Apolón

Apolón (-podľa PSP) alebo Apollón (starogr. Ἀπόλλων – Apollón, lat. Apollo) je boh starogréckej aj starorímskej mytológie, syn Dia a Léto a dvojča bohyne Artemis, otec Asklépia a Orfea. Bol uznávaný ako boh lukostreľby, hudby a tanca, pravdy a proroctiev, liečiteľstva a chorôb, svetla, poézie a ďalších. Je jedným z najdôležitejších a najzložitejších gréckych bohov. V neskoršom období bol stotožnený aj s Héliom, bohom Slnka; jeho sestra Artemis bola stotožnená s bohyňou Mesiaca Selénou. Meno tohto boha v etruskej mytológii znie Aplu.

Apolón Belvedérsky, znovu objavený v roku 1489, 2,24 m mramorová socha

Ako patrónske božstvo Delf (Apollo Pythios) je Apolón vešteckým bohom – prorockým božstvom delfskej veštiarne. Apolón je boh, ktorý poskytuje pomoc a odvracia zlo; rôzne epitetá ho nazývajú „odvracačom zla“.

S Apolónom sa spája medicína a liečiteľstvo, či už prostredníctvom samotného boha, alebo sprostredkovane cez jeho syna Asklépia. Apolón vyslobodzoval ľudí z epidémií, zároveň je však aj bohom, ktorý mohol svojimi šípmi privolať chorobu a smrteľný mor. Samotný vynález lukostreľby sa pripisuje Apolónovi a jeho sestre Artemide. Apolón sa zvyčajne opisuje ako ten, kto nosí strieborný alebo zlatý luk a túlec so striebornými alebo zlatými šípmi. Apolónova schopnosť prinútiť mladých ľudí rásť je jedným z najlepšie doložených aspektov jeho panhelénskeho kultu. Ako ochranca mladých (kourotrophos) sa Apolón stará o zdravie a vzdelanie detí. Bol patrónom ich prechodu do dospelosti. Dlhé vlasy, ktoré boli výsadou chlapcov, sa strihali pri dosiahnutí plnoletosti (efébia) a venovali sa Apolónovi.

Apolón je dôležitým pastierskym božstvom a bol patrónom pastierov a pastierov. Jeho hlavnou úlohou bola ochrana stád, oviec a úrody pred chorobami, škodcami a predátormi. Na druhej strane Apolón podporoval aj zakladanie nových miest a vytváranie občianskej ústavy. Spája sa s panstvom nad kolonistami. Bol darcom zákonov a pred stanovením zákonov v meste sa konzultovalo s jeho veštcami.

Ako boh mousike Apolón predsedá všetkej hudbe, piesňam, tancu a poézii. Je vynálezcom strunovej hudby a častým spoločníkom múz, ktorý pri oslavách funguje ako ich zborový vodca. Spoločným Apolónovým atribútom je lýra. V helenistických časoch, najmä v 5. storočí pred Kr., sa ako Apolón Hélios začal medzi Grékmi stotožňovať s Héliom, zosobnením Slnka. 3 V latinských textoch však u klasických latinských básnikov nedochádzalo k spájaniu Apolóna so Solom až do 1. storočia. Apolón a Hélios/Sol zostali v literárnych a mytologických textoch samostatnými bytosťami až do 5. storočia.

Lycian Apollo, raná cisárska rímska kópia gréckeho originálu zo 4. storočia (Múzeum v Louvri)

Pôvod

Apolón je považovaný za najhelenistickejšieho (gréckeho) z olympských bohov.

Kultové centrá Apolóna v Grécku, Delfy a Délos, pochádzajú z 8. storočia pred Kr. Svätyňa na ostrove Délos bola zasvätená predovšetkým Artemide, Apolónovej sestre-dvojčaťu. V Delfách bol Apolón uctievaný ako zabijak obludného hada Pytóna. Pre Grékov bol Apolón najgréckejším zo všetkých bohov a v priebehu storočí získaval rôzne funkcie. V archaickom Grécku bol prorokom, vešteckým bohom, ktorý bol v starších časoch spojený s „liečiteľstvom“. V klasickom Grécku bol bohom svetla a hudby, ale v ľudovom náboženstve mal silnú funkciu spojenú s odháňaním zla. Walter Burkert rozlíšil v prehistórii uctievania Apolóna tri zložky, ktoré nazval „dórsko-severozápadogrécka, krétsko-minojská a sýrsko-chetitská zložka“.

Veštecký kult

Napriek zvyku medzi olympskými božstvami mal Apolón až dve kultové miesta, ktoré mali široký vplyv: Dilos a Delfy. V kultovej praxi boli delónsky Apolón a pýtický Apolón (delfský Apolón) natoľko odlišní, že obaja mohli mať svätyne v tej istej lokalite. Lýkijský boh bol posvätný, a tento Apolón sa nazýval aj lýkijský. Apolónov kult bol plne etablovaný už v čase, keď sa začali používať písomné pramene, okolo roku 650 pred Kr. V archaickom období sa Apolón stal pre grécky svet mimoriadne dôležitým vešteckým božstvom a o jeho popularite svedčí aj častý výskyt teoforických mien ako Apollodorus alebo Apollonios a miest s názvom Apollonia. Veštecké svätyne Apolóna vznikali aj na iných miestach. V 3. storočí sa Apolónov kult vytráca. Julián Apostata (359 – 361) sa pokúsil oživiť delfské orákulum, ale neuspel.

Apolónove chrámy

Čiastočný pohľad na chrám Apolóna Epikuriosa (liečiteľa) v Bassae v južnom Grécku

V Grécku a gréckych kolóniách bolo Apolónovi zasvätených mnoho chrámov. Poukazujú na rozšírenie Apolónovho kultu a vývoj gréckej architektúry, ktorá bola založená najmä na správnosti tvaru a na matematických vzťahoch. Niektoré z najstarších chrámov, najmä na Kréte, nepatria k žiadnemu gréckemu štýlu. Zdá sa, že prvé periférne chrámy boli obdĺžnikové drevené stavby. Jednotlivé drevené prvky sa považovali za božské a ich formy sa zachovali v mramorových alebo kamenných prvkoch chrámov dórskeho slohu. Gréci používali štandardné typy, pretože verili, že svet predmetov je radom typických foriem, ktoré možno znázorniť vo viacerých inštanciách. Chrámy mali byť kánonické a architekti sa snažili dosiahnuť túto estetickú dokonalosť. Prvé budovy sa stavali úzke, aby udržali strechu, a keď sa rozmery zmenili, boli potrebné určité matematické vzťahy, aby sa zachovali pôvodné formy. To pravdepodobne ovplyvnila Pytagorova teória čísel, ktorý veril, že za vzhľadom vecí sa skrýva trvalý princíp matematiky[99].

V 6. a 5. storočí pred Kr. dominoval dórsky sloh, ale vyskytol sa matematický problém týkajúci sa polohy triglyfov, ktorý sa nedal vyriešiť bez zmeny pôvodných foriem. Tento sloh bol takmer opustený v prospech iónskeho slohu, ale tu zas predstavovala neriešiteľný problém iónska hlavica v rohu chrámu. Oba slohy boli postupne opustené v prospech korintského slohu v helenistickom období a za čias Ríma.

Mytológia

Apolón sa často objavuje v mýtoch, hrách a hymnách. Ako Diov najobľúbenejší syn mal Apolón priamy prístup k Diovej mysli a bol ochotný toto poznanie prezradiť ľuďom. Ako božstvo presahujúce ľudské chápanie vystupuje ako blahodarný aj hnevlivý boh.

Narodenie

Léto s deťmi, William Henry Rinehart

Léto s Apolónom a Artemis, Francesco Pozzi (1824), mramor

Apolón bol synom Dia, kráľa bohov, a Léto, jeho niekdajšej manželky alebo jednej z jeho mileniek. Keď Apolón vyrastal, starali sa oňho nymfy Korythalia a Aletheia, zosobnenie pravdy.

Keď Diova manželka Héra zistila, že je Léto tehotná, zakázala Léto rodiť na zemi. Léto hľadala útočisko v mnohých krajinách, ale tie ju odmietali. Nakoniec hlas nenarodeného Apolóna informoval jeho matku o plávajúcom ostrove Dilos, na ktorom kedysi žila titanka Asteria, Létina vlastná sestra. Keďže to nebola ani pevnina, ani ostrov, Léto tam bola ochotne prijatá a porodila svoje deti pod palmou. Svedkami tejto udalosti boli všetky bohyne okrem Héry. Uvádza sa tiež, že Héra uniesla Eileithiu, bohyňu pôrodu, aby zabránila Léto rodiť. Ostatní bohovia Héru oklamali, aby ju nechala ísť, a ponúkli jej náhrdelník z jantáru.

Keď sa Apolón narodil, držiac v ruke zlatý meč, všetko na ostrove sa premenilo na zlato a naplnil sa ambróziovou vôňou. 7-krát okolo ostrova zakrúžili labute a nymfy spievali od radosti. Bohyne ho umyli a potom ho prikryli bielym odevom a upevnili okolo neho zlaté pásy. Keďže Léto ho nemohol nakŕmiť, Themis, bohyňa božského zákona, ho nakŕmila nektárom alebo ambróziou. Keď Apolón ochutnal božský pokrm, uvoľnil sa z pásov a vyhlásil, že bude majstrom lýry a lukostreľby a bude ľudstvu tlmočiť Diovu vôľu. Zeus, ktorý dovtedy upokojil Héru, prišiel a ozdobil svojho syna zlatou čelenkou.

Apolónovo narodenie ukotvilo plávajúci ostrov Dilos k zemi. Léto sľúbila, že jej syn bude vždy priaznivo naklonený ostrovanom. Podľa niektorých zdrojov Apolón po čase upevnil Dilos na dne oceánu. Tento ostrov sa stal posvätným pre Apolóna a bol jedným z hlavných kultových centier tohto boha.

Apolón sa narodil v siedmy deň (ἑβδομαγενής, hebdomagenes) mesiaca Thargelion – podľa delónskej tradície – alebo v mesiac Bysios – podľa dilónskej tradície. Siedmy a dvadsiaty deň, dni novu a splnu mesiaca, mu boli odvtedy zasvätené. Mýtografi sa zhodujú v tom, že Artemis sa narodila ako prvá a následne asistovala pri narodení Apolóna alebo sa narodila na ostrove Ortygia a potom na druhý deň pomohla Léto prejsť cez more na Dilos, aby porodila Apolóna.

Hyperborea

Hyperborea, mystická krajina večného prameňa, uctievala Apolóna nad všetkými bohmi. Hyperborejčania vždy spievali a tancovali na jeho počesť a usporadúvali pýtické hry. Rozsiahly les s krásnymi stromami sa tam nazýval „Apolónova záhrada“. Apolón trávil zimné mesiace medzi Hyperborejčanmi. Jeho neprítomnosť na svete spôsobila chlad a ten sa označoval za jeho každoročnú smrť. V tomto období sa nevydávali žiadne proroctvá. Na svet sa vrátil začiatkom jari. Na oslavu jeho návratu sa v Delfách konal festival Teofánia.

