Svätý Jur
Svätý Jur (
slovenská výslovnosť, nem. Sankt Georgen, maď. Szentgyörgy, jidiš Jergen, lat. Sanctus Georgius, Fanum Sancti Georgii, v minulosti premenovaný na Jur pri Bratislave)[5][6] je starobylé vinohradnícke a vinárske mesto s typickými terasovitými vinohradmi na juhozápadnom Slovensku v Bratislavskom kraji.
| Svätý Jur | |||||||||
| mesto | |||||||||
Zhora zľava doprava: V humnách nad Jurom, Horné predmestie s farským úradom, Námestie v 19. storočí, Kostol Sv. Trojice, Mestské hradby, Horný kostol Svätého Juraja, Svätý Jur v roku 1735 | |||||||||
|
|||||||||
| Štát |  Slovensko
| ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Kraj | Bratislavský kraj | ||||||||
| Okres | Pezinok | ||||||||
| Región | Malokarpatský | ||||||||
| Časti | Na pažiti, Neštich, Žabky, Zuby | ||||||||
| Vodný tok | Blatina, Pezinský potok | ||||||||
| Nadmorská výška | 180 m n. m. | ||||||||
| Súradnice | 48°15′07″S 17°12′56″V / 48,251944°S 17,215556°V | ||||||||
| Najvyšší bod | Veľký Javorník | ||||||||
| - výška | 594 m n. m. | ||||||||
| Rozloha | 39,87 km² (3 987 ha) [1] | ||||||||
| Obyvateľstvo | 5 983 (31. 12. 2023) [2] | ||||||||
| Hustota | 150,06 obyv./km² | ||||||||
| Prvá pís. zmienka | 1209 | ||||||||
| Primátor | Šimon Gabura[3] (KDH) | ||||||||
| PSČ | 900 21 | ||||||||
| ŠÚJ | 507989 | ||||||||
| EČV (do r. 2022) | PK | ||||||||
| Tel. predvoľba | +421-2 | ||||||||
| Adresa mestského úradu |
Mestský úrad Prostredná 29 900 21 Svätý Jur | ||||||||
| E-mailová adresa | [email protected] | ||||||||
| Telefón | 02 / 49 202 301 | ||||||||
  Poloha mesta na Slovensku
| |||||||||
 Interaktívna mapa mesta
| |||||||||
| Wikimedia Commons: Svätý Jur | |||||||||
| Webová stránka: svatyjur.sk | |||||||||
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |||||||||
| Freemap Slovakia: mapa | |||||||||
| OpenStreetMap: mapa | |||||||||
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |||||||||
Demonym: Svätojurčan[4]
| |||||||||
Názov
upraviťNázov mesta Svätý Jur je odvodený od mena patróna mesta - Svätého Juraja, pričom Jur je archaická podoba mena Juraj.
| Roky | Vývin názvu Svätého Jura v priebehu dejín[7] |
|---|---|
| 1209 | Zengurg |
| 1278 | Sanctus Georgius |
| 1773 | S[anc]tus Georgius, Sz[ent]-György, S[ank]t-Georgen, Sw[atý] Jur |
| 1786 | S[ankt]-Georgen, Szent-Gyorgy, Swatý Jiřich, Sw[atý] Gyur, Fanum S[ancti] Georgii |
| 1808 | Sanct[us] Georgius, Fanum Sancti Georgii, Szent-György, Sanct-Georgen, Swatý Jur, Swatý Djur |
| 1863 – 1913 | Szentgyörgy |
| 1920 – 1960 | Svätý Jur |
| 1960 – 1990 | Jur pri Bratislave (zmenený na pokyn vtedajšej komunistickej vlády) |
| 1990 – dnes | Svätý Jur |
Zoznam primátorov
upraviť| Rok | Meno |
|---|---|
| 1472 | Erhardt Penkchles |
| 1494 | Nicolaus Peyrl |
| 1514 | Thomas Schuster |
| 1533 | Wolfgang Klein |
| 1543 | Hans Suntheymer |
| 1551 | Michel Stegner |
| 1552 | Michel Tebner |
| 1562 | Wolfgang Parbing |
| 1569 | Wolfgang Forster |
| 1572 | Blasius Paur |
| 1574 | Oswald Schreiner |
| 1577 | Augustin Krieg |
| 1578 | Clement Tutzenthaler |
| 1579 | Michael Krieg |
| 1580 | Wolff Meyer |
| 1581 | Clement Tutzenthaler |
| 1582 | Hans Buchwald |
| 1583 | Oswald Schreiner |
| 1584 | Kastl Kuchberger |
| 1587 | Kilian Tebner |
| 1588 - 1589 | Wolff Steger |
| 1595 | Georg Hilbert I. |
| 1599 | Valentin Renn |
| 1600 | Georg Hilbert I. |
| 1601 | Martin Parbing |
| 1602 | Oswald Schreiner II. |
| 1604 | Valentin Renn |
| 1605 | Ladislav Tebner |
| 1606 | Vencel Laczko |
| 1607 - 1608 | Joannes Molitor |
| 1609 | Jeremias Kieberger |
| 1610 | Georg Hilbert II. |
| 1611 | Caspar Winther |
| 1612 | David Behm |
| 1613 | Vencel Laczko |
| 1614 | Martin Parbing |
| 1615 | Georg Hilbert II. |
| 1617 | Ladislav Tebner |
| 1618 | Hans Gruebmüllner |
| 1619 | Hans Renner |
| 1620 | Joannes Neudorffer |
| 1621 - 1622 | Joannes Hilbert |
| 1623 | Georg Tutzenthaler |
| 1624 | Hans Gruebmüllner |
| 1625 | Balthasar Segner |
| 1626 | Elias Baldauf |
| 1627 | Balthasar Petenada |
| 1629 | Balthasar Segner |
| 1630 | Georg Tutzenthaler |
| 1631 | Joannes Hilbert |
| 1632 | Balthasar Segner |
| 1633 | Martin Steinhübel |
| 1634 - 1635 | Hans Behm |
| 1636 | Joannes Stieffel |
| 1637 | Joannes Hilbert |
| 1638 | Balthasar Segner |
| 1639 | Mathias Kreutz |
| 1640 | Paulus Takacsy |
| 1641 | Joannes Hilbert |
| 1642 | Elias Steger |
| 1643 | Mathias Kreutz |
| 1644 - 1645 | Joannes Hilbert |
| 1646 | Martin Dörr |
| 1647 - 1648 | Mathias Kreutz |
| 1649 - 1650 | Elias Baldauf |
| 1651 - 1652 | Stephanus Moticzka |
| 1653 - 1654 | Paulus Takacsy |
| 1655 - 1657 | Wolfgang Gilling |
| 1658 - 1659 | Alexander Segner |
| 1660 | Stephanus Kecskés I. |
| 1661 | Wolfgang Gilling |
| 1662 - 1663 | Stephanus Kecskés I. |
| 1664 - 1665 | Alexander Segner |
| 1666 - 1667 | Paulus Tutzenthaler |
| 1668 - 1669 | Stephanus Kecskés I. |
| 1670 - 1671 | Michael Petenada |
| 1672 | Conrad Heuber |
| 1673 - 1676 | Fridericus Graussel |
| 1677 - 1678 | Matthias Neuman |
| 1679 | Fridericus Graussel |
| 1680 - 1681 | Georgius Oczkay |
| 1682 - 1684 | Matthias Neuman |
| 1685 - 1687 | Fridericus Graussel |
| 1688 - 1689 | Jacobus Eröss |
| 1690 | Fridericus Graussel |
| 1691 | Jacobus Eröss |
| 1692 - 1696 | Paulus Kaidacsy |
| 1697 - 1698 | Georg Schultz |
| 1699 - 1700 | Johann Nagl |
| 1701 - 1703 | Johann Heinrich Gilling |
| 1704 - 1706 | Paulus Kaidacsy |
| 1707 | Johann Ramstorffer |
| 1708 - 1709 | Stephanus Kecskés II. |
| 1710 - 1711 | Paulus Kaidacsy |
| 1712 - 1713 | Rudolf Malik |
| 1714 - 1715 | Paulus Kaidacsy |
| 1716 - 1717 | Rudolf Malik |
| 1718 - 1719 | Paulus Kaidacsy |
| 1720 - 1721 | Rudolf Malik |
| 1722 - 1723 | Paulus Kaidacsy |
| 1724 - 1725 | Stephanus Schütz |
| 1726 - 1727 | Paulus Kaidacsy |
| 1728 - 1729 | Stephanus Schütz |
| 1730 - 1731 | Johan Georg Köller |
| 1732 - 1733 | Johan Andreas Gilling |
| 1734 - 1735 | Johan Georg Schrott |
| 1736 - 1737 | Johan Andreas Gilling |
| 1738 - 1739 | Johan Georg Schrott |
| 1740 - 1743 | Christoph Segner |
| 1744 - 1745 | Johan Andreas Gilling |
| 1746 - 1747 | Mathias Pocznik |
| 1748 | Christoph Segner |
| 1749 | Mathias Pocznik |
| 1750 - 1751 | Johan Georg Köller |
| 1752 - 1755 | Christoph Segner |
| 1756 - 1757 | Andreas Paulovics |
| 1758 - 1760 | Stephanus Kecskés III. |
| 1761 - 1762 | Andreas Paulovics |
| 1763 - 1764 | Johannes Steingruber |
| 1765 - 1766 | Andreas Paulovics |
| 1767 - 1768 | Johannes Steingruber |
| 1769 - 1770 | Johan Georg Keller |
| 1771 - 1772 | Johannes Steingruber |
| 1773 - 1774 | Andreas Paulovics |
| 1775 - 1777 | Johannes Steingruber |
| 1778 | Andreas Szeibel |
| 1779 - 1780 | Joannes Segner |
| 1781 - 1782 | Andreas Szeibel |
| 1783 - 1789 | Joannes Segner |
| 1790 - 1792 | Andreas Szeibel |
| 1793 - 1795 | Joannes Segner |
| 1796 - 1797 | Andreas Szeibel |
| 1798 - 1801 | Joannes Segner |
| 1802 - 1803 | Paulus Krcsmar |
| 1804 - 1809 | Christophorus Segner |
| 1810 - 1812 | Paulus Krcsmar |
| 1813 - 1816 | Christophorus Segner |
| 1817 - 1824 | Michael Stettele |
| 1825 - 1832 | Paulus Engelhardt |
| 1833 - 1835 | Christophorus Segner |
| 1836 - 1846 | Johan Schuster |
| 1846 - 1848 | István Barabás |
| 1848 | Károly Mangold |
| 1849 - 1861 | Anton Rentmeister |
| 1861 - 1866 | Ladislav von Jablánczy |
| 1866 - 1867 | János Hatvany |
| 1867 - 1870 | Johan Grünn |
| 1870 - 1872 | Carl Schleiffer |
| 1872 - 1892 | Károly Siller |
| 1892 - 1918 | Gyula Jánoska |
| 1918 - 1919 | Ignác Niederman |
| 1919 - 1920 | Jozef Halla |
| 1920 - 1922 | Karol Fikár |
| 1923 | František Matula |
| 1923 - 1927 | Ján Dočolomanský |
| 1927 - 1930 | Ignác Niederman |
| 1930 - 1931 | Adolf Kaiser |
| 1931 -1935 | Eugen Klačko |
| 1935 - 1938 | Antonín Löwenstein |
| 1940 - 1945 | Eugen Švenda |
| 1945 | Ladislav Černý |
| 1945 | Ján Kedro |
| 1945 - 1946 | František Grančič |
| 1946 - 1948 | Rudolf Palič |
| 1948 - 1949 | Ján Fiala |
| 1949 | Ján Hyža |
| 1949 - 1950 | Vincent Petrakovič |
| 1950 - 1953 | František Jaslovský |
| 1953 - 1956 | Ladislav Komenda |
| 1956 - 1963 | Alexander Barok |
| 1963 - 1971 | František Macháček |
| 1971 - 1976 | Alexander Barok |
| 1976 - 1981 | Jozef Beták |
| 1981 - 1989 | Jozef Folrich |
| 1989 - 1990 | Alexander Achberger |
| 1990 | Juraj Čisár |
| 1990 - 1991 | Alexander Achberger |
| 1991 - 1998 | Stanislav Fronc |
| 1998 - 2014 | Alexander Achberger |
| 2014 - | Šimon Gabura |
Geografia
upraviťPoloha
upraviťSvätý Jur je starobylé mestečko, s viac ako 700-ročnou vinohradníckou tradíciou obklopené unikátnymi terasovitými vinohradmi na úpätí Malých Karpát, v bezprostrednej blízkosti Bratislavy. Historické jadro Svätého Jura bolo v roku 1990 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu.
