej civilizácie na izapskú civilizáciu (500 al. 200 pred Kr. – 300 po Kr.; meno podľa náleziska Izapa), ktorá sa oproti pôvodnému olméckemu územiu rozšírila aj do štátu Chiapas a Guatemaly (vrátane vysočin). Hoci sa mayského územia geograficky dotýkala len čiastočne, predstavuje spojovací článok medzi dvoma veľkolepými kultúrami: kultúrou Olmékov a kultúrou Mayov, a to tak z časového, ako aj z kultúrneho hľadiska. Izapčania už stavali veľa pyramídovitých mohýl.

Vo vysočinách (údolie Guatemaly) na nálezisku Kaminaljuyú nahradila fázu Las Charcas fáza Miraflores s mohylami zo zeme a hliny s ukrytými bohatými hrobkami. Táto fáza asi sprostredkovala izapskú civilizáciu ostatným Mayom.

V nížinách začala vznikať klasická mayská civilizácia:

V Peténe (=severnej Guatemale) existovala tzv. fáza Chicanel. Najdôležitejšie sú náleziská Copán , ako aj náleziská zo severného Peténu (Uaxactún, Tikal, El Mirador a pod.). Severopeténske náleziská sú zaujímavé tým, že išlo v podstate o „ostrovné mestá“ pozostávajúce zo skupín chrámových plošín a budov na výbežkoch kopčekov týčiacich sa z okolitých močiarov, pričom tie skupiny plošín a budov boli spojené dlhými vyvýšenými cestami. Severopeténska je aj najstaršia mayská stéla. Architektúra tohto obdobia je už typicky mayská (najmä vznik monumentálnej architektúry), napríklad v Uaxactúne stála stupňovitá pyramída s chrámom na vrchu a s pármi štylizovaných božských masiek lemujúcich schodisko na každej strane pyramídy. Najväčším ceremoniálnym strediskom Mayov bol Tikal. Najviac stavieb sa našlo v El Miradore, ktorý bol okolo roku 50 pred Kr. dominantným mestom nížin. V Copáne roku 160 po Kr. vzniklo Copánske kráľovstvo.
Na Yucatáne vznikla civilizácia podobná fáze Chicanel. Významným náleziskom je jaskyňa Loltun, kde nález reliéfnej figúry dokazuje, že mayský kalendár a písmo pochádzajú z Izapskej civilizácie.

Klasické obdobie (250/300/100 - 900)

Toto obdobie, niekedy nevhodne nazývané aj Stará ríša, je dnes definované ako obdobie, kedy sa v nížinách stavali pamiatky opatrené dátumom dlhého počtu, čiže pokiaľ dnes vieme v rokoch 292 – 910, ale zvyčajne sa udáva 250 – 900. Inak sa však toto obdobie veľmi neodlišuje od neskorého predklasického obdobia, iba ak tým, že sa vo včasnom klasickom období skončil proces tvorby štátov a ozajstných miest (s chrámami, palácmi, námestiami, ihriskami a pod.). Mayská nížinná civilizácia tohto obdobia (spolu s mexickým Teotihuacánom) dosiahla v každom ohľade najväčšiu kultúrnu úroveň zo všetkých známych kultúr predkolumbovskej Ameriky.

Včasné klasické obdobie (250/300/100 - 600 )

Vo vysočinách (údolie Guatemaly) na nálezisku Kaminaljuyú nahradila kultúru Miraflores kultúra Esperanza, ktorá bola vlastne kultúrou Teotihuacánu, ktorú tu okolo roku 400 implantovali okupanti z Teotihuacánu. Dôvod obsadenia oblasti nie je známy.

Na tichomorskom pobreží vznikla tzv. Cotzumalhuapská civilizácia, ktorá existovala až do konca klasického obdobia. Išlo o zmiešaninu nížinnomayských, teotihuacánskych a iných mezoamerických vplyvov.

V nížinách existovala tzakolská kultúra (250 [zač. výskytu väčšiny stél] – 600 [tzv. hiát]). Skoro všetky pamiatky sú pokračovaním civilizácie z predklasického obdobia (izapský vplyv). Na náleziskách ako Tikal, Uaxactún, Holmul a pod., mayská civilizácia dosiahla prakticky svoju záverečnú podobu. Obrovské ceremoniálne strediská boli priam obsypané chrámami, palácmi a širokými námestiami pokrytými bielym štukom. Takisto sa už v nížinách všade používala charakteristická prečnelková klenba (konzolovité kamene – v každej vyššej vrstve kameň prečnieval ponad kameň pod ním). Na stélach a oltároch sú vytesané dátumy a postavy ľudí a (zrejme) bohov. Charakteristická bola aj viacfarebná keramika a vyspelé nástenné maľby.