Hovorí sa, že Léto prišla na Délos z Hyperborei v sprievode svorky vlkov. Odvtedy sa Hyperborea stala Apolónovým zimným domovom a vlci mu boli zasvätní. Jeho dôverný vzťah k vlkom je zrejmý z jeho epiteta Lyceus, čo znamená vlk. Apolón bol však aj vlkobijcom v úlohe boha, ktorý chránil stáda pred dravcami. Hyperborejské uctievanie Apolóna nesie najsilnejšie znaky toho, že Apolón bol uctievaný ako boh slnka. Šamanské prvky v Apolónovom kulte sa často pripisujú jeho hyperborejskému pôvodu a rovnako sa špekuluje, že vznikol ako slnečný šaman. Šamani ako Abaris a Aristeas boli tiež stúpencami Apolóna.

V mýtoch sa jantárové slzy, ktoré Apolón vyronil, keď zomrel jeho syn Asklépios, stali vodami rieky Eridanus, ktorá obklopovala Hyperboreu. Apolón v Hyperborei pochoval aj šíp, ktorým zabil Kyklopov. Neskôr tento šíp daroval Abarisovi.

Detstvo a mladosť

Ako dieťa vraj Apolón postavil na ostrove Dilos základy a oltár z rohov kôz, ktoré lovila jeho sestra Artemis. Keďže sa v mladosti naučil staviteľskému umeniu, neskôr sa stal známym ako Archegetes, zakladateľ (miest) a boh, ktorý viedol ľudí k budovaniu nových miest. Od svojho otca Dia dostal Apolón aj zlatý voz ťahaný labuťami.

V prvých rokoch života, keď Apolón trávil čas pasením kráv, ho vychovávali Thriae, včelie nymfy, ktoré ho vycvičili a zdokonalili jeho prorocké schopnosti. Hovorí sa tiež, že Apolón vynašiel lýru a spolu s Artemis umenie lukostreľby. Ľudí potom naučil umeniu liečiteľstva a lukostreľby. Jeho stará matka Foibé darovala Apolónovi k narodeninám vešteckú svätyňu v Delfách. Themis ho v nej inšpirovala, aby sa stal vešteckým hlasom Delf.

Apolón víťazí nad pytónom, Pietro Francavilla (1591) zobrazujúci Apolónovo víťazstvo nad hadom pytónom (The Walters Art Museum).

Pytón prenasleduje Léto a jej deti, rytina na dreve

Pytón

Pytón, chtonický had-drak, bol dieťaťom Gaie a strážcom delfskej veštiarne, ktorého smrť predpovedal Apolón, keď bol ešte v lone Léto. Pytón bol ošetrovateľom obra Týfóna.Vo väčšine tradícií bol Apolón ešte dieťaťom, keď zabil Pytóna.

Pytóna poslala Héra, aby usmrtil tehotnú Létu, a ten ju naozaj napadol. Aby pomstil problémy, ktoré spôsobil jeho matke, Apolón sa vydal hľadať Pytóna a zabil ho v posvätnej jaskyni v Delfách lukom a šípmi, ktoré dostal od Héfaista. Delfské nymfy, ktoré boli prítomné, povzbudzovali Apolóna počas boja pokrikom „Hie Paean“. Po Apolónovom víťazstve mu priniesli aj dary a darovali mu Korykajskú jaskyňu. Podľa Homéra sa Apolón stretol s pytónom a zabil ho, keď hľadal miesto na zriadenie svojej svätyne.

Podľa inej verzie, keď bola Léto v Delfách, Pytón ju napadol. Apolón bránil svoju matku a zabil ho.

Apolón tiež žiadal, aby všetky ostatné metódy veštenia boli podriadené tej jeho, a toto želanie mu Zeus ochotne splnil. Kvôli tomu Aténa, ktorá praktizovala veštenie hádzaním kamienkov, svoje kamienky s nevôľou odhodila.

Apolón však týmto činom spáchal krvavú vraždu a musel sa očistiť. Keďže Pytón bol Gaiiným dieťaťom, Gaia chcela, aby bol Apolón za trest vyhnaný do Tartaru. Zeus s tým nesúhlasil a namiesto toho svojho syna vyhnal z Olympu a nariadil mu, aby sa očistil. Apolón musel deväť rokov slúžiť ako otrok a po skončení otroctva podľa otcovho príkazu odcestoval do Tempského údolia, aby sa vykúpal vo vodách Penea. Tam sám Zeus vykonal na Apolónovi očistné obrady. Očisteného Apolóna odprevadila jeho nevlastná sestra Aténa do Delf, kde mu Gaia napokon odovzdala vešteckú svätyňu. Podľa istej variácie Apolón cestoval aj na Krétu, kde ho očistil Karmanor. Apolón neskôr založil pytické hry, aby si Gaiu udobril. Odvtedy sa Apolón stal bohom, ktorý sa očistil od hriechu vraždy, uvedomil si vinu ľudí a očistil ich.

Krátko nato Zeus nariadil Apolónovi, aby odišiel do Delf a ustanovil svoj zákon. Apolón však neposlúchol svojho otca, odišiel do krajiny Hyperborea a zostal tam jeden rok. Vrátil sa až potom, čo mu Delfania spievali hymny a prosili ho, aby sa vrátil. Zeus, potešený synovou poctivosťou, dal Apolónovi miesto vedľa seba po svojej pravici. Dal Apolónovi aj rozličné dary, napríklad zlatú trojnožku, zlatý luk a šípy, zlatý voz a mesto Delfy.

Čoskoro po svojom návrate potreboval Apolón naverbovať ľudí do Delf. Keď teda zbadal loď plaviacu sa z Kréty, vyskočil na jej palubu v podobe delfína. Posádka sa pod vplyvom strachu podriadila a nasledovala kurz, ktorý loď doviedol do Delf. Tam sa Apolón zjavil ako boh. Zasvätil ich do svojich služieb a prikázal im, aby si v srdci zachovali spravodlivosť. Pýtia bola Apolónova najvyššia kňažka a jeho hovorkyňa, prostredníctvom ktorej sprostredkúval proroctvá. Pýthia je pravdepodobne stálou Apolónovou obľúbenkyňou medzi smrteľníkmi.

Apolón, Tityos a bohyňa (pravdepodobne Gaia brániaca svojho syna alebo Léto)

Tityos

Héra opäť poslala ďalšieho obra Tityosa, aby znásilnil Léto. Tentoraz ho Apolón postrelil svojimi šípmi a zaútočil naňho svojím zlatým mečom. Podľa inej verzie mu pri ochrane ich matky pomohla aj Artemis, ktorá na Tityosa zaútočila svojimi šípmi. Po bitke Zeus napokon poskytol svoju pomoc a Tityosa zvrhol do Tartaru. Tam ho prikovali na skalné dno, kde na jeho pečeni denne hodoval pár supov.

Admétos

Admétos bol kráľ tesálskych Feraí, ktorý bol známy svojou pohostinnosťou. Keď bol Apolón vyhnaný z Olympu za zabitie Pytóna, slúžil ako pastier pri Admetovi, ktorý bol vtedy mladý a slobodný. Hovorí sa, že Apolón mal počas svojho pobytu s Admetom romantický vzťah. Po skončení rokov služby sa Apolón vrátil na Olymp ako boh.

Apolón stráži stáda kráľa Admeta, Felice Gianni

Pretože Admetos sa k Apolónovi správal dobre, boh mu na oplátku udelil veľké výhody. Už len Apolónova prítomnosť vraj spôsobila, že dobytok porodil dvojčatá. Apolón pomohol Admetovi získať ruku Alkéstis, dcéry kráľa Peliasa, tým, že skrotil leva a kanca, aby ťahali Admetov voz. Bol na ich svadbe, aby im dal svoje požehnanie. Keď Admetus rozhneval bohyňu Artemidu tým, že jej zabudol odovzdať náležité obety, Apolón prišiel na pomoc a upokojil svoju sestru. Keď sa Apolón dozvedel o Admetovej predčasnej smrti, presvedčil alebo oklamal sudičky, aby nechali Admeta žiť po tom, ako sa jeho čas naplnil.

Podľa inej verzie, alebo možno o niekoľko rokov neskôr, keď Zeus zasiahol Apolónovho syna Asklépia bleskom za to, že vzkriesil mŕtvych, Apolón z pomsty zabil Kyklopov, ktorí blesk pre Dia vyrobili. Apolón by bol za to vyhnaný do Tartaru, ale zasiahla jeho matka Léto a pripomínajúc Diovi ich dávnu lásku, prosila ho, aby ich syna nezabíjal. Zeus jej vyhovel a odsúdil Apolóna na jeden rok ťažkých prác opäť pod Admetom.

Vzťah medzi Apolónom a Admetom bol obľúbenou témou rímskych básnikov ako Ovídius a Servius.

Niobé

Smrť Niobiných detí, Pierre-Charles Jombert

Osud Niobé predpovedal Apolón ešte v lone Léto. Niobé bola kráľovnou Téb a Amfiónovou manželkou. Prejavila pýchu, keď sa chválila, že je lepšia ako Léto, pretože mala štrnásť detí (Niobíd), sedem mužských a sedem ženských, kým Léto mal len dve. Ďalej sa vysmievala Apolónovmu zženštilému vzhľadu a Artemidinmu mužnému vzhľadu. Léto, ktorú to urazilo, povedala svojim deťom, aby Niobé potrestali. Apolón preto zabil Niobiných synov a Artemis jej dcéry. Podľa niektorých verzií mýtu neboli medzi obeťami Chloris a jej brat Amyklas, pretože sa modlili k Léto. Amfión sa pri pohľade na svojich mŕtvych synov buď zabil sám, alebo ho zabil Apolón po prísahe pomsty.

Zničená Nioba utiekla na horu Sipylos v Malej Ázii a s plačom sa premenila na kameň. Jej slzy vytvorili rieku Achelous. Zeus premenil všetkých obyvateľov Téb na kameň, a tak Niobidovcov nikto nepochoval až do deviateho dňa po ich smrti, keď ich pochovali samotní bohovia.

Keď sa Chloris vydala a mala deti, Apolón vrátil jej synovi Nestorovi roky, ktoré Niobidom vzal. Nestor teda mohol žiť po tri generácie.

Múry Tróje

Kedysi Apolón a Poseidón slúžili pod trójskym kráľom Laomedónom na základe Diových príkazov. Apollodotos uvádza, že bohovia ochotne išli ku kráľovi preoblečení za ľudí, aby kontrolovali jeho pýchu. Apolón strážil Laomedónov dobytok v údoliach hory Ida, kým Poseidón staval múry Tróje. Podľa iných verzií boli staviteľmi hradieb Apolón aj Poseidón. V Ovidiovom podaní Apolón dokončuje svoju úlohu hraním melódií na svojej lýre.