Do katastra mesta spadá aj prírodná rezervácia Šúr.
Časti mesta
upraviťOd roku 1944 je súčasťou mesta Svätý Jur pôvodne poddanská obec Neštich (z nem. Neustifft).
Vodné toky
upraviťÚzemím mesta preteká spolu 7 pomenovaných vodných tokov, z ktorých najznámejší je Šúrsky kanál (Blatina). Ostatné toky sú Pezinský potok, Jurský potok, Fofovský potok, Fanglovský potok a Račí potok nazývaný tiež Javorník. V katastri mesta tiež pramení a tečie riečka Vydrica. Na území mesta sa tiež nachádza niekoľko prírodných vodných plôch, z ktorých najvýznamnejšia je prírodná rezervácia Jurské jazero.
Pramene: Prameň v Jozefkovom údolí, Prameň bývalých termálnych kupeľov, Prameň Vydrice a veľa bezmenných prameňov vo vinohradoch[8].
Národná prírodná rezervácia Šúr
upraviťŠúr je jedinečnou prírodnou rezerváciou (od roku 1952) so slatino-jelšovým lesom a mnohými chránenými rastlinnými a živočíšnymi druhmi. Južnú časť tvorí chránený Panónsky háj s dubovo – brestovým porastom a teplomilnými druhmi rastlín. Je vyhľadávaným miestom pre botanikov a zoológov. Prastarý Šúr bol osídlený človekom mladšej doby kamennej na rozhraní 4. a 3. tisícročia pred n. l..
V blízkosti Šúra smerom k mestu sa nachádzajú pramene s alkalickou sírnatou vodou. Chemický rozbor liečivej vody uverejnil v roku 1859 dr. Alexander Bauer. Od začiatku 17. storočia tu boli sírnaté kúpele.
V 2. polovici 20. storočia domov dôchodcov a ústav pre postihnutú mládež. Tento areál bol v reštitúcii po roku 1989 návratený pôvodným majiteľom.
Prírodná rezervácia Jurské jazero
upraviťChránené územie spoločenstva brezových jelšín a horského rašeliniska v Malých Karpatoch.
Obyvateľstvo
upraviť| Vývoj počtu obyvateľov mesta Svätý Jur |
|---|
 |
| Údaje sú k 31. decembru daného roku. Zdroj: [9] |
Pohyb obyvateľstva v roku 2021
upraviť- narodení: 71
- prisťahovaní: 92
- odsťahovaní: 107
- zomrelí: 55
Priezviská s najčastejším výskytom
upraviťV Svätom Jure sú najrozšírenejšie tieto priezviská: Achberger, Barok, Bartovič, Hupka, Chrappa, Kozmon, Križan, Macháček, Ondrejkovič, Pajer, Pucher, Srna.
Dejiny
upraviť
Začiatky osídlenia mesta sa odhadujú do doby predhistorickej. Okolo roku 3000 pred naším letopočtom sa usadili na vyvýšenom ostrove v močarine pralesa Šúr ľudia mladšej doby kamennej, ktorí sa už zaoberali poľnohospodárstvom. Z doby veľkomoravskej pochádza vznik mohutného hradiska. Patrilo do systému tzv. Bratislavskej brány spolu s ďalšími strážnymi pevnosťami v Bratislave, Devíne a v Devínskej Novej Vsi. Najstaršia písomná pamiatka týkajúca sa Svätého Jura je z roku 1209, ale nie je to dokument o založení mesta. Podľa nej kráľ Ondrej II. povýšil jestvujúcu osadu na slobodné trhové mesto (forum liberum).
V historických listinách sú zaznamenané nájazdy Tatárov, kolonizácia Nemcami, dobytie Přemyslom Otakarom II. V 16. storočí boli vybudované hradby. V roku 1647 kráľ Ferdinand III. povýšil Jur na slobodné kráľovské mesto. Rozvoj mesta sa odzrkadlil i v architektúre pôvabných, dodnes zachovaných vinohradníckych domov zo 16. – 17. storočia, postavených na starších základoch, so stopami po nemeckých kolonistoch. Mestečko bolo v r. 1663 zničené Turkami a v roku 1704 Rákociho vojskami, viackrát vyhorelo. Po tomto období získalo vidiecky charakter a stavebne sa výrazne nerozvíjalo. Zachovalo si tak svoj historický ráz.
Od roku 1990 má mesto Svätý Jur štatút pamiatkovej rezervácie.
Rody
upraviťRod Armbrusterovcov
upraviťRod Armbrusterovcov pochádzal zo Saska a usadil sa v Sedmohradsku. Z mesta Sibiu (Rumunsko) prišiel Krištof Armbruster do Svätého Jura a tu v roku 1554 získal kúriu Františka Hirpana. Až do konca 17. storočia boli Armbrusterovci majiteľmi mnohých viníc a domov vo Svätom Jure. Krištof študoval na univerzitách vo Viedni a Padove. Po ukončení štúdia sa stal pokladníkom Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave a pracoval v Uhorskej kráľovskej kancelárii, bol radcom cisára Ferdinanda I. a pôsobil v diplomatických službách. Získal hodnosť kráľovského komorského radcu, často sprevádzal kráľovskú družinu na cestách do zahraničia. Bol prekladateľom a autorom satirických básní. Zaujímavosťou je, že medzi najstaršie knižné zbierky 16. storočia, existujúce na území dnešného Slovenska, možno zaradiť knihy z vlastníctva členov rodiny Armbrusterovcov – Krištofa, Pavla a Mateja. Vo fonde Slovenskej národnej knižnice sa zachovalo niekoľko kníh s podpismi týchto majiteľov. Napríklad dva zväzky: siedmy zväzok súborného vydania Lutherových spisov z roku 1557 s vlastnoručným zápisom Krištofa Armbrustera a almanachy piatich autorov: astrológa na panovníckom dvore Ferdinanda Habsburského Andreasa Perlacha (1490 – 1551), nemeckého matematika, geografa a astrológa Johanna Schönera (1474 – 1547), nemeckého astronóma a astrológa Johanna Stöfflera (1452 – 1531) a talianskeho astronóma a matematika z polovice 16. storočia Pietra Pitata.[10]
Rod Segnerovcov
upraviť
Príslušníci rodu Segnerovcov prišli do Sv. Jura okolo polovice 16. storočia. Niektoré štúdie uvádzajú pôvod štajersko-rakúsky, iné severotaliansky. Dôvodom ich odchodu bolo prenasledovanie za náboženské presvedčenie a podpora evanjelickej cirkvi. Segnerovci patrili k najužšej elite miestnych patricijských rodov, ktoré v Bratislave a Svätom Jure pôsobili vyše 500 rokov. Prvými známymi členmi rodu pôsobiacimi v Uhorsku boli bratia Michal (* 1548 - † 1618) a Baltazár (* 1562 - † 1640), synovia Jozefa Segnera. Obaja pôsobili v Svätom Jure a v Bratislave. Michal sa usadil v Bratislave, kde bol členom mestskej rady. Baltazár spravoval rodové majetky vo Svätom Jure, kde v roku 1616 kúpil dom na Prostrednej ulici (dnešná budova evanjelického kostola). Zastával v meste post mešťanostu, mestského sudcu a richtára. Baltazár Segner dosiahol vo Svätom Jure váženú hodnosť mestského sudcu a starostu. Obaja bratia sa počas pätnásťročnej vojny s Osmanskou ríšou vyznamenali pri obrane krajiny a za tieto zásluhy získali od kráľa Rudolfa II. nobilitáciu (vovedenie do šľachtického stavu).
