Adam Brémsky
Adam Brémsky alebo Adam z Brém (* pred rokom 1050 – † 12. október 1081 alebo 1085) bol kronikár a geograf druhej polovice 11. storočia[1], pôvodom z Horného Saska.
| Adam z Brém | |
| kronikár a geograf druhej polovice 11. storočia | |
| Narodenie | pred rokom 1050 |
|---|---|
| Úmrtie | 12. október 1081 alebo 1085 |
| Odkazy | |
| Commons |  Adam Brémsky |
Život
upraviťAdam žil v Brémach okolo roku 1067, bol tam kanonikom a riaditeľom mestskej školy.[1] Pred týmto vyučoval pravdepodobne v Magdeburgu pri tamojšej katedrále. Meno sa zachovalo náhodne podľa zmienky iného kronikára o sto rokov neskôr a to biskupa Helmonda v diele Chronikus Slavorum. Je doložený na listine arcibiskupa Adalberta ako svedok v roku 1066. Tu je zapísaný ako scholastikus Brémskeho kostola. Je uvedený v treťom riadku v prostrednom stĺpci ako Ego Adam magister scholarum scripsi et subscripsi (Ja, Adam scholastikus, som napísal a podpísal).[2]
Dielo
upraviťJe známy predovšetkým ako autor štvorzväzkového diela Gesta Hammaburgensis ecclesiae pontificum (Dejiny hamburských biskupov), ktoré sa stalo dôležitým dobovým zdrojom o nemeckej histórii a histórii severoeurópskych krajín.[1]Adam sa vyhýbal komentovaniu udalostí v ríši vzhľadom k jeho v podtexte kritickému postoju ku jeho ochrancovi arcibiskupovi Adalberdovi,ktorý zastával ako jeden z dvoch opatrovníkov nezletilého cisára jednu z najdôležitejších funkcii v ríši.Takže mal priame informácie.Jedinú výnimku urobil pri jeho zázname o výprave do Uhorska a poslednom vikingskom nájazde do Saska,tu opisuje nezmyselnú krutosť Vikingov,
Jeho kronika je písaná pravdepodobne od roku 1066, zachytáva udalosti na severe Európy v čase, keď sa formovali severské kráľovstvá, Nórsko, Dánsko a Švédsko. Súčasne objasňuje aj poslednú vlnu vikingských nájazdov, ktorá má priamu súvislosť s týmito udalosťami. Mnohé významné rody sa odmietali podrobiť autorite kráľov a radšej volili exil; Nóri vysťahovanie na Island, Dáni zväčša nájazdy do Írska alebo Anglicka. Nájazdy do Írska skončili bitkou pri Clontarfe, kde na Veľkú noc v roku 1014 zahynul kráľ Brian, súčasne bola zničená vikingská armáda.[3]
Hambursko-brémska arcidiecéza na prelome tisícročí zahŕňala, ako uvádza kronikár vo svojej štvrtej knihe, celé južné pobrežie Baltu, celú Škandináviu, Orkneje, Shetlandy, Island, Grónsko a Vinland, teda dnešnú americkú pevninu i keď o jej rozsahu nemal ani tušenie. V tejto knihe uvádza plavebné kurzy i vzdialenosti.
Kroniku písal ako kanonik Brémskeho biskupského kostola na príkaz arcibiskupa Hambursko-brémskej arcidiecézy Adalberta. Skladá sa zo štyroch v podstate samostatných kníh. Štvrtá kniha je čiste geografická a podľa vyššie uvedeného zachytáva zemepisný obzor autora, ktorý ďaleko presahoval vedomosti jeho doby. Bol presvedčený o guľatosti zeme a vedel o existencii severného pólu. V prvej knihe sa ešte držal pôvodného zadania o cirkevných dejinách,to pozostáva z vymenovania misonárov a ich mučedníckych osudov, ale v druhej a tretej sa z neho stal kronikár severských krajín. Zachytáva dejiny Dánska od 8. storočia cez jeho zjednotenie pod vládou kráľa Haralda Modrozubého, dejiny Nórska od výbojov kráľa Haralda Krásnovlasého až po porážku a smrť kráľa Haralda III. v bitke pri Stamford Bridge v roku 1066 ako posledného veľkého vikingského náčelníka. S jeho smrťou končia veľké vikingské nájazdy.
Ďalej píše o dejinách Švédska od čias výbojov kráľa Erika Víťazného až po smrť kráľa Odinkara. Hlavným zdrojom, ktorý používal, bol biskupský archív, kniha donácií brémskeho biskupstva, Fuldské letopisy, stratená kronika neznáma z iných zdrojov Gestum Anglorum (Činy Angličanov), osobná skúsenosť a rozhovory s dánskym kráľom Svenom II., ktorý sám bol aktérom mnohých dejinných udalostí 11. storočia. Kráľ Sven bol svokrom obodritského kniežaťa Gotšalka, a preto predstavuje významný zdroj k dejinám polabských Slovanov. Je zaujímavé, že si osvojil jeho pohľad na boj proti pohanom, totiž, že príčinou christianizácie bola snaha o vyberanie poplatkov. Kráľ Sven bol synom Estred, sestry dánsko-anglicko-nórskeho kráľa Knuta Veľkého. Jej manžela, anglosaského grófa Wolfa, dal Knut popraviť a sestre zaplatil pokutu za zabitie. Súčasne potvrdzuje spoľahlivosť islandských ság ako zdroja, pretože okrem drobných detailov sa s nimi stotožňuje po faktickej stránke. Rozdiely sú v detailoch; napríklad ságy uvádzajú, že po bitke pri Stamford Bridge sa do Nórska vrátilo 8 lodí z 300 a podľa Adama žiadna. V závere kroniky Adam uvádza, že nevie či písal pekne, ale vždy sa snažil písať pravdu.
Referencie
upraviť- ↑ a b c Adam z Brém. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 46.
- ↑ BRÉMSKÝ, Adam. Činy biskupů hamburského kostela. Velká kronika evropského Severu.. [s.l.] : Argo, 2009. ISBN 978-80-257-0167-6. (po česky)
- ↑ "Battle of Clontarf." Encyclopædia Britannica. Encyclopædia Britannica Online. Encyclopædia Britannica Inc., 2012. Web. 2.december 2012. Dostupné online.
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adam Brémsky
Externé odkazy
upraviť- Adam Brémsky - encyklopédia Larousse[nefunkčný odkaz] (po francúzsky)
- Vývoj geografického myslenia (po slovensky)
- Ex operibus Adami Bremensis extractum, De situ slavorum Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine (po latinsky)