V Pindarových ódach si bohovia vzali za pomocníka smrteľníka menom Aiekos. Keď bolo dielo dokončené, na múr sa vrhli traja hadi, a hoci dvaja, ktorí napadli časti múru postavené bohmi, padli mŕtvi, tretí si prerazil cestu do mesta cez časť múru postavenú Aiekom. Apolón okamžite predpovedal, že Trója padne rukou Aiekových potomkov. Jeho syn Telamón, hrdina a argonaut, sa pridal k Heraklovi, keď obliehal mesto počas Laomedonovej vlády. Neskôr bol jeho pravnuk Neoptolemus prítomný v drevenom koni, ktorý viedol k pádu Tróje.

Kráľ však nielenže odmietol dať bohom sľúbenú mzdu, ale im aj pohrozil, že im zviaže nohy a ruky a predá ich ako otrokov. Rozzúrený Apolón nakazil mesto morom a Posedion poslal morskú príšeru Cetus. Aby Laomedón mesto od nej oslobodil, musel obetovať svoju dcéru Hésioné – tú neskôr zachránil Herakles.

Počas svojho pobytu v Tróji mal Apolón milenku Oureu, ktorá bola nymfou a Poseidónovou dcérou. Mali spolu syna Ileusa, ktorého Apolón veľmi miloval.

Trójska vojna

Apolón sa počas trójskej vojny, ktorú viedli Gréci proti Trójanom, postavil na stranu Tróje.

Počas vojny grécky kráľ Agamemnón zajal Chryseis, dcéru Apolónovho kňaza Chrysa, a odmietol ju vrátiť. Rozhnevaný Apolón vystrelil do gréckeho tábora šípy nakazené morom. Žiadal, aby dievča vrátili, a Achájci (Gréci) mu vyhoveli, čím nepriamo vyvolali Achillov hnev, ktorý je témou Iliady.

Apolón dostal od Dia záštitu a na rozkaz svojho otca vstúpil na bojisko, kde svojím bojovým pokrikom naháňal nepriateľom strach. Zatlačil Grékov späť a zabil mnoho vojakov. Opisuje sa ako „hýbateľ vojsk“, pretože zmobilizoval trójske vojsko, keď sa rozutekalo.

Keď Zeus dovolil, aby sa do vojny zapojili aj ostatní bohovia, Apolóna vyprovokoval Poseidón k súboju. Apolón však boj s ním odmietol so slovami, že nebude bojovať so svojím strýkom kvôli smrteľníkom.

Apolón zabráni Diomédovi prenasledovať Aineia

Keď grécky hrdina Diomedes zranil trójskeho hrdinu Aineia, Afrodita sa ho pokúsila zachrániť, ale Diomedes zranil aj ju. Apolón potom zahalil Aieneia do oblaku, aby ho ochránil. Odrazil útoky, ktoré naňho Diomedes podnikol, a dal hrdinovi prísne varovanie, aby sa zdržal útokov na boha. Aieneia potom odviezli do Pergamu, posvätného miesta v Tróji, kde sa uzdravil.

Po smrti Sarpedóna, Diovho syna, zachránil Apolón podľa otcovho želania mŕtvolu z bojiska a očistil ju. Potom ju daroval Spánku (Hypnos) a Smrti (Thanatos). Apolón tiež raz presvedčil Aténu, aby na ten deň zastavila vojnu, aby si bojovníci mohli na chvíľu oddýchnuť.

Apolón predchádza Hektora so svojou egídou a rozháňa Grékov, John Flaxman

Trójsky hrdina Hektor (podľa niektorých zdrojov bol jeho vlastným synom od Hekabé) bol Apolónovi naklonený. Keď sa ťažko zranil, Apolón ho uzdravil a povzbudil ho, aby sa chopil zbrane. Počas súboja s Achillom, keď mal Hektor prehrať, Apolón ukryl Hektora do oblaku hmly, aby ho zachránil. Keď sa grécky bojovník Patroklos pokúšal dostať do pevnosti v Tróji, zastavil ho Apolón. Povzbudil Hektora, aby zaútočil na Patrokla, Apolón vyzliekol gréckemu bojovníkovi brnenie a zlomil mu zbrane. Hektor nakoniec Patrokla zabil. Nakoniec po Hektorovej osudovej smrti Apolón ochránil jeho mŕtvolu pred Achillovým pokusom zmrzačiť ju tak, že nad ňou vytvoril magický oblak, ktorý ju chránil pred slnečnými lúčmi.

Apolón počas celej vojny prechovával voči Achillovi nevraživosť, pretože Achilles pred začiatkom vojny zavraždil jeho syna Tenna a vo vlastnom chráme brutálne zavraždil jeho syna Tróila. Apolón nielenže zachránil Hektora pred Achillom, ale Achilla aj oklamal, keď sa prezliekol za trójskeho bojovníka a odohnal ho od brány. Prekazil Achillov pokus zmrzačiť Hektorovo mŕtve telo.

Napokon Apolón spôsobil Achillovu smrť tým, že nasmeroval šíp vystrelený Parisom do Achillovej päty. V niektorých verziách zabil Achilla sám Apolón, keď sa preobliekol za Parisa.

Apolón pomáhal na bojisku mnohým trójskym bojovníkom vrátane Agénora, Polydama, Glauka. Hoci Apolón veľmi držal s Trójanmi, bol povinný plniť Diove príkazy a počas vojny verne slúžil svojmu otcovi.

Herakles

Herakles a Apolón bojujúci o srnu, zobrazenie na korintskej prilbe (začiatok 5. storočia pred Kr.)

Po tom, čo Herakla (vtedy sa volal Alkidés) postihlo šialenstvo a vyvraždil svoju rodinu, chcel sa očistiť a obrátil sa na Apolónovu veštiareň. Apolón mu prostredníctvom Pýtie prikázal, aby dvanásť rokov slúžil kráľovi Eurystheovi a splnil desať úloh, ktoré mu kráľ zadá. Až potom mal byť Alkidés zbavený svojho hriechu. Apolón ho tiež premenoval na Herakla.

Aby Héraklés splnil svoju tretiu úlohu, musel chytiť kérynskú laň, posvätnú Artemide, a priviesť ju živú. Po ročnom prenasledovaní sa zviera nakoniec unavilo, a keď sa pokúsilo prejsť cez rieku Ladon, Herakles ju chytil. Keď ju odvádzal späť, stretol sa s Apolónom a Artemis, ktorí sa na Hérakla za tento čin rozhnevali. Herakles však bohyňu upokojil a vysvetlil jej svoju situáciu. Po dlhých prosbách mu Artemis dovolila vziať si laň a povedala mu, aby ju neskôr vrátil.

Po tom, čo bol oslobodený zo služby u Eurysthea, sa Héraklés dostal do konfliktu s Ifitom, princom z Oechálie, a zavraždil ho. Krátko nato sa nakazil strašnou chorobou. Opäť sa poradil s Apolónovým orákulom v nádeji, že sa choroby zbaví. Pýthia však odmietla vydať akékoľvek proroctvo. Herakles v hneve vytrhol posvätnú trojnožku a začal odchádzať s úmyslom založiť vlastnú veštiarňu. Apolón si to však nenechal len tak a zastavil Herakla. Došlo medzi nimi k súboju. Artemis sa vrhla na podporu Apolóna, zatiaľ čo Aténa podporila Hérakla. Zakrátko Zeus hodil medzi bojujúcich bratov svoj blesk a rozdelil ich. Pokarhal Herakla za tento akt násilia a požiadal Apolóna, aby našiel pre Herakla riešenie. Apolón potom hrdinovi prikázal, aby jeden rok slúžil pod Omfálou, kráľovnou Lýdie, aby sa očistil.

Perifas

Perifas bol attický kráľ a Apolónov kňaz. Bol vznešený, spravodlivý a bohatý. Všetky svoje povinnosti plnil spravodlivo. Ľudia si ho preto veľmi obľúbili a začali ho uctievať v rovnakej miere ako Dia. V istom okamihu uctievali Perifa namiesto Dia a zriaďovali mu svätyne a chrámy. To rozzúrilo Dia, ktorý sa rozhodol vyhladiť celú Perifovu rodinu. Keďže však bol spravodlivým kráľom a dobrým ctiteľom, zasiahol Apolón a požiadal svojho otca, aby Perifáša ušetril. Zeus zvážil Apolónove slová a súhlasil, že ho nechá žiť. Perifáša však metamorfoval na orla a z orla urobil kráľa vtákov. Keď Perifášova manželka požiadala Dia, aby ju nechal s manželom, Zeus ju premenil na supa a splnil jej želanie[180].

Platónova koncepcia spriaznených duší

Platón v Simposione uvádza, že kedysi dávno existovali tri druhy ľudských bytostí: mužské, pochádzajúce zo Slnka, ženské, pochádzajúce zo Zeme, a androgýnne, pochádzajúce z Mesiaca. Každá ľudská bytosť bola úplne okrúhla, mala štyri ruky a štyri nohy, dve rovnaké tváre na opačných stranách hlavy so štyrmi ušami a všetko ostatné tomu zodpovedalo. Boli mohutní a nevládni. Otis a Efialtes sa dokonca odvážili vystúpiť na Olymp.

Aby Zeus zastavil ich drzosť, vymyslel plán, ako ich pokoriť a zlepšiť ich mravy namiesto toho, aby ich úplne zničil. Všetkých ich rozťal na dve časti a požiadal Apolóna, aby vykonal potrebné opravy, čím ľudia získali individuálnu podobu, akú majú aj teraz. Apolón im otočil hlavy a krky smerom k ranám, stiahol im kožu na bruchu a v jej strede ju zošil. Tomu dnes hovoríme pupok. Vyhladil vrásky a vytvaroval hruď. Dal si však záležať na tom, aby im na bruchu a okolo pupka nechal niekoľko vrások, aby im pripomínali ich trest.

Vychovávateľ mladých

Apolón Kourotrophos je boh, ktorý vychováva a chráni deti a mladých, najmä chlapcov. Dohliada na ich vzdelávanie a prechod do dospelosti. Vzdelávanie vraj pochádza od Apolóna a múz. V mnohých mýtoch sa uvádza, že vychováva svoje deti. Bolo zvykom, že chlapci si po dosiahnutí dospelosti strihali dlhé vlasy a venovali ich Apolónovi.

Cheiróna, opusteného kentaura, vychovával Apolón, ktorý ho učil medicíne, proroctvu, lukostreľbe a ďalším veciam. Cheirón sa neskôr sám stal veľkým učiteľom.

Asklépios v detstve získal od svojho otca veľa vedomostí týkajúcich sa liečiteľského umenia. Neskôr ho však zveril Cheirónovi, aby ho ďalej vzdelával.

Ania, Apolónovho syna, ktorého mal s Roeó, opustila matka krátko po jeho narodení. Apolón ho vychovával a vzdelával v mantických umeniach. Anius sa neskôr stal Apolónovým kňazom a kráľom ostrova Délos.