Andrej Segner
upraviť
Andrej Segner (* 1594 - † 1666), syn Baltazára, patril k najvýznamnejším predstaviteľom rodu. Zastával post v bratislavskej mestskej rade, bol richtárom a mešťanostom a stal sa inšpektorom prešporskej evanjelickej cirkvi. V Bratislave, dodnes stojí renesančná segnerovská kúria, ktorú dal postaviť (pod Michalskou ulicou). Dnešný Uršulínsky kostol dal zasa postaviť pre slovenských a maďarských evanjelikov. Napriek svojmu dlhodobému pôsobeniu v Bratislave nezabudol na svätojurských mešťanov a udržiaval s nimi po celý čas priateľské styky. Pri príležitosti povýšenia Svätého Jura na slobodné kráľovské mesto (1647) daroval mestskej rade katovský meč ako symbol súdneho práva. Je zdobený sedemnástimi latinskými citátmi z Biblie, jedným gréckym zvolaním a dvoma venovaniami. Dvadsať nápisov je vytepaných na kovových plieškoch pod rukoväťou a na spodku pošvy meča. Posledný nápis viažúci sa k darovaniu meča mestu Svätý Jur pribudol v roku 1648. Meč bol v 90-tych rokoch odcudzený z expozície múzea vo Sv. Jure a kde sa dnes nachádza, nevedno. Nie je známe ani to, ako sa dostal do vlastníctva rodu Segnerovcov, pretože podľa jedného z tepaných nápisov ho dal vyhotoviť Adalbert Hutter, kraľovský sudca. „Nevynášaj rozsudok, pokým neprehovorili obe stránky a pokým si nezistil podstatu sporu!“ Fókylidés. Aj Andrejov syn Alexander bol niekoľkokrát zvolený za richtára Sv. Jura a jeho druhý syn Jozef sa zapísal do histórie ako jeden z najbohatších mešťanov Svätého Jura a Bratislavy. Okrem domov v oboch mestách vlastnil v chotári veľké plochy vinohradov, polí a pozemkov. Z Jozefovej línie pochádzali ďalší traja richtári Svätého Jura: Krištof (richtár medzi rokmi 1740 a 1755), Ján (richtárom medzi rokmi 1779 – 1801) a Ján Krištof (richtárom v období rokov 1804 – 1836).
Ján Andrej Segner
upraviť
Ján Andrej Segner (* 1704 - † 1777), potomok Jána Michala Segnera, bol najznámejším a najvýznamnejším členom rodu Segnerovcov. Bol známym lekárom, fyzikom, astronómom, botanikom a vynálezcom. Už ako študenta ho ovplyvnili dvaja slávni uhorskí učenci, Matej Bel a Samuel Mikovíni, ktorí mali tiež významné spojitosti so Svätým Jurom. Študoval medicínu, matematiku a filozofiu na univerzite v Jene. Zaoberal sa princípmi existencie svetla, regulovaním krvného tlaku a je pokladaný za otca vodných turbín. Po porážke uhorského vojska pri Moháči Osmanmi v roku 1526 sa objavila vážna hrozba plienenia. Občania Svätého Jura začali v roku 1603 budovať mestské opevnenie, ktoré však bolo pre nedostatok financií dokončené až v roku 1664. Na ochranu, či ako úkryt, si niektorí mešťania v vybudovali aj podzemné chodby. Tajomný tunel pod kúriou Segnerovcov pochádza práve z tohto obdobia a vstup doňho označuje prekladový kameň s vročením 1658 a iniciálami A/S – Andrej Segner. Počas tureckého pustošenia vo Svätom Jure už táto chodba päť rokov stála. Známym je však aj fakt, že v rokoch 1674-1686 sa evanjelici po odobratí „dolného kostola“, dnes kostola Svätej Trojice, ktorý si sami postavili, schádzali k bohoslužbám na mestskej radnici. Po ďalšom zákaze sa údajne stiahli do podzemných priestorov a na pohyb medzi meštianskymi domami využívali chodbu v pivnici Segnerovskej kúrie. Poslední Segnerovi, ktorí žili vo Svätom Jure, sú spájaní s vojenskou službou. Vyznamenali sa v nej Leopold (* 1802 - † ?) a najmä Henrich (* 1836 - ?), ktorý sa stal cisárskym generálom. Na evanjelickom cintoríne vo Svätom Jure sa nachádza hrobka rodiny Segnerovcov.[12]
Stavby
upraviťSakrálne stavby
upraviť
Kostol Svätého Juraja
upraviťJednou z najstarších historických pamiatok mesta je gotický kostol Svätého Juraja, označovaný aj ako Honý kostol. Stavba bez veže bola postavená v poslednej štvrtine 13. storočia. Jeho vyvýšené presbytérium s podzemnou kaplnkou je dôkazom toho, že kostol nadviazal na staršiu románsku sakrálnu stavbu. Najvzácnejšou umeleckou pamiatkou je oltár Svätého Juraja z roku1527. Je najstarším pieskovcovým oltárom v strednej Európe. Zobrazuje život sv. Juraja. Oltár predstavuje prechod gotického slohu k renesančnému. Bol zreštaurovaný v roku 1992.
Drevená zvonica pri kostole Svätého Juraja
upraviťPochádza zo 17. storočia. Pravdepodobne bola postavená po tureckom vpáde. Nachádza sa v nej okrem iných aj zvon z roku 1400, ktorý v roku 1802 pukol pri požiari a po oprave v roku 1848 sa poškodil znovu. Koluje o ňom povesť, že v čase tureckých vojen ho zakopali a náhodne ho vyryla pasúca sa sviňa.
Kostol Svätej Trojice
upraviť
Je označovaný aj ako Dolný kostol. Postavili ho v rokoch 1651 – 1654 pôvodne evanjelici. Od roku 1674 patrí katolíkom. Vnútorná výzdoba je baroková z konca 17. a začiatku 18. storočia. V kostole je barokový organ zhotovený moravským majstrom Výmoľom roku 1797 v pôvodnej skrini, jediný na Slovensku. Vstupné portály sú z polovice 17. storočia, barokovo upravené v polovici 18. storočia.
Ďalšie pamiatky kostola
upraviť- barokový oltár sv. kríža (1694)
- baroková kaplnka sv. Jána (1734)
- barokový oltár Panny Márie (1773)
- empírová kazateľnica (1820)
Piaristický kláštor
upraviťPochádza z času po roku 1720. Piaristi prišli do Svätého Jura v roku 1685. Postupne vybudovali kláštor a rozšírili ho o budovu nového gymnázia. Gymnázium pôsobilo ako centrum vzdelanosti až do roku 1919 a odchovalo veľa významných osobností ako Jožo Nižnánsky a i..
Ako učiteľ tu pôsobil známy mykológ, botanik, pedagóg a entomológ a koleopterológ Ján Bolla.
Slnečné hodiny boli na budove piaristického kláštora pôvodne nainštalované mníchmi. V roku 1985 ich zreštauroval akademický maliar Karol Drexler. Sú z glazovanej keramiky. Zachovávajú symboly vinohradníckeho kraja (slnko – životodarná sila, hrozno – plod tvrdej práce vinohradníkov). Hodiny sú rozdelené na dve plochy: jedna plocha má hodinové rozdelenie od 4. hodiny rána do 2. hodiny popoludní. Druhá plocha je „vesmírna“ – človek preniká do vesmíru a spoznáva jeho tajomstvá.
Od 1. januára 2008 je kláštor Piaristov sídlom Rehoľného školského úradu.
Evanjelický kostol
upraviťVznikol prestavbou meštianskeho domu Segnerovcov v roku 1783. Bola tu fara, škola a modlitebňa. V kostole je oltárny obraz „Kristus na kríži“ z van Dyckovej maliarskej školy. Zvonica bola postavená v roku 1968.
Pamiatky
upraviťMestské opevnenie
upraviťBoli vybudované v rokoch 1603 – 1664 ako ochrana proti Turkom. Sledujú obrys mesta kamenným múrom. Pôvodne mali päť kruhových bášt, deväť bastiónov (vystupujúce výčnelky slúžiace na ostreľovanie útočníkov), dve malé vedľajšie bránky do vinohradov a štyri hlavné brány. Dodnes sú sčasti zachované dve strany hradieb a dve vedľajšie bránky (kultúrna pamiatka).
Pálffyovský kaštieľ
upraviťStavebno-historický výskum datuje prvopočiatky kaštieľa už do 13. storočia.
- Kaštieľ využívalo do roku 2015 Poľnohospodárske družstvo v Svätom Jure.
- V roku 2016 nadobudla kaštieľ spoločnosť Pálffyovský kaštieľ s.r.o., patriaca do investičnej skupiny ZAR invest a.s.. s cieľom zrenovovať priestory spolu s priľahlým okolím a navrátiť do kaštieľa výrobu vína.
- Do pivníc Pálffyovského kaštieľa sa v roku 2017 nasťahovalo vinárstvo ViaJur a pripravuje sa kompletná obnova objektu.
- V roku 2019 boli ukončené rekonštrukčné práce v historických pivniciach. V tom istom roku bola zahájená kompletná rekonštrukcia a dostavba kaštieľa. Predpoklad ukončenia rekonštrukcie – jar 2021.[13]
Budova prvej konskej železnice v Uhorsku
upraviťSo stavbou sa začalo v roku 1838 a prvý jej úsek Bratislava – Svätý Jur uviedli do prevádzky v roku 1840. Vozy boli ťahané dvoma pármi koní. Vlak premával raz predpoludním a raz popoludní tam a naspäť. Plány železnice vypracoval František Oto Hieronimi. Budova železničnej stanice bola postavená ako majetok súkromnej spoločnosti. Založili ju 17 veľkostatkári, ktorí mali majetky medzi Trnavou a Bratislavou. Od roku 1873 železnica fungovala na parný pohon (kultúrna pamiatka)
Morový stĺp so súsoším svätej Trojice
upraviťPochádza z roku 1831 a je spomienkou na ukončenie hroznej epidémie cholery. Trvala 57 dní a zomrelo počas nej 182 ľudí. Súsošie je z pieskovca. V roku 1990 bolo zreštaurované a bola vyhotovená kópia. Originál je vystavený v mestskom múzeu.