Medzi Tikalom, Kaminaljuyú a Teotihuacánom existoval trojstranný obchodný vzťah. Možná je aj istá závislosť Tikalu a iných miest na Teotihuacáne.

Okolo roku 600 došlo k tzv. hiátu, dočasnému prerušeniu stavebnej činnosti, najmä v Tikale. Išlo zrejme o tú istú (neznámu) príčinu, ktorá pred rokom 600 spôsobila prudký úpadok civilizácie Teotihuacánu. Tento rok preto tvorí hranicu k neskorému klasickému obdobiu.

Neskoré klasické obdobie (600 - 900)

V tomto období nížinní Mayovia dosiahli svoj civilizačný vrchol (zatiaľ čo susedný Teotihuacán prudko upadal).

Vo vysočinách prudko upadal Kaminaljuyú, až kým Teotihucánčania oblasť neopustili pred rokom 900. Medzi rokmi 600 až 800 hovoríme o fáze Amatle, a medzi rokmi 800 a 900 o fáze Pamplona.

Na tichomorskom pobreží pokračovala Cotzumalhuapská kultúra.

V nížinách existovala tepeuská kultúra (600 [tzv. hiát] – 900 [vyľudnenie južných nížin]). V tomto období mayská civilizácia pozostávala z vyše 50 (známych) miest, ktoré mali od 5 000 do 60 000 obyvateľov. Významné boli mestá Tikal, Calakmul, Uaxactún, Bonampak, Palenque, Río Bec a Copán (Copán sa nachádza vo vysočinách v Hondurase na „hranici“ južných nížin). Celá civilizácia mala asi 2 milióny obyvateľov. Nešlo však o súperiace mestské štáty ako napr. v Grécku (ako sa donedávno predpokladalo), ale o mestá združené (vazalskými a inými vzťahmi) v dvoch hlavných súperiacich kráľovstvách – Tikalskom (centrum Tikal, dnes v Peténe) a Calakmulskom (centrum Calakmul, dnes v štáte Campeche v Mexiku). Neexistovali žiadne iné nezávislé mayské štáty. Hoci niektoré mestá prechádzali z jedného kráľovstva do druhého, táto sústava dvoch „veľmocí“ sa ukázala byť veľmi stabilnou, pretože bola založená najmä na osobných a rodinných vzťahoch.

Južné nížiny od roku 600 začali mierne upadať. Ale až v 9. storočí sa stalo niečo zvláštne – mestá celých južných nížin sa vyľudnili a tak upadli, že sa z toho už nikdy nespamätali – ľudia sa vrátili k vidieckemu pestovaniu kukurice, čo vlastne robia až dodnes. Stalo sa to takto: Už okolo roku 790 sa na západe južných nížin prestali stavať stély (posledný dátum v Palenque pochádza z roku 799). Počas ďalších 40 rokov sa tento kultúrny úpadok šíril aj na východ a krátko po roku 900 už bola väčšina tohto územia opustená (rok 910 je posledný známy dátum na stéle Itzimte 5). V období 900 – 1000 (tzv. záverečné/finálne klasické obdobie) ešte prežili niektoré východné mestá (pri dnešnej belizsko-guatemalskej hranici). Na západe sa naopak začalo sekundárne objavovať nemayské obyvateľstvo. Príčina pre tento úpadok je predmetom mnohých, často veľmi nápaditých teórií. V skutočnosti bolo príčin viac: (1) eskalácia konfliktov (možno pre nedostatok zdrojov), (2) nákladnosť kráľovského a šľachtického dvora, (3) nový zvyk obetovať aj poddaných (predtým sa obetovali len králi a zajatí šľachtici), ale hlavne (4) dokázateľná populačná explózia a prehnaná urbanizácia a s tým súvisiaci nedostatok pôdy, potravy, vody a zničenie okolitej prírody. Napríklad dôkladné vykopávky v Copáne (na „hranici“ južných nížin) v roku 1995 ukázali, že počet obyvateľov údolia Copánu sa medzi rokmi 700 a 850 každých 90 rokov zdvojnásoboval. 80% percent obyvateľov žilo v meste s hustotou obyvateľov v mestskom jadre až 8000 (!) osôb na km2. Celkovo takisto 80% obyvateľov údolia žilo v chatrčiach, čo názorne ukazuje neudržateľné sociálne pomery copánskeho „štátika“. Po roku 850 sa v priebehu niekoľkých desaťročí mesto a okolie vyľudnilo, kým vidiecka populácia vzrástla o 20%. Nakoniec do roku 1150 počet obyvateľov Copánu celkovo klesol o 75%.
Severné nížiny (Yucatán) sa od južných odlišovali predovšetkým suchším podnebím. Okrem náleziska Rió Bec sú významné tzv. puucké lokality (meno podľa pahorkatiny Puuc), ktoré boli pre sever tým, čím boli peténske lokality pre juh – bolo ich veľa a boli jasným strediskom mayskej kultúry. V určitom zmysle možno puucké lokality považovať za Novú ríšu nížinných Mayov, pretože svoj vrchol dosiahli v 9. storočí a 10. storočí, teda práve vtedy, keď sa južné nížiny vyľudnili.