Iamus bol synom Apolóna a Evadné. Keď Evadné začala rodiť, Apolón poslal Moiru, aby pomohla jeho milenke. Po narodení dieťaťa poslal Apolón hady, aby dieťa nakŕmili medom. Keď Iamus dosiahol vek vzdelávania, Apolón ho vzal so sebou do Olympie a naučil ho mnohým umeniam vrátane schopnosti rozumieť a vysvetľovať reč vtákov.

Idmóna Apolón vychoval za veštca. Hoci predvídal svoju smrť, ktorá ho čaká počas cesty s Argonautmi, prijal svoj osud a zomrel statočne. Na pamiatku synovej statočnosti prikázal Apolón Boeóťanom, aby okolo hrobu hrdinu postavili mesto a vzdali mu úctu[183].

Apolón si adoptoval Karna, opusteného syna Dia a Európy. Dieťa vychovával s pomocou svojej matky Léto a vychoval z neho veštca.

Keď jeho syn Melaneus dosiahol vek vhodný na ženenie, Apolón požiadal princeznú Stratoniku, aby sa stala nevestou jeho syna, a keď súhlasila, odviedol ju z jej domu.

Apolón zachránil pastierskeho chlapca (meno nie je známe) pred smrťou vo veľkej hlbokej jaskyni, a to pomocou supov. Pastier na znak vďaky postavil Apolónovi chrám a pomenoval ho Vulturius.

Boh hudby

Hudba sfér. Na tejto rytine z renesančného Talianska sú zobrazené Apolón, múzy, planetárne sféry a hudobné pomery.

Hneď po svojom narodení si Apolón vyžiadal lýru a vymyslel paián, čím sa stal bohom hudby. Ako božský spevák je patrónom básnikov, spevákov a hudobníkov. Pripisuje sa mu vynález strunovej hudby. Platón povedal, že vrodená schopnosť ľudí tešiť sa z hudby, rytmu a harmónie je darom Apolóna a múz. Podľa Sokrata starí Gréci verili, že Apolón je boh, ktorý riadi harmóniu a dáva do pohybu všetky veci, a to tak bohov, ako aj ľudí. Z tohto dôvodu ho nazývali Homopolon, kým Homo nenahradilo A. Apolónova harmonická hudba vyslobodzovala ľudí od bolesti, a preto ho podobne ako Dionýza nazývajú aj osloboditeľom. O labutiach, ktoré boli považované za najhudobnejšie spomedzi vtákov, sa verilo, že sú „Apolónovými speváčkami“. Sú to Apolónove posvätné vtáky a pôsobili ako jeho dopravný prostriedok počas cesty do Hyperborei. Aelian hovorí, že keď speváci spievali hymny Apolónovi, labute sa k spevu jednohlasne pridávali.

Apolón a múzy na Parnase, Andrea Appiani (1811)

U pytagorejcov bolo štúdium matematiky a hudby spojené s uctievaním Apolóna, ich hlavného božstva. Podľa ich presvedčenia hudba očisťuje dušu, podobne ako medicína očisťuje telo. Verili tiež, že hudba je delegovaná na rovnaké matematické zákony harmónie ako mechanika vesmíru, čo sa vyvinulo do konceptu známeho ako hudba sfér.

Apolón vystupuje ako spoločník múz a ako Musagetes („vodca múz“) ich vedie v tanci. Svoj čas trávia na Parnase, ktorý je jedným z ich posvätných miest. Apolón je tiež milencom múz a prostredníctvom nich sa stal otcom slávnych hudobníkov, ako sú Orfeus a Linus.

Apolóna často nachádzame, ako svojimi piesňami a hudbou na lýre teší nesmrteľných bohov. V úlohe boha hostín bol vždy prítomný pri hudbe na svadbách bohov, napríklad na svadbe Erosa a Psyché, Pelia a Thetis. Je častým hosťom slávností Bakchusa – bakchanálií a na mnohých antických keramikách je zobrazený, ako sa uvoľnene zabáva uprostred maenád (bakchantiek) a satyrov. Na výzvu iných sa Apolón zúčastňoval aj na hudobných súťažiach. Vo všetkých týchto súťažiach bol víťazom, ale svojich protivníkov mal tendenciu prísne trestať za ich pýchu.

Detail Apolónovej lýry

Apolónova lýra

Vynález lýry sa pripisuje buď Hermovi, alebo samotnému Apolónovi. Rozlišuje sa, že Hermes vynašiel lýru z korytnačieho panciera, zatiaľ čo Apolónova lýra bola obyčajná.

Mýty hovoria, že nemluvňa Hermes ukradol niekoľko Apolónových kráv a odniesol ich do jaskyne v lese neďaleko Pylosu, pričom zahladil stopy. V jaskyni našiel korytnačku a zabil ju, potom vyňal vnútro. Použil jedno z kravských čriev, spojil ho s korytnačím pancierom a vyrobil si lýru.

Priateľstvo Apolóna a Herma, Noël Coypel

Po odhalení krádeže sa Apolón postavil Hermovi a požiadal ho, aby mu vrátil dobytok. Keď sa Hermes tváril nevinne, Apolón sa so záležitosťou obrátil na Dia. Zeus sa po zhliadnutí udalostí postavil na Apolónovu stranu a nariadil Hermovi, aby dobytok vrátil. Hermes potom začal hrať hudbu na lýre, ktorú vynašiel. Apolón sa do nástroja zamiloval a ponúkol mu výmenu dobytka za lýru. Preto sa Apolón stal pánom lýry.

Podľa iných verzií Apolón sám vynašiel lýru, ktorej struny pretrhol v pokání za nadmerný trest, ktorý udelil Marsyasovi. Hermova lýra by teda bola novým vynálezom.

Hudobný súboj Pana a Apolóna, Laurits Tuxen

Súboj s Panom

Raz si Pan dovolil porovnať svoju hudbu s Apolónovou a vyzvať boha hudby na súboj. Za rozhodcu bol vybraný boh hôr Tmólos. Pan fúkal na svoje píšťaly a svojou rustikálnou melódiou prinášal veľké uspokojenie sebe aj svojmu vernému stúpencovi Midasovi, ktorý bol náhodou prítomný. Potom Apolón udrel na struny svojej lýry. Bolo to také krásne, že Tmolus hneď prisúdil víťazstvo Apolónovi a všetci boli s rozsudkom spokojní. Len Midas nesúhlasil a spochybňoval spravodlivosť ocenenia. Apolón to už nechcel ďalej strpieť a spôsobil, že Midasovi narástli oslie uši.

Súťaž s Marsyasom

Súboj medzi Apollom a Marsyasom, s prizerajúcim sa Midasom, Palma il Giovane

Marsyas bol satyr, ktorého Apolón potrestal za jeho pýchu. Na zemi našiel aulos, ktorý odhodil po tom, čo ho vymyslela Aténa, pretože jej od neho opuchli líca. Aténa na nástroj uvalila aj kliatbu, že ktokoľvek ho zdvihne, bude kruto potrestaný. Keď Marsyas na flaute zahral, všetci sa rozvášnili od radosti. To viedlo Marsyasa k myšlienke, že je lepší ako Apolón, a vyzval boha na hudobnú súťaž. Súťaž hodnotili múzy alebo nymfy z Nysy. Na súťaži bola prítomná aj Aténa.

Marsyas sa posmieval Apolónovi, že „nosí dlhé vlasy, že má peknú tvár a hladké telo, že je zručný v toľkých umeniach“ Ďalej povedal:

„Jeho [Apolónove] vlasy sú hebké a vytvorené z chumáčov a kučier, ktoré mu padajú na čelo a visia mu pred tvárou. Jeho telo je krásne od hlavy až po päty, jeho údy žiaria jasom, jeho jazyk dáva veštby a je rovnako výrečný v próze alebo vo veršoch, navrhnite, čo chcete. A čo jeho rúcho, ktoré má takú jemnú štruktúru, také hebké na dotyk, žiariace purpurom? Čo jeho lýra, ktorá sa blyští zlatom, bielo sa leskne slonovinou a trbliece sa dúhovými drahokamami? A čo jeho pieseň, taká chýrna a taká sladká? Kdeže, všetky tieto pôvaby sa hodia len k prepychu. Cnosti prinášajú len hanbu!“

Múzy a Aténa sa nad touto poznámkou pousmiali. Súťažiaci sa dohodli, že sa budú striedať v predvádzaní svojich schopností, a pravidlom bolo, že víťaz môže porazenému „urobiť, čo chce“.

Podľa jedného z opisov po prvom kole boli obaja Nysiádami považovaní za rovnocenných. V ďalšom kole sa však Apolón rozhodol hrať na lýre a pridať k svojmu vystúpeniu aj melodický hlas. Marsyas proti tomu namietal, že Apolón by mal výhodu, a obvinil Apolóna z podvodu. Apolón však odpovedal, že keďže Marsyas hral na flaute, ktorá potrebuje vzduch vyfukovaný z hrdla, je to podobné ako spev, a že buď by mali obaja dostať rovnakú šancu využiť svoje schopnosti, alebo by nikto z nich nemal vôbec používať ústa. Nymfy rozhodli, že Apolónov argument je spravodlivý. Apolón potom hral na lýre a zároveň spieval, čím očaril publikum. Marsyas to nedokázal. Apolón bol vyhlásený za víťaza a nahnevaný Marsyasovou povýšenosťou a jeho obvineniami sa rozhodol satyra stiahnuť z kože.

Apolón zaživa stiahol Marsyasove údy z kože v jaskyni neďaleko Kélén vo Frýgii ako odplatu za jeho pýchu, že vyzval boha. Potom dal zvyšok jeho tela riadne pochovať a Marsyasovu stiahnutú kožu pribil na neďalekú borovicu ako ponaučenie pre ostatných. Marsyasova krv sa premenila na rieku Marsyas. Apolón sa však čoskoro kajal a zarmútený tým, čo urobil, pretrhol struny svojej lýry a zahodil ju. Lýru neskôr objavili múzy a Apolónovi synovia Linus a Orfeus. Múzy upevnili strednú strunu, Linus strunu, na ktorú udieral ukazovákom, a Orfeus najnižšiu strunu a strunu vedľa nej. Odniesli ju späť k Apolónovi, ale boh, ktorý sa rozhodol, že sa na istý čas bude hudbe vyhýbať, odložil lýru aj píšťaly v Delfách a pripojil sa ku Kybelé, ktorá putovala až do Hyperborey.

Súťaž s Kynyrasom

Kinyras bol vládca Cypru, ktorý bol Agamemnónovým priateľom. Kinyras sľúbil Agamemnónovi pomoc v trójskej vojne, ale svoj sľub nedodržal. Agamemnón Kinyras preklial. Vzýval Apolóna a žiadal boha, aby pomstil porušený sľub. Apolón sa potom s Kinyrom stretol v hre na lýru a porazil ho. Keď Kinyras prehral, buď spáchal samovraždu, alebo ho Apolón zabil.

