Chromisty

(Presmerované z Chromista)

Chromisty[1] (lat. Chromista) sú taxón, najčastejšie ríša eukaryotov. V chloroplastoch, ak ich obsahujú, sa nachádza chlorofyl a a chlorofyl c. Sú súčasťou tvz. „hnedej“ línie rias a pravdepodobne vznikli druhotnou (sekundárnou) endosymbiózou, keď eukaryotická heterotrofná bunka pohltila predka dnešných červených rias (Rhodophyta). Preto ich chloroplasty majú štvoritú membránu a medzi 2. a 3. membránou a nukleomorf, ktorý je pozostatkom po jadrovej DNA pohlteného organizmu (niekedy môže chýbať napr. u Haplophyta). V taxonomickych skupinách, ktoré chloroplasty druhotne stratili (napr. Oomycetes) bola príslušnosť ku Chromista určená na základe biochemických a molekulárno biologických dát.

Chromisty

riasa Gephyrocapsa oceanica
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Chromista
Cavalier-Smith, 1981
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

V starších deleniach to bola skupina patriaca do Protista. V starších deleniach bežných na Slovensku boli organizmy z tejto ríše zaradené medzi niektoré nižšie rastliny (Thallobionta) a niektoré huby (Fungi). Za huby boli považované tie organizmy, ktoré druhotne stratili chloroplasty a tým aj schopnosť autotrofie (napr. oomycéty). Niektoré morfologické a biochemické dáta (napr. tvorba celulózy) však už dávnejšie naznačovali, že majú bližšie k rastlinám ako k hubám. Moderné metódy porovnávanie DNA poukazujú na ich príbuznosť s Chromista, preto sa zaraďujú do tejto ríše.

Straminipila alebo Stramenopila môže byť v závislosti od autora buď synonymum pre Chromista alebo dnes spravidla len pre Heterokonta.

Pojem Chromista zaviedol Cavalier-Smith 1981, pojem Stramenopila D. J. Patterson, 1989.

Systematika

upraviť

Systematika používaná v tejto wikipédii

upraviť

Hlavný článok:Systém živých organizmov

Ríša: Chromista:

Aktualizované delenie Cavaliera-Smitha (stav 2005)

upraviť

Referencie

upraviť
  1. TIRJAKOVÁ, Eva. Protistológia. [pdf] Zväzok 1. [Bratislava] : Univerzita Komenského v Bratislave : Prírodovedecká fakulta : Katedra zoológie, 2010. 216 s. Dostupné online. S. 78.