Klasické mayské lokality boli najmä tieto: Južné nížiny:

severný Petén: Tikal, Uaxactún, Calakmul, Naranjo, Nakum, Holmul
údolie rieky Motagua: Copán, Quirigua
údolie rieky Usumacinta: Bonampak, Palenque

Severné nížiny (Yucatán):

lokality zo stredu polostrova: Río Bec, Hochob
puucké lokality: Uxmal, Kabah, Sayil, Labná, Chichen Itzá

Tikal mal najvyššie pyramídy a bol najväčším mayským centrom. V Copáne sú významné stély zdobené nízkym reliéfom, v Palenque štuky, v Uxmale fasády palácov s reliéfnymi kvádrami a v Bonampaku fresky. Mesto sa chápalo skôr ako kultové stredisko, než ako miesto na bývanie.

Na náboženské obrady sa využívali okrem chrámových pyramíd aj jaskyne, slúžiace ako pútnické miesta, v ktorých sa mali uskutočňovať stretnutia s duchmi. Ľudské obete neboli zriedkavé. Uctievala sa celá sada bohov.

V klasickom období sa mayská spoločnosť členila na vládnucu vrstvu (vládcu, šľachtu - jeho rodinu s ich družinou a dvoranmi - a kňazov), strednú vrstvu (ako v dnešných štátoch – špecialisti, remeselníci, manažéri a úradníci; vplyvní ľudia z tejto vrstvy sa dostali aj do vládnucej vrstvy), bojovníkov, otrokov (výlučne zajatí nepriateľskí vojaci) a ostatných. Vrstvy sa podobali kastám. Kňazi boli často súčasne vládcami a naopak. Hospodársky základ tvorilo poľnohospodárstvo, najmä pestovanie kukurice. Ako platidlo sa používali kakaové bôby.

V porovnaní s imperiálnou kultúrou Inkov si vyspelá mayská civilizácia zaslúži označenie intelektuálna, pričom prinajmenšom písmo a kalendár Mayovia, zdá sa, zdedili od Olmékov. Spomeňme len základné intelektuálne výdobytky:

Ich písmo bolo jediné ozajstné písmo v celej prekolumbovskej Amerike, čiže bolo schopné vyjadrovať slová a rozličné zvuky. Zachovalo sa najmä na stélach opisujúcich občianske udalosti a zaznamenavájucich kalendárne a astronomické údaje. Z mayských kníh španielsku conquistu prežili len štyri tzv. kódexy.
Ich kalendár (alebo lepšie povedané viacero paralelných kalendárov) bol najzložitejší kalendár (prinajmenšom) v predkolumbovskej Amerike. Mayský kalendár bol vzhľadom na skutočnú dĺžku roka presnejší ako náš dnešný kalendár. Ich kalendárne výpočty mali dokonca špeciálny názov (alautun) pre obdobie dlhé 64 109 589 rokov.
Ich matematika používala nulu, ktorú v tom čase v Európe ani Rimania ani Gréci nepoznali.
Ich astronómia bola takisto veľmi vyspelá. Mayskí kňazi vedeli, že Zem je guľatá už tisíc rokov pred Kopernikom. Analyzovali dráhy mesiacov Jupitera tisíc rokov pred tým, ako ich v Európe vôbec objavil Galileo Galilei. Poznali cykly obehu Mesiaca, Venuše, vyrátali tropický a hviezdny rok.
Stavali diaľkové cesty cez džungľu, vysušovali močiare, stavali podzemné nádrže na vodu a predovšetkým umelecky hodnotné pyramídy, paláce a mestá.