Zrúcanina hradu Biely Kameň
upraviťPísomné zmienky o hrade sú veľmi strohé a neisté. Prvá zmienka už môže pochádzať z roku 1217. Spomína sa v Pešťbudínskych novinách, autor však neuvádza prameň z ktorého čerpal. Ak by skutočne išlo o dôveryhodnú zmienku, vzťahovala by sa skôr ešte na hradisko, ktoré malo osídlenie v 12. – 13. storočí. Prvá bezpečná zmienka o hrade je z roku 1271. Je však pravdepodobné že hrad bol postavený skôr, azda v 1. polovici 13. storočia po opustení starobylého hradiska. V r. 1241 vpadli do Uhorska Mongoli, ktorí vyvrátili viaceré hradiská. I keď hradisko vo Svätom Jure nezničili, šľachta si dobre uvedomila že hradiská sú pre nich už zastarané, nekomfortné. Preto dali svätojurskí grófi vystavať na protiľahlom kopci nový kamenný hrad – Biely Kameň. Strohé zmienky o hrade dopĺňa prameň z obdobia delenia rodu na dve vetvy v roku 1412. Hrad bol sídlom svätojurských grófov až do začiatku 16. storočia. Po moháčskej katastrofe získal hrad rod Zápoľských a po nich palatín Štefan Ilešházy. Ale po tureckých vpádoch na začiatku 17. storočia už začal pustnúť. Palatín si za ten čas dal postavať aj so svojou ženou renesančný kaštieľ priamo vo Svätom Juri. Hrad bol neobývaný, začal sa dokonca rozoberať na stavebný materiál. Od vpádu Turkov v roku 1663 je v rozvalinách.
Hradný areál pozostával z dômyselného opevnenia, ktoré pozostávalo z troch radov priekop na západnej a južnej strane. Celý hrad bol pritom obohnaný pomerne mohutnou hradbou predhradia, pričom dodnes sa z nich zachovali značné časti ako aj mohutná hranolová veža, situovaná na západnej strane fortifikácie. Hrad teda pozostával z opevneného predhradia a centrálnej časti – obytných priestorov. V severnej časti je dodnes rozpoznateľná jedna z pivníc, ktorá sa o inom spomína aj v písomnom prameni k roku 1412, podľa ktorého sa práve nad pivnicou nachádzal palác a kaplnka. Dodnes však visí niekoľko otáznikov nad vnútorným členením hradného areálu.
Do hradu sa vchádzalo zo severovýchodnej časti skrz padací most nad priekopou, priamo do vstupnej brány s vežou. Vstup bol k tomu aj chránený baštou, situovanou v severovýchodnej časti na hradbách horného hradu.
Na hrade však dosiaľ nebol uskutočnený archeologický výskum a preto mnohé podrobnosti o vonkajšom ale aj vnútornom členení hradu ostávajú nezodpovedané.
Veľkomoravské hradisko Neštich
upraviťV prvej tretine 20. storočia tu robili povrchový výskum archeológovia (napr. Ján Eisner), ktorí na základe posúdených artefaktov datovali fortifikáciu ako slovanské hradisko.
Na základe týchto skutočností sa pristúpilo v 50. a 60. rokoch 20. storočia na archeologický výskum pod vedením Kraskovskej. Odkryli sa zvyšky po kamennej bráne, vodovode, cisterne a niekoľko objektov s kamennou podmurovkou.
Od roku 2006 bol obnovený archeologický výskum. Je tu pomerne veľká šanca nájdenia sakrálnej stavby.
Bolo významnou vojenským fortifikáciou na území Veľkej Moravy. Hradisko bolo vybudované v 9. – 10. storočí na pravekom osídlení. Jeho funkcia bola prevažne refugiálna, útočisková v prípade nebezpečenstva. Na prelome 9. a 10. storočia slúžilo aj proti maďarským jazdeckým nájazdom. Na hradisku bola stála vojenská posádka, ktorá poskytovala ochranu obyvateľstvu zo širokého okolia. Osídlenie hradiska pokračovalo aj v 13. – 14. storočí, o čom svedčia hlinené vodovodné rúry s cisternou na vodu a vstavaná kamenná brána. Rozloha hradiska je 3 ha a 26 árov, dĺžka valov je 1 693 metrov a ich výška 9 – 11 metrov (kultúrna pamiatka).
Archeologická lokalita je súčasťou chráneného areálu v správe štátnej ochrany prírody Malé Karpaty s rozlohou 19,71 ha bez vytýčeného ochranného pásma.
lekár, filantrop
Armbrusterova kúria
upraviťVznik kúrie sa datuje do roku 1547. Išlo o reprezentatívny renesančný dom, ktorý mal obytnú a vinársku funkciu. Potom čo vyhorela (1547) ju kúpil a obnovil Krištof Armbruster (1554). Kúria opätovne vyhorela v roku 1590 a o jej rozšírenie sa postarali jeho synovia Pavol a Ján. Obnova kúrie Armbrusterovcami je zaznačená aj na kamennej tabuli s erbom nad bývalým portálom v podjazde kúrie. V roku 1781 sa v objekte konal prvý konvent svätojurského evanjelického zboru, pričom sa tu nasledujúce dva roky vykonávali aj bohoslužby. V druhej polovici 18. storočia prešiel objekt neskorobarokovou prestavbou a v druhej polovici 19.storočia aj prefasádovaniu. Od 80. rokov 19. storočia, v kúrii býval a pracoval MUDr. František Kautz. Dnes je objekt v súkromnom vlastníctve. Časť kúrie patrí aj naďalej rodine Kautzových, ktorá sa zaoberá vinohradníctvom. Objekt je medzi juranmi známy aj ako tzv. Kautzov dom. Nachádza sa na ulici Dr. Kautza 1.[14]
Kúria rodu Jablonických
upraviťIde o dom situovaný na nároží Prostrednej ulice a Ulice Dr. Kautza (Prostredná 40)
Jesenáková kúria Edelhof
upraviťObjekt tzv. "bývalej" Jesenákovej kúrie - Edelhof (Panský dvor), sa nachádza na Pezinskej ulici 21. Na objekte bol vykonaný reštaurátorský výskum fasády a kompletná rekonštrukcia bola ukončená v roku 2019. Súčasťou parcely, na ktorej kúria stojí, je aj Židovská synagóga (založená v roku 1791) získala dnešnú podobu po prestvbe v roku 1876.
Kúria Podmanických
upraviťTento typ domu reprezentuje sídlo bohatého patricija - mešťana, rozvinutého do podoby šľachtickej kúrie. Najväčší rozvoj zaznamenal tento dom v období renesancie a baroka. Dodnes sa v ňom zachovali ranorenesančné a renesančné klenby a omietky. V priestore prešovne sa z tohto obdobia zachovala jama na závažie lisu. Stavebné úpravy v neskoršom období obohatili dom o niekoľko hodnotných detailov (kamenný portál na priečelí, dekoratívne nadokenné rímsy okien priečelia, kovové zábradlie empírovej pavlače). V priebehu 19. storočia bola kúria využívaná ako nájomný bytový dom. Meštiansky dom na Prostrednej ulici 38, správne označovaný aj ako Kúria Podmanických, bol v roku 2009 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Mestský dom
upraviťIde o objekt, ktorý je známy aj ako "bábkové divadlo" na Ulici Dr. Kautza 11 (na križovatke s Prostrednou ulicou). V minulosti tu bol mestský obchod (Koloniál). Neskôr objekt chátral a nakoľko bol v dezolátnom stave, bol trvale ohradený. Stavba prešla na prelome 80-tych a 90-tych rokov 20. storočia rozsiahlou rekonštrukciou. Dom bol v roku 2010 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku - táto iniciatíva vzišla zo strany mesta.
Renesančný vinohradnícky dom
upraviťDom je dvojpodlažná trojkrídlová stavba s vnútorným dvorom pričom zachováva historickú stavebnú originalitu z troch fáz slohového vývoja: renesančnej, barokovej a klasicistickej. Ide o architektonicky výnimočný dom so zachovanými renesančnými prvkami, dotvorený barokovou sochárskou výzdobou (socha Immaculaty a socha Svätého Jána Nepomuckého). Pamiatkový výskum predpokladá vznik najstaršej časti domu v polovici 16. storočia. Pred rokom 1766 patril objekt nadácii ostrihomského biskupa J. Szelepcséniho. V poslednej štvrtine 18. storočia bol vo vlastníctve fabrickej spoločnosti, ktorá sa zaoberala výrobou bavlny a kartúnu.