Patrón námorníkov

Apolón Raon, Versailles

Apolón je patrónom a ochrancom námorníkov, čo je jedna z jeho spoločných povinností s Poseidónom. V mýtoch ho vidíme pomáhať hrdinom, ktorí sa k nemu modlia za bezpečnú cestu.

Keď Apolón zbadal loď krétskych námorníkov, ktorú zastihla búrka, rýchlo na seba vzal podobu delfína a bezpečne doviedol ich loď do Delf.

Keď Argonauti čelili strašnej búrke, Iasón sa modlil k svojmu patrónovi Apolónovi, aby im pomohol. Apolón použil svoj luk a zlatý šíp, aby osvetlil ostrov, kde sa Argonauti čoskoro ukryli. Tento ostrov bol premenovaný na „Anaphe“, čo znamená „Zjavil ho“.

Apolón pomohol gréckemu hrdinovi Diomedovi, aby počas cesty domov unikol pred veľkou búrkou. Na znak vďaky postavil Diomedes na Apolónovu počesť chrám pod epitetom Epibaterius („vylodený“).

Počas trójskej vojny prišiel Odyseus do trójskeho tábora, aby vrátil Chriseis, dcéru Apolónovho kňaza Chrysa, a priniesol Apolónovi mnoho obetí. Apolón bol s tým spokojný a zoslal jemný vánok, ktorý pomohol Odyseovi bezpečne sa vrátiť do gréckeho tábora.

Arión bol básnik, ktorého uniesli nejakí námorníci pre bohaté ceny, ktoré vlastnil. Arión ich požiadal, aby mu dovolili naposledy zaspievať, s čím námorníci súhlasili. Arión začal spievať pieseň na Apolónovu oslavu a žiadal boha o pomoc. Následne loď obklopilo množstvo delfínov, a keď Arión skočil do vody, delfíny ho bezpečne odniesli.

Vojny

Titanomachia

Kedysi Héra zo zlosti podnietila Titanov, aby bojovali proti Diovi a pripravili ho o trón. Keď sa preto Titani pokúsili vystúpiť na Olymp, Zeus ich s pomocou Apolóna, Artemidy a Atény porazil a uvrhol do tartaru.

Paris (vľavo) si oblieka brnenie a Apolón (vpravo) ho pozoruje. Atický kantharos, 425 - 420 pred Kr.

Trójska vojna

Apolón zohral kľúčovú úlohu v celej trójskej vojne. Postavil sa na stranu Trójanov a do gréckeho tábora zoslal strašný mor, ktorý nepriamo viedol ku konfliktu medzi Achillom a Agamemnónom. Zabil gréckych hrdinov Patrokla, Achilla a množstvo gréckych vojakov. Pomohol aj mnohým trójskym hrdinom, z ktorých najvýznamnejší bol Hektor. Po skončení vojny Apolón a Poseidón spoločne vyčistili zvyšky mesta a táborov.

Telegonická vojna

Medzi Brygoi a Tésprotianmi vypukla vojna. Druhí menovaní mali podporu Odyssea. Bohovia Aténa a Áres prišli na bojisko a postavili sa na ich stranu. Aténa pomáhala hrdinovi Odyseovi, zatiaľ čo Áres bojoval po boku Brygov. Keď Odyseus prehral, Aténa a Áres sa dostali do priameho súboja. Aby zastavil bojujúcich bohov a hrôzu, ktorú vyvolal ich súboj, zasiahol Apolón a súboj medzi nimi ukončil.

Indická vojna

Keď Zeus navrhol Dionýzovi, aby porazil Indov a získal tak miesto medzi bohmi, Dionýz im vyhlásil vojnu a spolu so svojou armádou bakchantiek a satyrov odcestoval do Indie. Medzi bojovníkmi bol aj Aristaios, Apolónov syn. Apolón vlastnoručne vyzbrojil svojho syna, dal mu luk a šípy a na ruku mu pripevnil silný štít. Po tom, čo Zeus vyzval Apolóna, aby sa zapojil do vojny, vydal sa na bojisko. Keď videl, že sa niekoľko jeho nýmf a Aristaios topia v rieke, vzal ich do bezpečia a vyliečil ich. Naučili Aristaia ďalším užitočným liečiteľským umeniam a poslal ho späť, aby pomohol Dionýzovmu vojsku.

Tébska vojna

Počas vojny medzi Oidipovými synmi Apolón uprednostnil Amfiara, veštca a jedného z vodcov vo vojne. Hoci bol Apolón zarmútený, že veštec bol vo vojne odsúdený na záhubu, oslávil Amfiaraove posledné hodiny tým, že „jeho štít a prilbu osvetlil hviezdnym leskom“. Keď sa Hypseus pokúsil hrdinu zabiť kopijou, Apolón namiesto toho namieril kopiju na Amfiaraovho vozataja. Potom sám Apolón nahradil vozataja a vzal do rúk opraty. Odvrátil od nich mnoho oštepov a šípov. Zabil aj mnohých nepriateľských bojovníkov, napríklad Melanea, Antifa, Aetiona, Polita a Lampusa. Keď napokon prišla chvíľa jeho odchodu, Apolón so slzami v očiach vyjadril svoj žiaľ a rozlúčil sa s Amfiaraom, ktorého čoskoro pohltila zem.

Zabitie obrov

Apolón zabil obrov Pytóna a Tityosa, ktorí napadli jeho matku Léto.

Gigantomachia

Počas gigantomachie Apolón a Herakles oslepili giganta Efialta tak, že mu strelili do očí, pričom Apolón mu strelil do ľavého a Herakles do pravého. Tiež zabil Porfyrióna, kráľa obrov, pomocou svojho luku a šípov.

Alóeovci

Alóeovci, konkrétne Otis a Efialtes, boli dvojičky – obri, ktoré sa rozhodli viesť vojnu proti bohom. Pokúsili sa zaútočiť na horu Olymp tým, že na ňu navŕšili hory, a hrozili, že naplnia more horami a zaplavia suchú zem. Dokonca sa odvážili požiadať o ruku Héry a Artemidy. Rozzúrený Apolón ich zabil tak, že ich postrieľal šípmi. Podľa iného príbehu ich Apolón zabil tak, že medzi nich poslal jeleňa. Keď sa ho pokúšali zabiť oštepmi, navzájom sa prebodli a zomreli.

Fórbas

Forbas bol divoký obrí kráľ Flegie, ktorý bol opísaný ako človek s črtami podobnými prasatám. Chcel vyplieniť Delfy pre ich bohatstvo. Zabral cesty do Delf a začal obťažovať pútnikov. Zajímal starcov a deti a posielal ich do svojho vojska, zadržiaval ich. Vyzval mladých a silných mužov na zápas v boxe, aby im potom, keď ich porazil, odťal hlavy. Odseknuté hlavy zavesil na dub. Nakoniec prišiel Apolón, aby skoncoval s touto krutosťou. Vstúpil do boxerského zápasu s Fórbom a zabil ho jediným úderom.

Iné príbehy

Apolón ako vychádzajúce slnko, François Boucher

Na prvých olympijských hrách Apolón porazil Área a stal sa víťazom v zápasení. V pretekoch predbehol Herma a získal prvé miesto.

Apolón rozdeľuje mesiace na letné a zimné, v zimných mesiacoch odchádza na chrbte labute do krajiny Hyperborejcov a absencia tepla v zime je spôsobená jeho odchodom. Počas jeho neprítomnosti boli Delfy pod dohľadom Dionýza a počas zimy sa neveštilo.

Molpadia a Parthenos

Molpadia a Parthenos boli sestry Rhoea, bývalého Apolónovho milenca. Jedného dňa dostali na starosť strážiť otcovu nádobu s vínom, ale pri plnení tejto povinnosti zaspali. Keď spali, nádobu s vínom rozbili svine, ktoré ich rodina chovala. Keď sa sestry zobudili a videli, čo sa stalo, vrhli sa z útesu v strachu pred otcovým hnevom. Apolón, ktorý išiel okolo, ich chytil a odniesol do dvoch rôznych miest v Chersone, Molpadiu do Kastabu a Parthenos do Bubastu. Premenil ich na bohyne a obom sa dostalo božských poct. Molpadiino meno sa po jej zbožštení zmenilo na Hemithea[226].

Prometheus

Prométeus bol titan, ktorého Zeus potrestal za krádež ohňa. Bol priviazaný ku skale, kam každý deň poslal orla, aby odhryzol kus Prometeovej pečene, ktorá potom cez noc dorástla a na druhý deň orol priletel znova. Keď Apolón videl jeho ťažký osud, prosil Dia, aby láskavého Titana prepustil, zatiaľ čo Artemis a Léto stáli za ním so slzami v očiach. Zeus, dojatý Apolónovými slovami a slzami bohýň, napokon poslal Herakla, aby Prometea oslobodil.

Lefkasova skala

Apolón korunuje umenie, Nicolas-Guy Brenet

Lefkatas bola podľa povesti bielo sfarbená skala vyčnievajúca z ostrova Lefkada do mora. Nachádzala sa v Apolónovej svätyni Lefkates. Verilo sa, že skok z tejto skaly ukončil túžbu po láske.

Afrodita sa raz hlboko zamilovala do Adonisa, mladíka veľkej krásy, ktorého neskôr nešťastnou náhodou zabil kanec. Afrodita so zlomeným srdcom putovala a hľadala skalu Lefkas. Keď dorazila do Apolónovej svätyne v Argu, zverila sa mu so svojou láskou a smútkom. Apolón ju potom priviedol k Lefkasovej skale a požiadal ju, aby sa vrhla z jej vrcholu. Ona to urobila a bola oslobodená od svojej lásky. Keď hľadala dôvod, prečo sa tak stalo, Apolón jej povedal, že Zeus si pred tým, ako ide za inou milenkou, sadne na túto skalu, aby sa oslobodil od svojej lásky k Hére.

Iný príbeh rozpráva, že muž menom Nireus, ktorý sa zamiloval do kultovej sochy Atény, prišiel ku skale a skočil, aby si uľavil. Po skoku spadol do siete rybára, v ktorej, keď ho vytiahol, našiel truhlicu plnú zlata. Pohádal sa s rybárom a zlato si vzal, ale v noci sa mu vo sne zjavil Apolón a varoval ho, aby si neprivlastňoval zlato, ktoré patrí iným.

Medzi Lefkadijcami bolo rodovým zvykom hádzať z tejto skaly každý rok pri obete vykonávanej na počesť Apolóna zločinca kvôli odvráteniu zla. Všade pod skalou sa však vyskytovalo množstvo mužov, ktorí mali zločinca chytiť a vyviesť do vyhnanstva za hranice ostrova. Z tejto skaly podľa legendy skočila svoj samovražedný skok Sapfo.