Na rozdiel od starovekého Egypta, Indie, Grécka, či Mezopotámie, ktoré vznikali na územiach, kde sa darí poľnohospodárskym plodinám, v miestach s priaznivou klímou, s vhodnými vodohospodárskymi pomermi, Yucatán je skôr opakom podobného ideálu. Bujné tropické dažďové pralesy neumožňujú pestovanie plodín iným než najprimitívnejším spôsobom. Na celom území nie sú žiadne náleziská rúd, preto spracúvanie kovov - s výnimkou medi a zlata - nebolo veľmi rozvinuté. Neprítomnosť veľkých zvierat vhodných na ťah spôsobila, že ľudia v Strednej Amerike nedospeli k využitu kolesa, ale napr. na hračkách ho poznali. Napriek tomu je pozoruhodné, že civilizácia s natoľko primitívnymi materiálnymi, hospodárskymi a ekonomickými základmi v klimaticky nevhodnej oblasti dosiahla natoľko výnimočné intelektuálne úspechy.

Aj keď dnes už Mayovia vystupujú ako mierumilovný národ, ich história je poznamenaná aj krvavými vojnami. Vojaci tvorili zvláštnu vrstvu obyvateľstva. Cieľom vojen bolo získať zajatcov, ktorí sa potom stali otrokmi alebo – v prípade dôstojníkov - boli obetovaní bohom. Zaujímavosťou je, že sa nikdy nebojovalo v noci, a že sa prestalo bojovať, ak bol zranený veliteľ jednej zo strán.^{[chýba zdroj]}

Poklasické obdobie (900 – 1519/1521)

Toto obdobie, niekedy nevhodne nazývané Nová ríša, sa začína okolo roku 900, kedy jednak, ako už bolo spomenuté, skolabovala kedysi kvitnúca mayská civilizácia v (južných) nížinách a jednak v tomto roku (podľa Codex Ramírez) vznikla v susednom centrálnom Mexiku založením mesta Tula významná Toltécka civilizácia, ktorá vytvorila prvú veľkú ríšu v dejinách Mezoameriky, a ktorú potom (v neskorom poklasickom období) vystriedali Aztékovia.

V tomto období bol osídlený len severný Yucatán, východné pobrežie južne od dnešného Belize City, celé západné pobrežie Yucatánu a mierne aj tichomorské pobrežie. Jadro Yucatánu a južné nížiny boli prakticky ľudoprázdne. Kým v severnom Yucatáne – napriek označeniu "poklasický" – mayská civilizácia vlastne ďalej prekvitala, vysočiny boli charakterizované veľmi častými vojnami.

Včasné poklasické obdobie (Toltécke obdobie; 900 – 1200/1250)

Susedmi Mayov boli v tomto období Toltékovia v dnešnom Mexiku.

Vo vysočinách boli opustené bývalé sídla a založené nové, spravidla silno opevnené na vyvýšeninách, čo je jedným z dôkazov vojnových pomerov v oblasti. V oblasti (bývalého) Kaminaljuyu existovala fáza Ayampuc.

V severnom Yucatáne došlo niekedy pred rokom 1000 k viacerým zmenám. V Chichen Itzá vzrástol kult boha Kukulcána (čo je mayský výraz pre „opereného hada“, čiže toltéckeho Quetzalcóatla), pribudli ľudské obete a po roku 973 sa stavali početné chrámy a paláce v toltéckom štýle. Toltécka je aj známa Veľká pyramída „Castillo“ na hlavnom námestí. Evidentne došlo buď k nejakej toltéckej invázii z Toltéckej ríše alebo miestni Mayovia (možno tí, čo sú neskôr známi ako Itzovia (Itzá)) prebrali toltécky štýl života. Etnické pomery sú predmetom sporov:

Podľa tradície bol z Tuly vyhnaný toltécky vodca Topliltzin Quetzalcóatl, ktorý potom v roku 987 založil nové mesto Chichén Itzá (no nálezisko má aj staršie osídlenie).
Podľa iných zdrojov v roku 987 Quetzalcóatl sprevádzaný spojencami (Itzmi a Xiúami) prišiel do mesta Mayapán (založené roku 941), kde založili Mayapánsku ríšu, a odtiaľ sa rozšírili do Chichén Itzá a Uxmalu.
Najpravdepodobnejší sa však zdá byť mayský nápis hovoriaci v tejto súvislosti niečo iné – roku 948 (po maysky 10.6.0.0.0) vraj Itzovia opustili Chichén Itzá a usídlili sa v lokalite Chakanputún, pričom Toltékovia ostali v Chichen Itzá.

Nie je isté, či v mestách ako Uxaml či Labná spočiatku súčasne paralelne existovala puucká civilizácia, každopádne však nakoniec Chichén Itzá ovládlo severný Yucatán, čo trvalo až do konca včasného poklasického obdobia.

Neskoré poklasické obdobie (1200/1250 – 1519/1521)

Susedmi Mayov boli v tomto období mexickí Aztékovia, ale na rozdiel od Toltékov v predchádzajúcom období, sa obidve civilizácie nijako nestýkali a ani vlastne nepoznali. Aztékovia však zakladali obchodnícke osady v južných nížinách.

Vo vysočinách v oblasti (bývalého) Kaminaljuyu existovala fáza Chinautla. Naďalej môžeme hovoriť o tejto oblasti ako o oblasti vojen. Asi do roku 1400 sa tu stali dominantným etnikom Quichéovia (Kichéovia) v Utatláne (50 km severozápadne od Iximché). Okolo roku 1470 už vo vysočinnej Guatemale vytvorili ríšu. Okolo roku 1485 sa Ckchiquelovia oddelili od Quichéov a svojim hlavným mestom urobili Iximché (50 km západne od Guatemala City). Ďalšími významnými lokalitami boli Mixco Viejo (pokomamskí Mayovia) a Zaculeu (mamskí Mayovia).

V severnom Yucatáne začala moc Chichén Itzá po roku 1200 upadať, pravdepodobne v dôsledku vzostupu neďalekého Mayapánu, ktorý sa stál novým vládnucim centrom severného Yucatánu okolo roku 1200 (do roku 1441). Obdobie 1200/1250 – 1400/1450, teda obdobie nadvlády Mayapánu, sa preto niekedy vyčleňuje ako tzv. stredné poklasické obdobie, a neskoré poklasické obdobie sa potom začína až 1400/1450. V roku 1224 opustili Chichén Itzá Toltékovia, a Itzovia z Chakanputúnu (pozri včasné poklasické obdobie) sa usadili v Chichén Itzá a zaútočili na Mayapán. Nakoniec však v roku 1244 Itzovia Chichén Itzá opustili z neznámych dôvodov. V roku 1263 Itzovia Mayapán porazili, začali stavať nový Mayapán (zničený vojnou), začali byť označovaní ako „Mayovia“ a vznikol politický trojspolok medzi Mayapánom, Chichén Itzá a Uxmalom, ktorý trval od 1264 do 1444. V roku 1441 na Mayapán zaútočili Xiúovia a do roku 1461 sa mesto vyľudnilo a „Mayovia“ sa roztrúsili po okolí. Podľa iných zdrojov v roku 1441 došlo k vzbure všetkých yucatánskych mayských kmeňov voči diktárorskej vláde mayapánskej vládnucej dynastie – Cocomov. Výsledkom bolo, že sa cocomský štát rozpadol na niekoľko štátikov. Keď sa do oblasti začiatkom 16. storočia dostali Španieli, Mayovia žili vo veľa malých mestách, ale hlavné mestá (Chichén Itzá, Mayapán) boli už opustené. Dobývanie Španielom komplikoval práve fakt, že územie v tom čase už netvorilo jeden štát (ako v prípade Aztékov), ale kopa štátov so zložitými vzťahmi.

V strednom Peténe okolo roku 1450 založili itzskí utečenci z Chichén Itzá mesto Tayasal ako (historicky) posledné centrum Itzov.