Zichyho kúria
upraviťPôvodne kúria šľachtického rodu Zichyovcov slúži od roku 1865 ako mestský úrad. Dnešnú neogotickú podobu dostala fasáda v druhej polovici 19. storočia. Pod touto štýlovou úpravou sa však skrýva renesančný dom zo 17. storočia, ktorý bol niekoľkokrát upravený.[15]
Horáreň na Bielom kríži
upraviťHistorická horáreň je umiestená v lokalite Biely kríž na turisticky známom mieste v Malých Karpatoch nad bratislavskou mestskou časťou Rača. Nachádza sa v katastrálnom území mesta Svätý Jur a je jeho vlastníkom. Z prelomu 19. a 20. storočia sa zachovali historické fotografie horárne s nápisom na fasáde „Millénium ház“ (dobové označenie domov z roku 1896 na počesť 1000. výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny). Prízemie pôvodne slúžilo ako byt horára a hospodárske priestory. Podkrovie sa cez zimné obdobie využívalo na skladovanie sena a slamy pre hospodárske zvieratá. Horáreň prešla stavebnými úpravami v 70. rokoch. Posledná rozsiahla obnova objektu bola realizovaná mestom Svätý Jur v rokoch 2016 - 2019. Horáreň poskytuje ubytovacie a gastronomické služby.[16][17]
Wiegerova vila
upraviťVila nesie meno po svojom majiteľovi, vinárovi Wiegerovi, ktorý objekt postavil v roku 1921 na svahoch Malých Karpát nad Svätým Jurom. Po jeho smrti odkúpila vilu aj s pozemkami židovská rodina Kestnerovcov. V roku 1940 ju zarizovali a následne rozšírili o jedno krídlo (1942) Karpatskí Nemci, objekt slúžil ako liečebňa pre dôstojníkov. Podľa kroniky mesta Svätý Jur bola táto prístavba realizovaná prívržencami strany, ktorí si tvoriac ľudskú reťaz od kostola v Svätom Jure až po vilu podávali tehly a ostatný materiál. Po 2. svetovej vojne bol v objekte zriadený sirotinec.
Následne vila slúžila (1956 - 1967) ako internátna škola železničného učilišťa pre 72 dievčat. Do pádu komunizmu zmenil objekt niekoľkrát majiteľa (Krajská prokuratúra, Západoslovenské nábytkárske závody) a využívala sa na rekreačné a vzdelávacie aktivity. Objekt bol koncom 80-tych rokov opustený a chátral. Po revolúcii objekt odkúpil od Západoslovenských nábytkárskych závodov nový majiteľ,no nedokázal ju zrekonštruovať. K rozsiahlej rekonštrukcii objektu došlo až s príchodom súčasného majiteľa v rokoch 2013 - 2014. Vila a priľahlé pozemky sú využívané na rôzne kultúrno-spoločenské akcie.
Kultúra
upraviť
Múzeá
upraviťV podbrání mestského úradu sa nachádza mestské múzeum. v hornej časti Letohradskej ulice sa nachádza rodinný dom, v ktorom žil a pôsobil spisovateľ Peter Jilemnický. Na záhrade, v tesnej blízkosti domu bola zriadená expozícia - múzeum Petra Jilemnického.
Hudba
upraviťZo Svätého Jura pochádza a pôsobí tam viac undergroundových kapiel Vandali a Čad, ethno-rocková kapela Karpatské Horké, acapella Crystals, Svätojurská dychovka a kostolný zbor.
Kultúrne podujatia
upraviťPri príležitosti osláv svätého Juraja, ktorý je patrónom Svätého Jura, sa každoročne, koncom apríla konajú v meste Svätojurské hody, ktoré sa tešia veľkej obľube.
| Mesiac | Podujatie[18][19] |
|---|---|
| Január | Deň svätojurských pivníc |
| Apríl | Svätojurské hody |
| Vínna ulička počas Svatojurských hodov | |
| Svätojurský MTB maratón (horské cyklistické preteky) | |
| Máj | Výstava vín Kráľovský rizling |
| Otvorené pivnice na sv. Urbana | |
| Jún | Sen noci svätojurskej (svätojánske ohne pri svätojurskom víne) |
| Júl | Svätojurský blesk (cyklistická časovka do vrchu) |
| September | Deň vo vinohradoch |
| Hubertove slávnosti pri burčiaku | |
| Október | Jablkové hodovanie |
| November | Deň otvorených pivníc |
| December | Vianočné trhy |
V rokoch 2000 až 2005 sa v meste konal hudobný festival Svätojurský Rámus, 30. mája 2003 proti účastníkom festivalu brutálne zasiahlo policajné komando (tzv. Peklo vo Svätom Jure).
Šport
upraviť
V meste pôsobí futbalový a iné športové kluby. V areáli Základnej školy sa nachádza športové ihrisko. V Jozefkovom údolí (Majáles) sa nachádza kúpalisko a ihrisko na plážový volejbal. Lesy obklopujúce mesto a dolinu sú zmapované pre orientačné športy a pravidelne sa tu konajú preteky v orientačnom behu.
Stolný tenis
upraviťZakladajúcimi členmi svätojurského stolnotenisového oddielu založeného 17. apríla 1947 boli Gustáv Matula, Ladislav Korček, Jozef Pučík a Rudolf Vido ml.. V roku 2017 mal oddiel viac ako 60 hráčov, z toho 25 registrovaných ligových hráčov a 27 registrovaných detí. Domovom oddielu je telocvičňa pri Základnej škole v Svätom Jure na Kollárovej ulici.[20]
Doprava
upraviťMesto má výborné cestné a železničné spojenie. Leží na hlavnom cestnom ťahu (cesta prvej triedy) z Bratislavy do Pezinka a Trnavy. Svätý Jur leží na hlavnom železničnom koridore z Bratislavy do Žiliny a Košíc (stoja tu osobné vlaky).
Školstvo
upraviťJedinou školou v meste je Základná škola na Kollárovej ulici. Navštevujú ju žiaci 1. až 9. ročníka. Pri základnej škole pôsobí Základná umelecká škola a školský klub detí.[21]
V meste sú 3 mestské materské školy a 1 cirkevná - evanjelická materská škola.
Zaujímavosti
upraviť- Športovo-rekreačný areál v Jozefkovom údolí.
- Scheidlinova záhrada – celoročne udržiavaný park a detské ihrisko. Akcie ako divadielka, súťaže, programy rôzneho druhu sa uskutočňujú v letnom období.
- Sakrakopec - lokalita Malých Karpát kde v roku 1966 došlo k najväčšej leteckej tragédii v histórii Česko-Slovenska.
- Biely kríž - lokalita v Malých Karpatoch a obľúbeným miestom na oddych pre turistov a cyklistov.
- Veľký Javorník - vrch Malých Karpát, na ktorom sa nachádza významný rádiolokačný bod pre leteckú dopravu - sekundárny prehľadový radar pracoviska Letové a prevádzkové služby Slovenskej republiky.
- Malý Javorník - vrch Malých Karpát, na ktorom sa nachádza pracovisko družicovej a radarovej meteorológie. Jeho súčasťou je meteorologický radar monitorujúci zrážky a búrkovú činnosť.
- Po úspešnom úteku z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau sa vo svätojurskom piaristickom kláštore istý čas ukrýval aj Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, autori unikátnej 32-stranovej výpovedi o živote v koncentračnom tábore, tzv. Vrbova a Wetzlerova správa považovanú za prvú detailnú informáciu o systematickom nac.
- V areáli NPR Šúr sa nachádzal internačný tábor - počas 2. svetovej vojny na zhromažďovanie nežiadúceho židovského obyvateľstva prevažne zo Svätého Jura a širšieho okolia. Väzni z tohto tábora sa preukázateľne podieľali na výstavbe odvodňovacieho kanála Blatina známeho aj ako tzv. Šúrsky kanál. Po 2. svetovej vojne bol tábor využívaný na zhromažďovanie obyvateľstva maďarskej a nemeckej národnosti čakajúcich na odsun z územia Československa.
Osobnosti
upraviťSvätojurskí rodáci
upraviť- Armbruster Samuel (17. storočie) – právnik a znalec uhorského práva.
- Bolla Koloman (* 5. október 1840 Svätý Jur – † 6. júl 1906) – poľný maršal a generál v službách rakúsko-uhorskej monarchie.
- Clam-Martinic Henrich Jaroslav (* 1826 – † 1887) – bol synom českého šlachtica Karola Jána Clam-Martinica a matky írskeho pôvodu, gróf, a významný predlitavský politik 19. storočia.
- Dočolomanský Rudolf (* 1899 – † 1954) – otec Michala Dočolomanského; herec, pedagóg, kultúrny pracovník, organizátor ochotníckeho divadla.
- Dúbravcová Mária (* 26. 1. 1894 – † 7. 7. 1976) – učiteľka, spisovateľka, autorka divadelných hier pre deti a mládež známa pod pseudonymom Teta Mária. Od roku 1950 žila na dôchodku v Pálfiovskom kaštieli vo Svätom Jure a tu aj zomrela.[22]
- Figura Štefan (* 26.10.1910 Svätý Jur – † 19.10.2001 Bratislava) – herec, vynálezca, fotograf.[23]
- Fitter Adam (* 1679 – † 1741) – jezuita, teológ, filozof a rektor.
- Grančič František (* 1898 Svätý Jur – † 1980 Svätý Jur) – hudobník, dirigent a kapelník Svätojurskej dychovky.
- Hanzlíček Karol (* 1850 – † 1932) – novinár, publicista, priekopník robotníckeho hnutia. Narodil sa vo Svätom Jure, bol redaktorom robotníckych novín a časopisov, bojoval za práva robotníkov, spísal svoje spomienky na začiatky robotníckeho hnutia v Bratislave.[24]
- Hergott Dušan (* 1959 Svätý Jur – † 2006 Pezinok) – spevák, bubeník a zabávač skupiny Senzus.
- Hergott František (* ?) – hudobný skladateľ, napísal desiatky piesní pre známych slovenských spevákov ako Peter Vašek, Dušan Grúň, Peter Lipa a i.
- Hudek Alojz (* 1887 – † 1961) – rímskokatolícky kňaz, salezián, náboženský rozhlasový redaktor, a ako misionár pôsobil 53 rokov v Bolívii a v Peru.[25]
- Hupka Gustáv (* 1925 – † 2012) – básnik, prekladateľ a vydavateľ. Narodil sa vo Svätom Jure. Bol tajomníkom Umeleckej besedy slovenskej, Zväzu slovenských spisovateľov, šéfredaktorom Protifašistického bojovníka, redaktorom týždenníkov Predvoj, Život, tlačovým poradcom ministra kultúry, riaditeľom vydavateľstva Pallas, šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta a majiteľom vydavateľstva Ars Stigmy. Debutoval v roku 1963 básnickou zbierkou Slnko vinohradov. Vydal takmer 20 kníh poézie pre dospelých aj pre deti a viacero kníh prekladov (Buonarotti, Leopardi).