Milenky

Milostné aféry pripisované Apolónovi sú odrazom neskorého vývoja v gréckej mytológii. Vďaka ich živým anekdotickým vlastnostiam si niektoré z nich obľúbili maliari už od renesancie, čoho výsledkom je, že v modernej predstavivosti vystupujú výraznejšie.

Apolón a Dafné od Berniniho v Galleria Borghese

Dafné bola nymfa, ktorá opovrhla Apolónovým dvorením a utiekla od neho. Keď ju Apolón prenasledoval, aby ju presvedčil, premenila sa na vavrínový strom. Podľa iných verzií počas prenasledovania volala o pomoc a Gaia jej pomohla tým, že ju prijala a na jej miesto umiestnila vavrínový strom. Podľa rímskeho básnika Ovídia prenasledovanie vyvolal Eros, ktorý zasiahol Apolóna zlatým šípom lásky a Dafné oloveným šípom nenávisti. Mýtus vysvetľuje pôvod vavrínu a spojenie Apolóna s vavrínom a jeho listami, ktoré zamestnávali jeho kňažky v Delfách. Listy sa stali symbolom víťazstva a vavrínové vence sa dávali víťazom pýtijckých hier.

Apolón ako zapadajúce slnko, François Boucher

Hovorí sa, že Apolón bol milencom všetkých deviatich múz a keďže si nemohol vybrať jednu z nich, rozhodol sa zostať slobodný. Korybanté splodil s múzou Táliou, Orfea s Kalliopé, Lina z Trácie s Kalliopé alebo Ouraniou a Hyménaia (Hyména) s jednou z múz.

Vo Veľkej Eoii, ktorá sa pripisuje Hesoidovi, je Skylla dcérou Apolóna a Hekaté.

Kyréné bola tesálska princezná, ktorú Apolón miloval. Na jej počesť postavil mesto Kyréna a urobil ju jeho vládkyňou. Neskôr jej Apolón daroval dlhovekosť a premenil ju na nymfu. Spolu mali dvoch synov, Aristaia a Idmóna.

Evadné bola nymfa, dcéra Poseidóna a milenka Apolóna. Porodila mu syna Iamosa. Počas pôrodu jej Apolón poslal na pomoc Eileitýiu, bohyňu pôrodu.

Rhoeo, princeznú z ostrova Naxos, milovala Apolón. Z náklonnosti k nej Apolón premenil jej sestry na bohyne. Na ostrove Dilos porodila Apolónovi syna menom Anius. Keďže nechcela mať dieťa, zverila ho Apolónovi a odišla. Apolón dieťa sám vychovával a vzdelával.

Ourea, Poseidónova dcéra, sa zamilovala do Apolóna, keď spolu s Poseidónom slúžili trójskemu kráľovi Laomedonovi. Obaja sa spojili v deň, keď boli postavené hradby Tróje. Porodila Apolónovi syna, ktorého Apolón pomenoval Ileus podľa názvu mesta, v ktorom sa narodil, Ilion (Trója). Apolón mal Ilea veľmi rád.

Teró, dcéru Fylasa, dievčinu krásnu ako mesačné lúče, miloval žiarivý Apolón a ona ho milovala zas jeho. Ich spojením sa stala matkou Chaeróna, ktorý sa preslávil ako „krotiteľ koní“. Neskôr postavil mesto Cheronia.

Hyrie alebo Thyrie bola matkou Kykna. Apolón premenil matku aj syna na labute, keď skočili do jazera a pokúsili sa zabiť.

Hekabé bola manželkou trójskeho kráľa Priama a Apolón s ňou mal syna menom Tróilos. Veštba predpovedala, že Trója nebude porazená, kým sa Troilus dožije dvadsiatich rokov. Achilles ho prepadol a zabil a Apolón pomstil jeho smrť tým, že zabil Achilla. Po vyplienení Tróje si Apolón vzal Hekabé do Lýkie.

Koronis bola dcérou Flegyasa, kráľa Lapitov. Keď čakala Asklépia, Koronis sa zamilovala do Ischýsa, Elatovho syna, a spala s ním. Keď sa Apolón dozvedel o jej nevere vďaka svojim prorockým schopnostiam alebo vďaka havranovi, poslal svoju sestru Artemidu, aby Koronis zabila. Apolón zachránil dieťa tak, že rozťal Koronis brucho a dal ho kentaurovi Cheirónovi, aby ho vychoval.

Dryopa, dcéra Dryopsa, otehotnela s Apolónom v podobe hada. Porodila syna Amfissa.

V Euripidovej hre Ión Apolón splodil Ióna s Kreusou, manželkou Xoutha. Využil svoju moc, aby pred jej otcom utajil jej tehotenstvo. Neskôr, keď Kreusa nechala Ióna zomrieť v divočine, Apolón požiadal Herma, aby dieťa zachránil a priniesol ho do veštiarne v Delfách, kde ho vychovala kňažka.

Apolón miloval a uniesol oceánsku nymfu Meliu. Jej otec Ókeanos poslal jedného zo svojich synov, Caantha, aby ju našiel, ale Caanthus ju nedokázal Apolónovi vziať, a tak spálil Apolónovu svätyňu. Na odvetu Apolón postrelil Caantha a zabil ho.

Milenci

Smrť Hyakintha, Alexander Kiseljov, 1850-1900

Hyakinthos (lat. Hyacinthus), krásny a atletický spartský princ, bol jedným z Apolónových obľúbených milencov. Dvojica trénovala hod diskom, keď disk, ktorý hodil Apolón, odfúkol žiarlivý Zefýros z dráhy a zasiahol Hyacinta do hlavy, čím ho na mieste zabil. Apolóna vraj naplnil smútok. Z Hyacintovej krvi vytvoril Apolón kvet pomenovaný po ňom ako pamiatku na jeho smrť a jeho slzy zafarbili okvetné lístky. Neskôr bol vzkriesený a vzatý do neba. Sviatok Hyacinthia bol národným sviatkom Sparty, ktorý pripomínal Hyacintovu smrť a znovuzrodenie.

Ďalším mužským milovníkom bol Kyparissos, potomok Herakla. Apolón mu dal ako spoločníka skroteného jeleňa, ale Kyparissos ho nešťastnou náhodou zabil oštepom, keď ležal v poraste. Kyparissa jeho smrť tak zarmútila, že požiadal Apolóna, aby nechal jeho slzy padať navždy. Apolón jeho prosbe vyhovel tým, že ho premenil na cyprus pomenovaný po ňom, ktorý je vraj smutným stromom, pretože jeho šťava tvorí na kmeni kvapky podobné slzám.

Admétos, kráľ Feraí, bol tiež Apolónovým milencom. Počas svojho vyhnanstva, ktoré trvalo buď jeden rok, alebo deväť rokov, slúžil Apolón Admétovi ako pastier. Romantickú povahu ich vzťahu prvýkrát opísal Kallimachos z Kyrény, ktorý napísal, že Apolón k Admétovi „zahorel láskou“. Plutarchos uvádza Adméta ako jedného z Apolónových milencov a hovorí, že Apolón slúžil Admétovi, pretože sa oňho staral. Latinský básnik Ovidius vo svojom diele Ars Amatoria hovorí, že hoci bol Apolón bohom, opustil svoju pýchu a zostal ako sluha kvôli Admétovi. Tibullus opisuje Apolónovu lásku ku kráľovi ako servitium amoris (otroctvo lásky) a tvrdí, že Apolón sa stal jeho sluhom nie z donútenia, ale z vlastného rozhodnutia. Taktiež pripravoval syr a podával ho Admétovi. Jeho domáce činy spôsobovali jeho rodine rozpaky:

Ó, ako často sa jeho sestra (Diana) červenala pri stretnutí so svojím bratom, keď niesol mladé teľa cez polia!....Často Latona lamentovala, keď videla synove rozstrapatené kadere, ktoré obdivovala aj Juno, jeho nevlastná matka...

Apolón a Kyparissos, Jean-Pierre Granger (1779-1840)

Keď sa chcel Admétus oženiť s princeznou Alkéstou, Apolón mu poskytol voz ťahaný levom a kancom, ktorých skrotil. To uspokojilo Alkéstinho otca a ten dovolil Admétovi, aby sa s ňou oženil. Ďalej Apolón zachránil kráľa pred Artemidiným hnevom a tiež presvedčil Moiru, aby raz odložila Admétovu smrť.

Branchus, pastier, jedného dňa narazil v lese na Apolóna. Uchvátený krásou boha pobozkal Apolóna. Apolón mu jeho náklonnosť opätoval a chcel sa mu odmeniť, obdaril ho prorockými schopnosťami. Jeho potomkovia, Branchidi, boli vplyvným klanom prorokov.

Medzi ďalších mužských milovníkov Apolóna patria napríklad:

• Adonis, ktorý bol údajne milencom Apolóna aj Afrodity.
• Atymnius, inak známy ako milenec Sarpédóna.
• Boreas, boh severných vetrov.
• Kinyras, cyperský kráľ a Afroditin kňaz.
• Helenos, trójske knieža (syn Priama a Hekuby).
• Hippolyt zo Sicíonu (nie je totožný s Hippolitom, synom Thesea).
• Hymén, syn Magnesov.
• Iapis, ktorú Apolón naučil umeniu liečiť.
• Phorbas, zabijak drakov (pravdepodobne syn Triopasa).

Deti

Apolón splodil mnoho detí, a to so smrteľnými ženami, nymfami i bohyňami. Z jeho detí vyrástli lekári, hudobníci, básnici, veštci alebo lukostrelci. Mnohí z jeho synov zakladali nové mestá a stávali sa kráľmi.

Apolón zveruje Asklépia do výchovy Cheiróna

Asklépios je najznámejší Apolónov syn. Svojimi schopnosťami lekára prekonal Apolóna. Zeus ho zabil za oživovanie mŕtvych, ale na Apolónovu žiadosť ho vzkriesil ako boha. Aristaios bol po narodení zverený do starostlivosti Cheiróna. Stal sa bohom včelárstva, výroby syra, chovu zvierat a ďalších. Nakoniec dostal nesmrteľnosť za dobrodenia, ktoré poskytol ľudstvu. Korybanti boli tancujúci polobohovia, ktorí zápasili s oštepmi.

Medzi Apolónových synov, ktorí sa zúčastnili na trójskej vojne, patria trójski princovia Hektor a Tróilos, ako aj Tennes, kráľ Tenedosu, pričom všetkých troch v priebehu vojny zabil Achilles.

Medzi Apolónove deti, ktoré sa stali hudobníkmi a bardmi, patria Orfeus, Linus, Ialemus, Hymén, Filamón, Eumolpos a Eleuther. Apolón bol otcom troch dcér, Apollonis, Borysthenis a Kefisso, ktoré tvorili skupinu menších múz, „Múzy Apolonidy“. Femonoe bola veštica a poetka, ktorá bola vynálezkyňou hexametra.