Dobytie Mayov Španielmi (1500 - 1562)

1492: Krištof Kolumbus (znovu)objavil Ameriku
1500: Prvá epidémia ovčích kiahní alebo inej európskej choroby zasiahla Yucatán
1502: Krištof Kolumbus s posádkou sú na 4. Kolumbovej ceste do Ameriky prvými Európanmi, ktorí sa dostali do kontaktu s Maymi: Prehľadali mayské obchodné kanoe v Honduraskom zálive a zajali jeho kapitána.
1511: Španielska loď stroskotala na východnom pobreží Yucatánu a dvoch preživších členov posádky menom Geronimo de Aguilar a Gonzalo Guerrero zajmú a zotročia Mayovia. Guerrero prejde na stranu Mayov, prispôsobí sa ich životu a prižení sa do mayskej šľachtickej rodiny. Neskôr sa Guerrero stane nenahraditeľným odporcom Španielov a Mayom značne pomôže v boji proti Španielom.
1517: Prvá španielska výprava pod vedením Francisca Hernández de Córdobu, ktorého vyslal z Kuby na západ Diego Velasquéz (pretože nedôveroval Hernandovi Cortézovi), aby hľadal zlato a otrokov. Po trojtýždňovom blúdení v dôsledku búrky pristál na severnom Yucatáne (hneď vedľa Kuby), kde uvidel veľké mestá a ľudí, ktorí prinútili jeho vojakov k úteku. Oboplával severný mys Yucatánu a pristál na východnom pobreží Yucatánu (Champoton), kde ho dokonca mayský útok smrteľne zranil (neskôr zomrel). Vrátil sa na Kubu. Na tejto výprave sa k Mayom dostali ďalšie európske choroby, čo spôsobí v priebehu 100 rokov vyhynutie 90 % mezoamerických domorodcov.
1518: Druhá výprava pod vedením Juana de Grijalvu, takisto vyslaného Velasquézom. Na štyroch lodiach dobyl mesto Cozumel (na ostrove Cozumel, pri východnom Yucatáne) a potom sa podobne ako Córdoba vydal pri pobreží do Champotonu. Podarilo sa mu odraziť indiánske útoky, pokračoval v plavbe na západ a pristál na pobreží dnešného štátu Tabasco, kde sa stretol s mierumilovnými Indiánmi, dopočul sa o krajine bohatej na zlato zvanej Mexiko a na palube lode sa stretol s stretol s poslami Moctezumu (vládcu Aztékov). Moctezuma si myslel, že Grijalva je Quetzalcóatl, ktorého návrat sa očakával. Po návrate na Kubu Grijalva nazval novú zem „Nové Španielsko“.
1519 - 1521: Hernan Cortéz na sa 11 lodiach bez súhlasu Diega Velasquéza vypravil na svoju známu dvojročnú výpravu do stredného Mexika (k Aztékom). Sprevádzali ho Pedro de Alvarado a Francisco de Montejo. Najprv pristál na ostrove Cozumel, kde od Mayov vykúpil Geronima de Aguilar, ktorý mu potom bol tlmočníkom do mayčiny. Po oboplávaní západného pobrežia Yucatánu sa dostal do Mexika, kde v auguste 1521 zničil aztécke hlavné mesto Tenochtitlán, a v jeho ruinách začal stavať nové mesto – Mexiko.
1523 - 1525: Pedro de Alvarado sa z Tenochtitlánu vybral dobýjať mayské územia vo vysočinách, kde v dnešnej Guatemale založil Tecpán ako španielsky hlavný „stan“. V Iximché sa Cakchiquelovia spojili so Španielmi proti Tzuhuilom a Quichéom. 4.4. 1524 Alavarado zabil Tecúna Umána, posledného vládcu Quichéov a potom zničil Utatlán, hlavné mesto Quichéov. Potom 25.7. Alvarado vyhlásil Iximché za hlavné mesto nového územia, ktoré plánoval dobyť. V roku 1525 dobyl mayských Mamov a Pokomamov.
1524 - 1525: Hernan Cortéz sa vybral na výpravu krížom cez južné nížiny. Paxbolonacha, vládca Acalonu (aztéckej obchodnej osady v Peténe západne od Taysalu) sa pridal na stranu Cortéza (a nie na stranu porazeného aztéckeho vládcu Cuauhtemoca). Cortéz vtedy stretol aj Itzov v Taysale (Španieli ich ako posledných nedobytých hlavných Mayov nechali existovať až do 17. storočia, kedy roku 1625 Španieli dobyli peténske nížiny a roku 1697 aj samotný Taysal, posledné itzské hlavné mesto).
1524: Neúspešná výprava do dnešného štátu Chiapas pod vedením Luisa Marína
1526 - 1530: Konflikt s Cakchiquelmi vo vysočinách. Roku 1526 po ukrutnostiach páchaných na domácom obyvateľstve stratili Španieli v Guatemale Cakchiquelov ako spojencov. Cakchiquelovia v tomto roku opustili Iximché a začali vojnu proti španielskym okupantom, ktorú síce prehrali, ale Španieli radšej opustili Iximché. Roku 1527 Španieli z Iximché založili na upätí sopky Agua nové hlavné mesto vysočin, dnešné Ciudad Vieja (zaniklo roku 1541 pri výbuchu sopky). V tom istom roku sa Alvarado sa musel v Španielsku zodpovedať za ukrutnosti, ktoré páchal na Indiánoch (takisto potom v roku 1536). Roku 1530 sa po dlhých bojoch nakoniec vládcovia Cakchiquelov Španielom vzdali (Alvarado ich dal obesiť roku 1540) a Španieli dobyli Cakchiquelov v Iximché.
1527 - 1528: Diego de Mazariegos viedol úspešnú výpravu do vysočin dnešného štátu Chiapas, ktorý si sčasti podmanil a založil tam mesto Ciudad Real (dnes San Cristóbal de las Casas).
1527 - 1548: Výpravy Francisca de Monteja a jeho rovnomenného syna , ktorými po dlhých bojoch dobyli severných Mayov. Roku 1531 založili základňu v Campeche. Roku 1541 Monetejo mladší definitívne dobyl západ Yucatánu, 1542-45 aj východ. V rokoch 1546-47 prebehlo posledné veľké mayské povstanie na Yucatáne (tzv. Východná vojna), bolo porazené, ale vzbury Mayov pokračovali do konca storočia.
1541: Zomrel Alvarado.
1542: Založenie Méridy ako hlavného mesta Yucatánu na mieste bývalého mayského mesta Tihoo (na sever od Mayapánu)
1545: prví františkáni prichádzajú do Yucatánu
1550: „koniec“ dobýjania Mayov – Španieli vyhlásili úplné víťazstvo
1562: Mních Diego de Landa začína so svojimi brutalitami v úsilí konvertovať Mayov (pozri dolu).
1695: Dobytie cholských Mayov v dnešnom štáte Chiapas.
1697: Dobytie itzských Mayov v dnešnom regióne Petén znamená faktické ovládnutie aj posledného mayského územia Španielmi.

