Daniel Goleman Inteligenta emotionala

Padres Y Maestros Publicacion De La Facultad De Ciencias Humanas Y Sociales, 1996

1992

2011

E-LOGOS, 2004

Cieľom príspevku je pokúsiť sa poukázať na príčiny záujmu F. Nietzscheho o predsokratickú filozofiu, no najmä o filozofiu Herakleita. Nietzsche na ukážke rozboru zlomkov Herakleitovej filozofie ukazuje, že predmetom filozofie nie je nič iné, ako hľadanie porozumenia tzv. prvej podmienky či príčiny existencie skutočnosti. Ostatné je úlohou parciálnych vied. Keďže filozofia po Sokratovi prvú podmienku skutočnosti riešila v rámci platonizmu (jestvovania dvoch svetov) a takto priamo či nepriamo nechala prvú podmienku (dvoch svetov) Platónovi, Nietzsche tvrdí, že po zániku tragického obdobia gréckej spoločnosti sa už nefilozofuje. Otázku: Čo je filozofia? spredmetňuje na príklade explikácie Herakleitovho výrazu "ohňa", ako prvej príčiny. Oheň môžeme a vysvetľujeme pomocou jazyka vedy, no môžeme, a to je prípad Nietzscheho, tento výraz vysvetliť aj ako metaforu, ktorá významovo pojem prekračuje, t. j. z pojmovej množiny nevyplýva. Chceme poukázať, že Nietzsche rozlišoval (metóda rozlišovania na úrovni prvej podmienky) medzi významom odvodeným z pojmovej množiny a medzi významom odvodeným z estetického princípu. Kľúčové výrazy: prvá podmienka skutočnosti, pojmový svet, prirodzená skutočnosť, význam pojmu, význam metafory, Herakleitov "oheň", Nietzscheho "večný návrat" *** Vecou myslenia je primárne prirodzená skutočnosť. Pre myslenie sa mierky prirodzeného sveta stávajú základnými a zásadnými. Nie je ale dovolené mierky prirodzenej skutočnosti odvodzovať z mierok, ktorými pracuje myslenie. Myslenie totiž myslí na základe axiómy kontradikcie (A=A) a tá hovorí nielen o tom, že vec A nemôže byť aj nebyť v tom istom čase na tom istom mieste; axióma kontradikcie aj akosi automaticky predpokladá, že vec A je identická s myslením A, že A=A je "základnou podmienkou" myslenia a akosi automaticky aj povahou skutočnosti. Inými slovami povedané: exaktne myslieť môžeme iba empiricky overiteľné reprezentácie; overiteľné fakty sú základné aj v zmysle "prvých a jediných". Ak by sa dajaké malé dieťa spýtalo: Prečo si myslíme, že empirická skutočnosť je základnou mierkou pre myslenie a ak je, potom či je aj relevantná mierkam prirodzenej

Misión joven: revista de pastoral juvenil, 2021

1995

Cauce: Revista Internacional de Filología, Comunicación y sus Didácticas, 2000

Slavica Slovaca, 2021

2005

2022

The treatise of Saint Augustine, bishop of Hippo, intituled De bono coniugali presents the unique dogmatist and at the same time moralistic view on the topic of marriage, which did not have, at the time, the analogy in the patristic literature. In this paper we focus on the Saint Augustine’s apology of the marriage. In centre of our interest will be the moral principles of the married couples issued from the main characteristic rudiments of the marriage defined by our bishop of Hippo that are used in the catholic Church almost without any changes also in nowadays. The marriage as the union of man and woman was from the beginning viewed as the base of the human society of any religion. Also the pagan Rome esteemed a lot the family and the spouses procreating and raising the children for the fatherland. The Christianity brings to the marriage the new aspect by giving to it the character of the sanctity and inviolability. The marriages were united with the goal of the procreation of the legitimate offspring but its absence, according Saint Augustine, did not make the obstacle of the sanctity and the purpose of the marriage. The Church in the confrontation with the pagan customs and traditions, or the sinful concupiscence of the man, well maintained the observation of the sacrament of the marriage, which provides with the new content. That is why the marriage became the sacred union based on the norm of the inviolability, the equality of both spouses, the procreation of the offspring and mutual fidelity. By theses rules the Church helped the women to gain the more dignify position in the society than it given by the roman legislative.