Apis, Idmón, Iamus, Tenerus, Mopsus, Galeus, Telmessus a ďalší boli nadaní veštci. Anius, Pýtaeus a Ismenus žili ako veľkňazi. Väčšinu z nich vycvičil sám Apolón.

Arabius, Delfos, Dryops, Milétos, Tennes, Epidauros, Keos, Lykorus, Syrus, Pisus, Marathus, Megarus, Patarus, Akraefej, Kikón, Chaerón a mnohí ďalší Apolónovi synovia pod jeho vedením založili rovnomenné mestá.

Mal aj syna menom Chrysorrhoas, ktorý bol mechanickým umelcom. Medzi jeho ďalšie dcéry patria Eurynomé, Chariklo, manželka Cheiróna, Eurydiké, manželka Orfea, Eriopis, známa svojimi krásnymi vlasmi, Melite, hrdinka, Pamfila, tkáčka hodvábu, Parthenos a podľa niektorých údajov aj Phoebe, Hilyra a Skylla. Apolón po jej skorej smrti premenil Parthenos na súhvezdie.

Okrem toho Apolón vychovával a vzdelával Cheiróna, kentaura, ktorý sa neskôr stal najväčším učiteľom a vychoval mnohých polobohov vrátane Apolónových synov. Apolón vychovával aj Karna, syna Dia a Európy.

Neúspešné milostné pokusy

Marpéssu uniesol Idas, ale miloval ju aj Apolón. Zeus ju prinútil, aby si medzi nimi vybrala, a ona si vybrala Idasa s odôvodnením, že Apolóna, ktorý je nesmrteľný, by omrzela, keď zostarne.

Sinope, nymfu, oslovil zamilovaný Apolón. Prinútila ho sľúbiť, že jej splní všetko, o čo požiada, a potom ho šikovne požiadala, aby ju nechal zostať pannou. Apolón svoj sľub dodržal a vrátil sa späť.

Bolinu Apolón obdivoval, ale ona ho odmietla a skočila do mora. Aby zabránil jej smrti, Apolón ju premenil na nymfu, čím jej zachránil život.

Kastalia bola nymfa, ktorú Apolón miloval. Utiekla pred ním a ponorila sa do prameňa v Delfách na úpätí hory Parnasos, ktorý potom dostal jej meno. Voda z tohto prameňa bola posvätná; používala sa na čistenie delfských chrámov a pre inšpirovanie kňažiek.

Kassandra bola dcérou Hekuby a Priama. Apolón sa jej chcel dvoriť. Kassandra mu sľúbila, že jeho lásku opätuje pod jednou podmienkou – mal jej dať moc vidieť budúcnosť. Apolón jej želanie splnil, ale ona svoje slovo nedodržala a čoskoro ho odmietla. Rozhnevaný, že porušila svoj sľub, ju Apolón preklial, že hoci uvidí budúcnosť, jej proroctvám nikto nikdy neuverí.

Sibyla z Kumae podobne ako Kassandra sľúbila Apolónovi svoju lásku, ak ju obdarí jasnozrivosťou. Sibyla vzala hrsť piesku a požiadala Apolóna, aby jej daroval toľko rokov života, koľko zrniek piesku držala v rukách. Apolón jej želanie splnil, ale Sibyla svoje slovo nedodržala. Sibyla síce naozaj žila dlhší život, ako jej Apolón sľúbil, ale nedal jej spolu s ním aj večnú mladosť, takže sa postupne scvrkla až natoľko, že zostal len jej hlas.

Hestia, bohyňa domáceho kozubu, odmietla Apolónove aj Poseidónove ponuky na sobáš a zaprisahala sa, že navždy zostane nevydatá.

V jednej z verzií pôvodu proroka Teiresia bol pôvodne ženou, ktorá sľúbila Apolónovi, že sa s ním vyspí, ak jej dá hodiny hudby. Apolón jej prianie splnil, ale ona potom svoje slovo nedodržala a odmietla ho. Apolón ju v hneve premenil na muža.

Ženské proťajšky

Artemis

Apolón (vľavo) a Artemis. Brygos (signovaný hrnčiar), tondo attického červenofigurového pohára okolo roku 470 pred Kr., Musée du Louvre.

Artemis ako Apolónova sestra je thea apollousa, to znamená, že ako ženské božstvo predstavovala rovnakú ideu ako Apolón.

Artemis je rovnako ako jej brat vyzbrojená lukom a šípmi. Je príčinou náhlej smrti žien. Je tiež ochrankyňou mladých, najmä dievčat. Hoci nemá nič spoločné s veštením, hudbou ani poéziou, niekedy viedla ženský zbor na Olympe, kým Apolón spieval. Obom bol posvätný vavrín (dafné). Artemis Dafnaia mala svoj chrám medzi Lakedemónčanmi, na mieste zvanom Hypsoi, Apolón Dafneforos mal chrám v Eretrii, na „mieste, kde majú občania skladať prísahu“. V neskorších časoch, keď sa Apolón považoval za boha Slnkaa alebo bol stotožňovaný s Héliom, Artemis sa prirodzene považovala za Selénu alebo Mesiac.

Hekaté

Sprievod čarodejníc s Hekaté, Jusepe de Ribera

Hekaté, bohyňa čarodejníctva a mágie, je chtonickým náprotivkom Apolóna. Sú bratranec a sesternica, keďže ich matky – Léto a Asteria – sú sestry. Jeden z Apolónových epitet, Hekatos, je mužským tvarom Hekaty a obe mená znamenajú „pôsobiaci z diaľky“. Ak je Hekaté „strážkyňou brány“, Apolón Agyieus je „strážcom dverí“. Hekaté je bohyňou križovatiek a Apolón je bohom a ochrancom ulíc.

Najstarší nájdený dôkaz o uctievaní Hekaté je v Apolónovom chráme v Miléte. Tam bola Hekaté považovaná za Apolónov sesterský náprotivok v neprítomnosti Artemidy. Hekaté je vďaka svojej lunárnej povahe bohyňou ubúdajúceho mesiaca a kontrastuje a zároveň dopĺňa Apolónovu slnečnú povahu.

Aténa

Pallas Athéna navštevuje Apolóna na Parnase, Arnold Houbraken

Ako božstvo poznania a veľkej moci bol Apolón vnímaný ako mužský náprotivok Atény. Ako Diove obľúbené deti dostali viac právomocí a povinností. Apolón a Aténa často zastávali úlohu ochrancov miest a boli patrónmi niektorých významných miest. Aténa bola hlavnou bohyňou Atén, Apolón bol hlavným bohom Sparty.

Ako patróni umenia boli Apolón a Aténa spoločníkmi múz.

V trójskej vojne je Apolón, ako vykonávateľ Diových prianí, zobrazovaný, ako drží aigis, tak ako to zvyčajne robí Aténa. Apolónove rozhodnutia zvyčajne schvaľovala jeho sestra Aténa a obaja pracovali na nastolení zákona a poriadku, ktorý stanovil Zeus.

Apolón v Orestei

V Aischylovej trilógii Oresteia Klytaimnéstra zabije svojho manžela, kráľa Agamemnóna, pretože obetoval ich dcéru Ifigéniu, aby pokračoval v trójskej vojne. Apolón vydá prostredníctvom delfskej veštiarne príkaz, aby Agamemnónov syn Orestes zabil Klytemnestru a jej milenca Aigistha. Orestes a Pylades vykonajú pomstu, a preto Oresta prenasledujú Erínye alebo Fúrie (ženské personifikácie pomsty).

Apolón a Fúrie sa hádajú o tom, či bola matkovražda oprávnená. Apolón zastáva názor, že manželské puto je posvätné a Orestes pomstil svojho otca, zatiaľ čo Erinye tvrdia, že pokrvné puto medzi matkou a synom je významnejšie ako manželské puto. Vtrhnú do jeho chrámu a on ich vyženie. Hovorí, že záležitosť treba predložiť Aténe. Apolón sľúbi, že Oresta ochráni, pretože Orestes sa stal Apolónovým prosebníkom. Apolón sa Oresta na súde zastane a Aténa nakoniec rozhodne v Apolónov prospech.

Rímsky Apolón

Rímske uctievanie Apolóna bolo prevzaté od Grékov. Ako typicky grécky boh nemal Apolón priamy rímsky ekvivalent, hoci neskorší rímski básnici ho často označovali ako Phoebus. Existovala tradícia, podľa ktorej sa už v období rímskych kráľov počas vlády Tarquinia Superba radili s delfskou veštkyňou.

Pri príležitosti morovej epidémie v roku 430 pred Kr. bol na Flaminských poliach zriadený prvý Apolónov chrám v Ríme, ktorý nahradil staršie kultové miesto, ktoré tam bolo známe ako „Apollinare“. Počas druhej púnskej vojny v roku 212 pred Kr. boli na jeho počesť zriadené Ludi Apollinares („Apollónove hry“) na základe pokynov proroctva pripisovaného istému Marciovi. Za Augusta, ktorý sa považoval za Apolóna pod osobitnou ochranou a dokonca sa hovorilo, že je jeho synom, sa jeho kult rozvinul a stal sa jedným z hlavných bohov Ríma.

Po bitke pri Actiu, ktorá sa odohrala neďaleko Apolónovej svätyne, Augustus rozšíril Apolónov chrám, venoval mu časť koristi a na jeho počesť zaviedol päťročné hry. Na Palatíne postavil bohu aj nový chrám. Obety a modlitby na Palatíne Apolónovi a Diane tvorili vyvrcholenie Svetských hier, ktoré sa konali v roku 17 pred Kr. na oslavu úsvitu novej éry.

Festivaly

Hlavným festivalom zasväteným Apolónovi boli Pýtické hry, ktoré sa konali každé štyri roky v Delfách a boli jednými zo štyroch veľkých panhelénskych hier. Veľký význam mali aj Délske hry, ktoré sa konali každé štyri roky na ostrove Dilos. Medzi aténske výročné slávnosti patrili Boédromia, Metageitnia, Pyanopsia a Thargélia. Spartské výročné festivaly boli Karneia a Hyakinthia. V Tébach sa každých deväť rokov konala Dafnéforia.

Prívlastky a symboly

K Apolónovi sa najčastejšie viaže luk a šíp. Medzi jeho ďalšie atribúty patrili kithara (zdokonalená verzia obyčajnej lýry), trsátko a meč. Ďalším bežným emblémom bola obetná trojnožka, ktorá predstavovala jeho prorocké schopnosti. Každé štyri roky sa v Delfách konali Pýthijské hry na Apolónovu počesť. Vavrínová rastlina sa na týchto hrách používala pri vykupiteľských obetách a pri zhotovovaní koruny víťazstva.

Zlatý stater seleukovského kráľa Antiocha I. Sotera (vládol 281-261 pred Kr.), na ktorého reverze je zobrazený nahý Apolón držiaci svoje kľúčové atribúty: dva šípy a luk

Palma bola tiež zasvätená Apolónovi, pretože sa pod ňou narodil na ostrove Dilos. Medzi Apolónove posvätné zvieratá patrili vlci, delfíny, srny, labute, cikády (symbolizujúce hudbu a spev), havrany, jastraby, vrany (Apolón využíval jastraby a vrany ako svojich poslov), hady (odkazujúce na Apolónovu funkciu boha proroctva), myši a griffiny, mýtické hybridy orla a leva východného pôvodu.