Španieli do tejto krajiny natrvalo priniesli svoju kultúru, len málo mayských kódexov, kultových stavieb a miest prežilo rozsiahle ničenie španielskych kolonizátorov. Obzvlášť ničivo sa vyznamenal španielsky biskup Diega de Landa z 2. polovice 16. storočia, ktorý zakázal náboženské kulty mayských domorodcov a násilím ich prinútil konvertovať na katolicizmus. Spálil všetky modly a starodávne knihy, do toho času uchovávané vo veľkolepých chrámoch, a tak navždy zničil dedičstvo nevyčísliteľnej hodnoty. Akoby zázrakom sa uchovali len vzácne písomné zdroje vzťahujúce sa k mayským národom, ktoré tvoria štyri knihy, známe ako kódexy z predkoloniálnej doby.

Znovuobjavovanie

Na prvé správy španielskych pozorovateľov o mayských mestách zo 16. stor. sa zabudlo a mayskú kultúru začali znova objavovať v polovici 19. storočia. Najdôležitejší objaviteľ bol John Lloyd Stephens v roku 1839, a najdôležitejší výskumníci boli Alfred P. Maudslay, Sylvanus Morley, John Eric Sidney Thompson (najväčší mayista všetkých čias), Tatiana Prokouriakoffová, Eduard Seler, M. D. Coe a iní. O rozlúštenie mayského písma sa najviac zaslúžil Jurij Knozorov.

Dnešok

Dnes žije ešte vo svojej bývalej domovine asi 6 miliónov ľudí, ktorých materinským jazykom je niektorý mayský jazyk. Najviac ich žije v strednej Guatemale (najmä Quichéovia), ďalej v Chiapase (najmä Tzotzilovia), v severnom Yucatáne (tzv. Yucatekovia) a v západnom Belize.