- Hupka Ladislav (* 03.06.1934 Svätý Jur – ✝ 08.12.1992 Svätý Jur) – pedagóg, grafik, scénograf, maliar, herec. Narodil sa vo Svätom Jure, vo svätojurskom ochotníckom divadle pôsobil ako herec, režisér i výtvarník, v televízii za 30 rokov vytvoril niekoľko sto inscenácií a ďalších programov.[26]
- Chrappa Štefan (* 1979) (pseud. Pišta Vandal) – spisovateľ, básnik a náboženský redaktor Slovenského rozhlasu. Hrá a spieva v kapelách Čad a Vandali.
- Janek Jozef (* 1912 Veličná – † 1999 Svätý Jur) – učiteľ, redaktor. Od roku 1949 do 1973 učil vo Svätom Jure, pôsobil ako metodik slovenského jazyka a podieľal sa na tvorbe učebníc a slovníkov. Napísal viac ako dvetisíc článkov do rozličných novín a časopisov.
- Kautz František (* 1880 Svätý Jur – † 1948 Svätý Jur) – lekár, ľudomil. Narodil sa vo Svätom Jure, ako mestský lekár pôsobil vo Svätom Jure až do svojej smrti, pomáhal najmä deťom a sociálne slabším obyvateľom.
- Kedro Ján (* 1904 – † 1976) – učiteľ, kronikár mesta, okresný metodik matematiky a osvetový pracovník, zakladateľ miestneho zväzu záhradkárov.
- Knappek Ľudovít (* 1906 – † 1983) – univerzitný profesor, právnik, odborník v cirkevnom práve.[27]
- Kubal Viktor (* 20.03.1923 Svätý Jur – † 24.04.1997 Bratislava) – režisér, ilustrátor, scenárista, animátor, karikaturista, ľudový zabávač, spoluautor satirického časopisu Roháč.
- Lackovič Jozef (* 25.03.1921 Svätý Jur – † 19.04.2009 Banská Štiavnica) – insitný výtvarník, lesný inžinier, pedagóg.
- Liška Marián (* 21.02.1961 Svätý Jur) – slovenský keramikár a figuralista.
- Mangold Karol (* 04.01.1824 Svätý Jur – † 18.05.1869 Bratislava) – advokát, vydavateľ, poslanec a meštanosta vo Svätom Jure, aktívny veliteľ v povstaní v roku 1848. Jeho otec bol František Mangold (* 1787 Bern, Švajčiarsko) bol v Jure mestský radný a inšpektor, mama Terézia (rod. Maková * 1804). Karol absolvoval strednú školu vo Svätom Jure, následne študoval v Bratislave a právo v Pešti. V roku 1848 bol zvolený za meštanostu Svätého Jura. V roku 1848 sa zosobášil s Antóniou Máriou (rod. Maksziányi, * 06.03.1825 Bratislava – † 28.05.1857 Bratislava) - jej otcom bol Jozef Maksziányi (* 1791 – † 1872), ktorý „spravoval účty“ u kniežaťa Pállfyho a matkou Antonia Hangoczi (* 1800). V „meruôsmych rokoch“ sa Karol Mangold aktívne zapojil do revolúcie. Od konca novembra 1848 zastával veliteľskú hodnosť v poľnej tlačiarni revolučného vojska, od marca 1849 už velil poľnej tlačiarni dobrovoľníckej armády a mal hodnosť kapitána. Slúžil až do zloženia zbraní. Za aktívnu účasť v revolúcii bol neskôr zajatý a odsúdený vojenským súdom na niekoľko rokov väzenia a zákazom pôsobenia v advokácii. Na príhovor svokra, cisárskeho radcu, bol síce prepustený, no nemohol si otvoriť vlastnú advokátsku kanceláriu. Napokon dostal plnú milosť a za krátky čas sa vypracoval na popredného advokáta v Bratislave, stal sa advokátom a dôverníkom šľachtických rodov mesta a okolia. V roku 1861 bol zvolený za poslanca Deákovej strany za okres Pezinok a neskôr bol lídrom tejto strany v Bratislave. V 60. rokoch písal články o kompromise a dualizme do viedenských a bratislavských politických novín. Karol Mangold sa tiež významne angažoval aj oblasti kultúry, bol nadšeným priateľom divadla a umenia. U košického tlačiara a vydavateľa Karola Werfera nadobudol zručnosti, ktoré po roku 1850 využil pri založení vlastného kníhkupectva v Bratislave. Okrem iného vydávalo krásne litografie, z ktorých viaceré sú uložené aj Galérii mesta Bratislavy a nesú značku vydavateľstva (C. Mangold).[28]
- Neurath Wilhelm (* 1840 – † 1901) – politický ekonóm 2. polovice 19. storočia a profesor ekonomiky na viedenskej Univerzite prírodných vied.
- Pálffy Fidél (* 1895 - † 1946) – maďarský aristokrat, pravicový politik a popredná osobnosť nacizmu a člen Vlády Národnej Jednoty v Maďarsku.
- Pavelek Juraj (* 1920 Svätý Jur - † 1991 Bratislava) – historik, mestský kronikár a archivár, múzejník, prekladateľ a dlhoročný riaditeľ Múzea Petra Jilemnického vo Svätom Jure.
- Pucher-Čiernovodský František (* 1861 - † 1905) – novinár v USA, redaktor časopisu Slovák v Amerike.[29]
- Rudín František Korček (* 1912 – † 1947) – spisovateľ a novinár. Narodil sa vo Svätom Jure, maturoval v Bratislave. Bol spravodajcom niekoľkých slovenských novín. Písal hry pre ochotnícke divadlo.
- Sárkány Imrich (* 1923 – † 2005) – svätojurský rodák, počas 2. svetovej vojny zahynula jeho rodina v koncentračnom tábore. Žil a pôsobil ako dermatológ v Londýne.[30]
- Segner Michael von – výberca daní a správca mestskej pokladne v Bratislave.
- Srna František (* 1932 – † 1973) – najlepší slovenský motocyklový pretekár svojej generácie.
- Švenk Ľudovít (* 1937 – † 2001) – novinár, dlhoročný redaktor v časopise Život a po roku 1968 vo vydavateľstve Šport
- Vámbéry Ármin (* 1832 – † 1913) – cestovateľ, jazykovedec, profesor – orientalista. V rokoch 1844 – 1846 navštevoval svätojurské gymnázium. Ovládal takmer všetky európske jazyky, v Budapešti študoval orientálne jazyky. Ako potulný mních prešiel strednú Áziu, napísal o tom cestopis a prednášal na univerzitách. Vambéry sa stal inšpiráciou pre napísanie románu Dracula od írskeho autora Brama Stokera. Stoker sa od neho dozvedel o dovtedy málo známom valašskom kniežati Vladovi II. zvanom Drakula a inšpiroval sa k napísaniu jedného z najznámejších diel svetovej literatúry. Vámbéry sa asi navyše stal predobrazom jedného z hrdinov románu, profesora Van Helsinga (v románe je priamo spomínaný priateľ Arminius z Budapešti).
- Zahlbruckner Alexander (* 1860 – † 1938) – botanik a lichenológ.[31]
Pôsobili tu
upraviť- Baník Teodor, Doc. (* 1929 - † 2017) – akademický sochár.
- Baník Andrej, Mgr. Art. (* 1969 - † 2017) – reštaurátor, dizajnér.
- Bernusová Lucia (* 1943) – herečka a scenáristka.
- Benčič Anton Juraj (* 1745 - † 1808) – bernolákovský spisovateľ a prekladateľ, františkán – kazateľ. Študoval na svätojurskom gymnáziu, po skončení teológie bol kňazom na viacerých miestach. Bol zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva, napomáhal rozvoju bernolákovskej slovenčiny a prekladal z cudzích jazykov do slovenčiny.
- Bláha František (* 1927 – ✝ 2011 Svätý Jur) – akademický maliar, učiteľ na základnej škole vo Svätom Jure.
- Bolla Ján (* 1806 - † 1881) – známy mykológ, botanik, pedagóg a entomológ a koleopterológ pôsobil ako učiteľ na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure.
- Botťánková Eva (* 1944 - † 1995) – historička estetiky a zakladateľka tejto špecializácie.
- Bubnič Michal (* 1877 - † 1945) – rímskokatolícky biskup pôsobil na začiatku svojej kariéry vo Svätom Jure.
- Cepka Anton (* 1936 - † 2022) – sochár a šperkár. Prvý profesionálne školený slovenský šperkár, osobitý predstaviteľ slovenského neokonštruktivizmu v sochárskej tvorbe. Dôležitý predstaviteľ svetového autorského šperku 20. storočia. Začiatkom 90. rokov sa stal zakladateľom šperkárskeho ateliéru na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Vo Svätom Jure žil a pôsobil od roku 1964.[32][33][34]
- Cepková Jana (* 07.11.1939 Borotín) – dizajnérka a šperkárka. Je manželkou Antona Cepku, žije a pôsobí vo Svätom Jure.
- Cubínek Emanuel Jozef (* 1913 Oravská Polhora – † 1965 Svätý Jur) – kazateľ, publicista, náboženský spisovateľ, básnik a prekladateľ. Pôsobil ako vo farár vo Svätom Jure kde bol za dosiaľ nevyjasnených okolností zavraždený. Pochovaný je v blízkosti kostola Svätého Juraja.[35]
- Dočolomanský Michal (* 1942 - † 2008) – herec, spevák, moderátor a imitátor. Detstvo a mladosť prežil vo Svätom Jure kde aj začínal svoju hereckú dráhu v miestnom ochotníckom divadle. Neskôr sa odsťahoval a žil v Bratislave no často sa sem vracal za rodinou a známymi.