Homér a Porfýrios napísali, že Apolón mal za svojho posla jastraba. V mnohých mýtoch sa Apolón premieňa na jastraba. Okrem toho Claudius Aelianus napísal, že v starovekom Egypte ľudia verili, že jastraby sú pre boha posvätné a že podľa Apolónových služobníkov v Egypte existovali istí muži nazývaní „jastrabi“ (ἱερακοβοσκοί), ktorí kŕmili a ošetrovali jastraby patriace bohu. Eusebios z Kaisareie napísal, že v Apolónovom meste v Egypte sa druhý príchod mesiaca považuje za posvätný a že symbolom mesta je muž s tvárou podobnou jastrabovi (Horus). Claudius Aelianus napísal, že Egypťania vo svojom jazyku nazývali Apolóna Horus.

Ako boh kolonizácie dával Apolón veštecké pokyny pre kolónie, najmä počas vrcholnej kolonizácie v rokoch 750 – 550 pred Kr. Podľa gréckej tradície pomohol krétskym alebo arkadským kolonistom nájsť mesto Trója. Tento príbeh však môže odrážať kultúrny vplyv, ktorý mal opačný smer. V súvislosti s mestom Wilusa, ktoré je doložené v chetitských nápisoch, sa v chetitských klinopisných textoch spomína ázijský boh Appaliunas alebo Apalunas, ktorý je dnes väčšinou vedcov považovaný za totožný s gréckym Ilionom. Pri tomto výklade možno Apolónov titul Lykegenes jednoducho čítať ako „narodený v Lýkii“, čím sa vlastne ruší predpokladané spojenie boha s vlkmi (možno ľudová etymológia).

Apolón Citharoedus ("Apolón s kitharou"), Musei Capitolini, Rím

V literárnom kontexte predstavuje Apolón harmóniu, poriadok a rozum – vlastnosti, ktoré sú v protiklade s vlastnosťami Dionýza, boha vína, ktorý predstavuje extázu a neporiadok. Kontrast medzi úlohami týchto bohov sa odráža v prídavných menách apolónsky a dionýzovský. Gréci však tieto dve vlastnosti považovali za komplementárne: obaja bohovia sú bratia, a keď Apolón v zime odchádzal do Hyperborey, prenechával delfskú veštiareň Dionýzovi. Zdá sa, že tento kontrast je zobrazený na dvoch stranách vázy z Borghese.

Apolón sa často spája so zlatou strednou cestou. Ide o grécky ideál striedmosti a cnosť, ktorá je protikladom obžerstva.

V antike bol Apolón spájaný s planétou Merkúr. Starí Gréci verili, že Merkúr pozorovaný ráno je iná planéta ako večer, pretože za každého súmraku sa Merkúr pri západe Slnka javí ďalej od Slnka ako večer predtým. Rannú planétu nazývali Apolón a večernú Hermes/Merkur, kým si uvedomili, že ide o tú istú planétu. Preto sa ponechal názov „Merkúr/Hermes“ a „Apolón“ sa vypustil.

Apolón v umení

Pireus Apollo, bronz v archaickom štýle, Archeologické múzeum v Pireu

Apolón je častým motívom v gréckom a rímskom umení a tiež v umení renesancie. Najstaršie grécke slovo pre sochu je „potešenie“ (ἄγαλμα, agalma) a sochári sa snažili vytvoriť formy, ktoré by inšpirovali takúto vodiacu víziu. Grécke umenie vložilo do Apolóna najvyšší stupeň sily a krásy, aký si možno predstaviť.

Archaické sochárstvo

Existuje množstvo voľne stojacich sôch mužských mladíkov z archaického Grécka, ktoré sa kedysi považovali za zobrazenia Apolóna, hoci neskoršie objavy naznačili, že mnohé z nich predstavujú smrteľníkov. V roku 1895 V. I. Leonardos navrhol termín kúros („mužský mladík“) na označenie sôch z Keratey; toto používanie neskôr rozšíril Henri Lechat v roku 1904 na všetky sochy tohto formátu.

Najstaršími príkladmi Apolónových sôch v životnej veľkosti môžu byť dve postavy z iónskej svätyne na ostrove Dilos. Takéto sochy sa nachádzali po celom grécky hovoriacom svete, prevažná časť z nich sa našla v Apolónových svätyniach, pričom len zo svätyne Apolóna Ptoiosa v Boiótii ich pochádza viac ako sto. Podstatne vzácnejšie sú bronzové sochy v životnej veľkosti. Jedným z mála originálov, ktoré sa zachovali do dnešných dní – tak vzácnym, že jeho objav v roku 1959 označil Ernst Homann-Wedeking za „zázrak“ – je majstrovské bronzové dielo Apolón z Pirea (Pireus Apollo). Našiel sa v Pireu, prístavnom meste neďaleko Atén, a predpokladá sa, že pochádza zo severovýchodného Peloponézu. Je to jediná zachovaná veľkorozmerná peloponézska socha.

Klasické sochárstvo

Apolón z Mantovy, mramorová rímska kópia podľa gréckeho originálu z 5. storočia pred Kr. pripisovaného Polykleitosovi, Musée du Louvre

Slávny Apolón z Mantovy a jeho varianty sú ranými formami typu sochy Apolóna Citharoeda, na ktorej boh drží v ľavej ruke kitharu, zložitú sedemstrunovú variantu lýry. Hoci sa nezachoval žiadny z gréckych originálov, existuje niekoľko rímskych kópií približne z konca 1. alebo začiatku 2. storočia.

Ďalšími významnými podobami sú Apollo Citharoedus a Apollo Barberini.

Helénske Grécko, Rím

Apolón ako pekný mladý muž bez brady je často zobrazovaný s kitharou (ako Apolón Citharoedus) alebo lukom v ruke, alebo opierajúci sa o strom (typy Apolón Lykeios a Apolón Sauroctonos). Apolón Belvedér je mramorová socha, ktorá bola znovuobjavená koncom 15. storočia; po stáročia stelesňovala pre Európanov ideály klasickej antiky, od renesancie až po 19. storočie.

Takzvaný „Adonis“ v životnej veľkosti nájdený v roku 1780 v rímskej vile neďaleko Via Labicana na rímskom predmestí Centocelle je modernými vedcami identifikovaný ako Apolón. Na podlahovej mozaike z El Djemu v rímskom Thysdre z konca 2. storočia je identifikovateľný ako Apolón Hélios podľa žiarivej aureoly.

Ďalší Apolón so svätožiarou na mozaike z predkarágijského mesta Hadrumentum sa nachádza v múzeu v Súse. Konvencie tohto zobrazenia, hlava naklonená, pery mierne roztvorené, veľké oči, kučeravé vlasy ostrihané do prameňov, ktoré sa tiahli na krk, sa vyvinuli v 3. storočí pred Kr. pri zobrazovaní Alexandra Veľkého. Istý čas po vyhotovení tejto mozaiky boli aj prvé zobrazenia Krista bez brady a so svätožiarou.

Moderná doba

Apolón sa často objavuje v modernej a populárnej kultúre vďaka svojmu postaveniu boha hudby, tanca a poézie.

Busta Apolóna použitá na výzdobe neoklasicistického domu rumunského architekta Alexandru Săvulescu (Strada Biserica Amzei č. 30) v Bukurešti, Rumunsko

Detail výjavu Apolón a múzy na hore Parnas, porcelánová skupina od Johanna Joachima Kaendlera, okolo roku 1750

Poklasické umenie a literatúra

Tanec a hudba

Apolón sa v modernej kultúre objavuje v tanci a hudbe. Percy Bysshe Shelley zložil „Hymnus na Apollóna“ (1820) a inštrukcie boha Múz sa stali námetom skladby Igora Stravinského Apollon musagète (1927 – 1928). V roku 1978 vydala kanadská skupina Rush album s piesňami „Apollo: Bringer of Wisdom“/„Dionysus: Bringer of Love“.

Knihy

Apolón bol zobrazený v modernej literatúre, napríklad keď Charles Handy v knihe Gods of Management (1978) používa gréckych bohov ako metaforu na zobrazenie rôznych typov organizačnej kultúry. Apolón predstavuje „rolovú“ kultúru, v ktorej prevláda poriadok, rozum a byrokracia. V roku 2016 vydal autor Rick Riordan prvú knihu zo série Trials of Apollo, ďalšie štyri knihy zo série vydal v neskorších rokoch.

Film

Apolón bol zobrazený v moderných filmoch – napríklad v animovanom filme Herkules (1997), v akčnom filme Súboj Titanov (2010) a vo filme Percy Jackson a Olympania: Zlodej blesku (2010).

Videohry

Apolón sa objavil v mnohých moderných videohrách. Objavuje sa ako vedľajšia postava v akčnej adventúre God of War III od štúdia Santa Monica z roku 2010, pričom jeho luk používa Peirithous. Objavuje sa aj v hre Smite (2014) ako hrateľná postava.

Webkomiksy

Apolón sa objavuje v komikse Rachel Smytheovej Lore Olympus (2018) ako antagonista.

Psychológia a filozofia

Vo filozofických diskusiách o umení sa niekedy rozlišuje medzi apolónskym a dionýzovským impulzom, pričom prvý sa týka nastolením intelektuálneho poriadku a druhý chaotickou tvorivosťou. Friedrich Nietzsche tvrdil, že najžiadúcejšie je spojenie oboch. Psychológ Carl Jung označil archetyp Apolóna za to, čo u ľudí považoval za sklon k nadmernej intelektualizácii a udržiavaniu citového odstupu.

Vesmírne lety

V oblasti vesmírnych letov bol program NASA zo 60. a 70. rokov 20. storočia zameraný na lety na obežnú dráhu a pristátie astronautov na Mesiaci pomenovaný po Apolónovi manažérom NASA Abem Silversteinom:

„Apollo jazdiaci na svojom voze po Slnku bol vhodný pre veľký rozsah navrhovaného programu.“
– Abe Silverstein, vydanie 69-36

Rodostrom

Genealógia bohov Olympu podľa Hésiodovej Teogónie, ak nie je uvedené inak.

Uranos

Gaia

Uranove genitálie

Koios

Foibé

Kronos

Rheia

Léto

Zeus

Héra

Poseidón

Hádes

Démétér

Hestia

Apolón

Artemis

a

b

Ares

Héfaistos

Metis

Aténa

Maia

Hermes

Semelé

Dionýzos

Dione

a

b

Afrodita

Literatúra

• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 5. doplnené vydanie. Bratislava: Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-717-3.

Pozri aj

• Zoznam postáv gréckej mytológie

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apolón

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Apollo na anglickej Wikipédii.