- Drexler Karol (* 18.01.1923 Banská Štiavnica- † 2001 Svätý Jur) – akademický maliar, textilný výtvarník. Učil na svätojurskom gymnáziu. V Jure býval a tvoril od roku 1948. Ťažiskom jeho výtvarnej práce boli krajinomaľby a zátišia, venoval sa aj monumentálnej tvorbe, pripravil množstvo výstav.
- Farkaš Štefan (* 1900 - † 1975) – učiteľ, spisovateľ, prekladateľ, propagátor slovensko-maďarských vzťahov. Od roku 1945 učil vo Svätom Jure kde zostal aj na dôchodku. Bol redaktorom spoločenských časopisov a preložil klasické diela slovenskej literatúry do maďarčiny.
- Fándly Juraj (* 1750 - † 1811) – osvietenský spisovateľ, kňaz, včelár. Študentské roky prežil na svätojurskom gymnáziu.
- Felcán Arpád (* 1900 - † 1944) – učiteľ, protifašistický bojovník. V rokoch 1934 – 1938 pôsobil na škole vo Svätom Jure. Staral sa o chudobné deti, rozvoj vzdelanosti a zaslúžil sa o vznik svätojurského Mestského múzea.
- Fiala Ján (* 1914 Svätý Jur – † 1964) – učiteľ, protifašistický bojovník. Učil na svätojurskej škole, zúčastnil sa SNP a oslobodzovacích bojov. V roku 1956 založil šachový klub, ktorý funguje dodnes.
- Fidicinus Juraj – pedagóg a náboženský spisovateľ. Od roku 1682 až do smrti žil a pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Svätom Jure.
- Gross Alexander (* 1839 - † 1894 Svätý Jur) – učiteľ, organista. Vo Svätom Jure pôsobil ako učiteľ a organista evanjelického zboru v rokoch 1865 – 1894. Spracoval prvé dejiny evanjelického zboru, v ktorých sú aj dejiny Jura.
- Haluška Eduard (* 1910 - † 1980) – matematik a pedagóg. Vo Svätom Jure pôsobil ako učiteľ.
- Horvátik Jozef (* 1919 - † 2009) – kňaz, organizátor rehoľného života a provinciál Rehole piaristov pôsobil vo Svätom Jure.
- Hečko František (* 1905 - † 1960) – spisovateľ, redaktor. V rokoch 1941 – 1946 žil v Svätom Jure, ktorý ho výrazným spôsobom ovplyvnil pri písaní svojich próz Červené víno a Svätá tma.
- Hečko Víťazoslav (* 1919 - † 1972) – spisovateľ, básnik, prekladateľ. Brat Františka Hečka, počas druhej svetovej vojny býval vo Svätom Jure. V prekladoch sa zameral predovšetkým na literatúru juhoslovanských národov, najmä zo Slovinska.
- Hergott Ján Branislav (* 1819 Ružindol - † 1873 Svätý Jur) – národovec, účastník slovenského hurbanovského povstania (1848 – 1849). Od roku 1856 žil vo Svätom Jure, bol zberateľom slovanských starožitností – odovzdal ich matičnému múzeu, zachránil povstaleckú zástavu.
- Hlavatý Štefan (* 1876 - † 1923) – stredoškolský profesor, jazykovedec. Študoval na gymnáziu vo Svätom Jure, bol vysvätený za kňaza, študoval slavistiku a filológiu, je autorom vedeckej štúdie z histórie gramatiky.
- Hložník Ferdinand (* 1921 - † 2006) – maliar, ilustrátor. V rokoch 1948 – 1949 pôsobil ako profesor kreslenia na gymnáziu vo Svätom Jure.
- Holuby Jozef Ľudovít (* 1836 - † 1923) – botanik, etnograf. Od roku 1909 žil v Pezinku, usporadúval botanické exkurzie, chodieval skúmať rastliny do svätojurského chotára, hlavne do rašeliniska Šúr.
- Hrušovský Ján (* 1892 - † 1975) – prozaik, novinár a esejista. Počas druhej svetovej vojny žil vo Svätom Jure, v tomto období pracoval na úrade propagandy vojnového Slovenského štátu.
- Jančová Mária (* 1908 - † 2003) – učiteľka, spisovateľka, redaktorka. Manželka spisovateľa Františka Hečka, venovala sa práci pre deti a mládež. V rokoch 1941 – 1946 bývala vo Svätom Jure.
- Jilemnická Ružena – spisovateľka a pedagogička, manželka Petra Jilemnického.
- Jilemnický Peter (* 1901 - † 1949) – spisovateľ, učiteľ. V rokoch 1936 – 1939 učil na škole vo Svätom Jure. Patril medzi pokrokových učiteľov. Dodnes tu stojí jeho rodinný dom, kde bolo v roku 1954 zriadené vôbec prvé literárne múzeum na Slovensku.
- Karmasin Franz (* 1901 - † 1970) – predseda nacistickej Deutsche Partei (in der Slowakei) počas 2. svetovej vojny, ktorá sa snažila o nacifikáciu nemeckého obyvateľstva na Slovensku.
- Kazíková Renáta (* 1936 - † 2013) – herečka, televízna hlásateľka a dramaturgička.
- Klačko Eugen (* 1899 - † ????) – učiteľ, v rokoch 1931 – 1935 starosta mesta. Bol pokrokovým učiteľom ( učil vo Svätom Jure v rokoch 1931 – 1938 ) a riaditeľom školy, zavádzal nové metódy do vyučovania, jeho zásluhou je základná škola v terajšej budove.
- Kňazovický Július – lesný hospodár, historik a redaktor.
- Korkoš Ján (* 06.04.1944 Czarna Góra) – šperkár, keramik, medailér, kresliar, monumentalista, pedagóg, sochár. Žije a pôsobí vo Svätom Jure.
- Lehmann Otto (* 1901 - † 1979) – básnik, učiteľ. Do Svätého Jura prišiel s rodičmi v roku 1902. Ľudovú školu a gymnázium absolvoval vo Svätom Jure. Vo svojich básňach sa venoval aj Svätému Juru.
- Lessák Juraj alebo Juraj Lešák (žil v 18. stor.) (* ?? - † ??) – bol slovenský pedagóg, autor prvej slovenskej matematickej príručky Uměnj počtu, to gest: Tak snadny spůsob, že gedenkaždý, který čjtati a máličko pjsati wj, zde z wyswětlených regul a přjkladůw w krátkém čase arithmetiku, nebožto kumsst počtowánj se navčiti může, skrze ... w slowensky gazyk a w neylepssj pořádek uweděný (1775). Pôsobil ako učiteľ vo Svätom Jure.
- Meissel František Karol (* 1837 - † 1934) – vlastivedný pracovník, lekárnik, maliar. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure. V roku 1872 bol spoluzakladateľom Pezinsko-modransko-svätojurskej sporiteľne, 1874 dobrovoľného hasičského zboru v Pezinku a 1905 založil pezinské múzeum.
- Meissl František (* 1837 - † 1934) – hasič, maliar, lekárnik, spoluzakladateľ a riaditeľ Pezinsko-modransko-svätojurskej sporiteľne. Študoval na piaristickom gymnáziu vo Svätom Jure.
- Mikovíni Samuel (* 1686 - † 1750) – polyhistor, architekt, matematik, geodet, kartograf, astronóm, vodohospodár, staviteľ, pedagóg, umelec, medirytec, prvý Slovák s titulom inžiniera. Vynikal v oblasti technických vied, svoje poznatky z matematiky, astronómie a fyziky využíval najmä v kartografii, topografii a staviteľstve. Preslávil sa mapami a medirytinami, na ktorých zachytil vtedajšiu podobu mnohých slovenských miest a hradov. Základom Mikovíniho kartografických meraní bola trigonometrická sieť. Jej opornými bodmi boli Bratislava, Nitra, Banská Bystrica, vrchy Vojšín a Sitno a jeden z triangulačných bodov bol situovaný aj pri Svätom Jure na malokarpatskom výbežku (Promontorium Sancti Georgii), odkiaľ bol dobrý výhľad na ďalšie body jeho triangulačnej siete – na bratislavský a nitriansky hrad. Podľa niektorých historikov išlo o kótu 304 východne od mesta, podľa iných autorov o dnešný Pustý kostolík Nanebovzatia Panny Márie. Či sa Jur dostal medzi Mikovíniho triangulačné body z vedeckých dôvodov, alebo bola pôvodom tohto rozhodnutia láska, sa už nedozvieme. 16. júna 1727, však vo Svätom Jure uzavrel manželstvo s Annou Reginou Gilligovou, miestnou rodáčkou a stal sa majiteľom dvoch domov (jeden z nich dodnes stojí na Prostrednej ulici), piatich vinohradov a dvoch lúk. Jedna z ulíc vo Svätom Jure dnes nesie Mikovíniho meno.[36]
- Nagy Martin (* 1804 - † 1873) – učiteľ a doktor filozofie a člen Maďarskej Akadémie Vied.
- Nagy Peter (* 1959) – slovenský spevák, hudobný skladateľ, hudobník, textár, hudobný producent a fotograf.
- Natšin Ján (* 1886 - † 1954) – učiteľ, včelár. Učil na svätojurskej škole 1925- 1930, z toho dva roky bol jej riaditeľom. Bol včelárskym odborníkom, propagátorom chovu včiel a veľa na túto tému publikoval.
- Nižnánsky Jožo (* 1903 - † 1976) – spisovateľ, novinár. Od roku 1914 chodil do svätojurského gymnázia. Písal predovšetkým historicko-dobrodružné romány, v ktorých oboznamoval s niektorými kapitolami slovenských dejín.
- Nosál Jozef (* 1927 - † 2010) – učiteľ, dlhoročný riaditeľ svätojurskej školy. Riaditeľom základnej školy sa stal v roku 1958, pôsobil tu až do roku 1990, snažil sa zlepšovať prostredie školy a budoval modernú školu – budova školskej družiny a jedálne, jazyková a počítačová učebňa.
- Palkovič Juraj (* 1763 - † 1835) – bernolákovský spisovateľ, prekladateľ. V rokoch 1776 – 1779 chodil do svätojurského gymnázia. Bol národným buditeľom, zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva, vydavateľom Bernolákového 6-zväzkového Slovára.
- Peucker Georg (* ?? - † ??) – rodák z Banskej Bystrice, študoval na nemeckých univerzitách a prežil 12 rokov vo Svätom Jure. Z tohto pobytu zložil báseň Óda o Svätom Jure (1679) pozostávajúcu zo 679 veršov. O jej znovuobjavenie sa výraznou mierou zaslúžila svätojurská rodáčka Viola Almássy-Kováčová.[37]
- Pivko Pavel (* 1911 - † 1984 Svätý Jur) – evanjelický kňaz. Do Svätého Jura prišiel v roku 1947. Pôsobil tu až do roku 1980, staral sa o obnovu a zveľadenie zboru, cirkevných budov, vybudovanie zvonice.
- Reuß Andreas (* 15?? – † 1629) – nemeckký evanjelický kazateľ, jeden zo zakladateľov evanjeliickej farnosti v Bratislavskej župe. Až do svojej smrti pôsobil ako farár a dekan vo Svätom Jure.
- Scheidlin Friedrich Carl von (* 15.11.1822 Viedeň – † 26.08.1913 Svätý Jur) – maliar. V roku 1860 sa oženil vo Svätom Jure, jeho manželka tu mala dom a majetok. Odvtedy sa venoval rodine a maľovaniu. Jeho obrazy zachytávajú prírodu, krajinu a venoval sa aj poľovníckym motívom. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne vo Svätom Jure.[38]
- Siarsky Július (* 1917 - † 1973) – učiteľ, prekladateľ, filológ. Prežil detstvo a mladosť vo Svätom Jure. Je autorom slovensko-nemeckého jazykového slovníka s viac ako 60 000 heslami.
- Sofer Chatam (* 1762 - † 1839) – najväčší židovský náboženský učenec 19. storočia. V Bratislave viedol známu rabínsku školu, no počas obliehania Bratislavy napoleonskými vojskami sa uchýlil do Svätého Jura – tu napísal aj svoju jedinú biografickú prácu Pamäte z čias obliehania Bratislavy napoleonskými vojskami.
- Šimko – Juhás Juraj (* 1897 Levoča - † 1969 Svätý Jur) – hudobný historik, pedagóg, prekladateľ. Študoval teológiu, dosiahol 2 doktoráty a profesúru, vyučoval v rôznych štátoch Európy, ovládal mnoho jazykov, venoval sa ochrane slovenských hudobných zbierok, položil základy hudobného múzea. V rokoch 1959 – 1969 pôsobil ako organista vo Svätom Jure.
- Tonkovič Pavol (* 1907 - † 1980) – učiteľ, dirigent, hudobný skladateľ. V 30. rokoch učil na svätojurskej škole. Zbieral a upravoval ľudové piesne. Bol spoluzakladateľ a prvý umelecký vedúci SĽUK-u.
- Tonkovičová Irena – pedagogička, výtvarníčka.
- Tóth Vojtech (* 1746 - † 1834) – básnik, mních a kňaz rehole piaristov pôsobil od roku 1822 až do svojej smrti vo Svätom Jure ako vicerektor špirituál.[39]
- Varečka Oto (* 1921 - † 1973) – rozhlasový herec, dramaturg a režisér.
- Zúbek Ľudo (* 1907 - † 1980) – spisovateľ, redaktor, bankový úradník. Počas druhej svetovej vojny býval vo Svätom Jure. Písal historicko-životopisné prózy pre mládež. Ako kritik prispieval do kultúrnych časopisov.
-
-
Karol Mangold
Partnerské mestá
upraviť
Bělá pod Bezdězem[40], Česko- Miroslav[41], Česko
San Giorgio Piacentino, Taliansko
Galéria
upraviť
-
Pohľad na Svätý Jur -
Svätý Jur podvečer -
Budova piaristického kláštora -
Pôvodná budova železničnej stanice -
Budova prvej konskej železnice v Uhorsku -
Židovská synagóga -
Kostol Svätého Juraja -
Kostol Svätého Juraja s drevenou zvonicou -
Kostol Svätého Juraja (1990) -
Horné predmestie (pohľad od Nešticha na mesto) -
Horné predmestie (cca. 1928) -
Mestská brána na Pezinskej ulici -
Tradičná terasovitá forma vinohradníctva (Neštich,) -
Mikovíniho ulica pri Zdravotnom stredisku (v minulosti označované ako Šance) -
Nemecké domy na Prostrednej ulici -
Príklad starej zástavby v hornej časti Pezinskej ulice -
Mestská brána -
Mestské opevnenie -
Námestie -
Morový stĺp na námestí (tzv. trojička) -
Kostol Svätej Trojice -
Kostol Svätej Trojice -
Dr. Kautz František, lekár - ľudomil
Referencie
upraviť- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Voľby do orgánov samosprávy obcí 2022 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2022-10-30. Dostupné online.
- ↑ JÚĽŠ. Svätojurčan v slovníkoch JÚĽŠ [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Dostupné online.
- ↑ Židovské komunitné múzeum, Bratislava: Parochet [online]. www.synagogue.sk, [cit. 2019-06-22]. Dostupné online.
- ↑ MAJTÁN, Milan. Názvy obcí Slovenskej republiky (vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava : [s.n.], 1998.
- ↑ Slovenské slovníky [online]. slovnik.juls.savba.sk, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
- ↑ Hydrogeologická mapa SR [online]. Štátny geologický ústav Dionýza Štúra, [cit. 2019-11-28]. Dostupné online.
- ↑ DATAcube. [online]. datacube.statistics.sk, [cit. 2022-09-26]. Dostupné online.
- ↑ Renesančný Svätý Jur [online]. Academia Istropolitana Nova, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
- ↑ GAHÉR, Daniel. Grófi zo Svätého Jura a Pezinka [online]. Univerzita Komenského v Bratislave, Filozofická Fakulta, 2010, [cit. 2022-12-25]. Dostupné online.
- ↑ ACADEMIA ISTROPOLITANA NOVA. Umenie a víno 2016 Festivalový žurnál. [s.l.] : [s.n.], 2016-06-24. Dostupné online.
- ↑ Príbeh viajur [online]. www.viajur.sk, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
- ↑ Atlas kaštieľov - Svätý Jur Armbrusterova kúria [online]. atlaskastielov.slavica.sk, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online. Archivované 2019-12-28 z originálu.
- ↑ Vzdelávanie - Škola tradičných stavebných remesiel - Academia Istropolitana Nova [online]. www.ainova.sk, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
- ↑ Horáreň na Bielom kríži – Ocenenie za príkladnú obnovu [online]. [Cit. 2021-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Horáreň biely kríž [online]. [Cit. 2021-09-19]. Dostupné online.
- ↑ Svätojurský vinohradnícky spolok [online]. [Cit. 2019-11-24]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Kalendár podujatí | Mesto Svätý Jur [online]. www.svatyjur.sk, [cit. 2019-11-24]. Dostupné online.
- ↑ STO Svätý Jur [online]. sites.google.com, [cit. 2019-12-21]. Dostupné online.
- ↑ Základná škola Svätý Jur [online]. zssvjur.edupage.org, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
- ↑ Mária L. Dúbravcová životopis | Databáze knih [online]. www.databazeknih.cz, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
- ↑ Štefan Figura [online]. ČSFD.cz, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
- ↑ Hanzlíček, Karol [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
- ↑ KUBANOVIČ, Zlatko: Historický náhľad do dejín slovenských saleziánov (Od dona Bosca do roku 1924). Bratislava : Don Bosco, 2019. ISBN 978-80-8074-436-6. S. 245 – 246.
- ↑ Ladislav Hupka [online]. ČSFD.cz, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
- ↑ Knappek, Ľudovít [online]. Encyclopaedia Beliana, [cit. 2019-09-08]. Dostupné online.
- ↑ Facebook [online]. www.facebook.com, [cit. 2023-12-07]. Dostupné online.
- ↑ SvA – Slovák v Amerike [online]. slovakvamerike.com, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
- ↑ Dr Imrich Sarkany [online]. https://www.bad.org.uk/, [cit. 2021-02-13]. Dostupné online. Archivované 2021-07-26 z originálu.
- ↑ Alexander Zahlbruckner – Wikispecies [online]. species.wikimedia.org, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ S., P E R E X , a.. Cepka zdobí šperky pohybom – Pravda.sk. Pravda.sk, 2015-03-15. Dostupné online [cit. 2017-04-08].
- ↑ Anton Cepka [online]. www.cepka.sk, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
- ↑ Anton Cepka | Kinetický šperk [online]. www.sng.sk, [cit. 2017-04-30]. Dostupné online. Archivované 2016-06-10 z originálu.
- ↑ MAJCHRÁK, Jozef. Záhadná smrť kňaza Cubínka [online]. W Press a.s., 10. november 2013, [cit. 2013-11-10]. Dostupné online.
- ↑ Umenie a víno 2016 Festivalový žurnál [online]. Academia Istropolitana Nova, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online.
- ↑ Ukážky zo zabudnutej ódy na Svätý Jur | Rádio Regina Západ [online]. [Cit. 2019-12-21]. Dostupné online.
- ↑ LAB.SNG. Friedrich Carl von Scheidlin [online]. Web umenia, [cit. 2017-04-08]. Dostupné online.
- ↑ KLOBUČNÍK, Miroslav. Z dejín obce Pata. 1. vyd. Pata : Obecný úrad Pata, 2008. 191 s. ISBN 978-80-969826-5-3. S. 174.
- ↑ Partnerská města [online]. Bělá pod Bezdězem, [cit. 2021-02-13]. Dostupné online.
- ↑ Partnerská města: Miroslav [online]. www.mesto-miroslav.cz, [cit. 2021-02-13]. Dostupné online. Archivované 2022-04-04 z originálu.
Pozri aj
upraviťIné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Svätý Jur