Úradný jazyk
- O úradnom (oficiálnom) jazyku ako jazyku rokovaní a dokumentov v medzinárodných organizáciách (napríklad v EÚ) pozri úradný jazyk (medzinárodný styk). O úradnom jazyku ako synonymu úradného (t. j. administratívneho) štýlu jazyka[1][2] pozri úradný štýl.
Úradný jazyk alebo oficiálny jazyk (angl. official language; nem. Amtssprache, offizielle Sprache; fr. langue officielle; rus. oficiaľnyj jazyk) je v užšom zmysle jazyk (často stanovený nejakým právnym predpisom), ktorý sa používa ako hlavný alebo ako jediný jazyk na komunikáciu a dokumentovanie v styku s a vnútri verejnej správy (t.j. vlády a úradov, vrátane školstva) na určitom území, konkrétne v celom štáte či závislom území alebo v jeho časti, t. j. napr. v regióne štátu (ale podľa niektorých definícií len v celom štáte). V širšom zmysle sa úradným (oficiálnym) jazykom myslí aj jazyk, v ktorom sa na danom území vydávajú právne predpisy (napr. zákony), jazyk debát parlamentu a jazyk súdov. Podobný je pojem štátny jazyk, ktorý sa často chápe jednoducho ako jediný celoštátny úradný jazyk (obyčajne vo vyššie uvedenom širšom zmysle), ale môže byť definovaný aj odlišne.[3][4][5][6][7][8][9]
Charakteristika
upraviťPribližne polovica štátov sveta má úradný jazyk (t. j. úradný jazyk de iure). Niektoré štáty majú iba jeden úradný jazyk, ako napríklad Albánsko, Francúzsko alebo Litva. Niektoré štáty majú viac úradných jazykov, napríklad Afganistan, Bielorusko, Belgicko, Bolívia, Kanada, Eritrea, Fínsko, India, Pakistan, Paraguaj, Južná Afrika a Švajčiarsko. V niektorých štátoch, ako napríklad Slovensko, Taliansko, Palau, Filipíny, Rusko a Španielsko, je síce len jediný celoštátny úradný jazyk (t. j. štátny jazyk), ale menšinové jazyky sa používajú ako úradné jazyky (obyčajne úradné jazyky v užšom zmysle) v určitých regiónoch.
Niektoré štáty, ako napríklad Švédsko, Tuvalu, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty, de iure nemajú úradný jazyk. Namiesto toho sa v mnohých prípadoch (zákony, vládne nariadenia a pod.) používa nejaký de facto hlavný jazyk (tzv. úradný jazyk de facto).
Vo väčšine prípadov je úradným jazykom jazyk, ktorý je na danom území bežne používaným miestnym jazykom, napr. na Slovensku je to slovenčina. Úradné jazyky niektorých bývalých kolónií, hlavne francúzština a angličtina, však nie sú bežne používanými miestnymi jazykmi. Opačným príkladom je írčina, ktorá je teoreticky miestnym jazykom a je "prvým úradným" jazykom Írska, ale reálne ju používa len menej ako tretina Írov; zatiaľ čo angličtina, ktorá je reálne najčastejším miestnym i úradným jazykom Írska, je podľa článku 8 Ústavy Írska označená ako "druhý úradný" jazyk Írska.
Zákony niektorých štátov vyžadujú, aby boli dokumenty štátnej či verejnej správy prekladané aj do iných jazykov než je úradný jazyk.
Referencie
upraviť- ↑ SLANČOVÁ, D. et al. Štylistická terminológia v časopise Slovenská reč (termíny štýl a sloh). In. Sedláčková, Z. P. Štýl - komunikácia - kultúra. K stému výročiu narodenia profesora Jozefa Mistríka (1921 - 2000). 2021. S. 107 [1]
- ↑ jazyk. In: Veľký slovensko-ruský slovník A-K. 1979. Bratislava: Veda. S. 768
- ↑ Marián Sloboda (2017): ÚŘEDNÍ JAZYK. In: Petr Karlík, Marek Nekula, Jana Pleskalová (eds.), CzechEncy - Nový encyklopedický slovník češtiny. URL: https://www.czechency.org/slovnik/ÚŘEDNÍ JAZYK (prístup: 24. 6. 2024)
- ↑ BENŽA, Mojmír. Malý etnopolitický slovník. Bratislava: Zing Print, 2005. S. 26, 27, 32, 34
- ↑ GLÜCK, Helmut; RÖDEL, Michael. Metzler Lexikon Sprache. 5. vyd. [s.l.] : J.B. Metzler, 2016. 814 s. ISBN 978-3-476-02641-5. S. 37, 667.
- ↑ jazyk. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 2018-06-03, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
- ↑ Der politische status von Sprachen [online]. oedeutsch.at, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
- ↑ vds-ev.de, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
- ↑ Official English [online]. usenglish.org, 2016-10-17, [cit. 2024-06-25]. Dostupné online.
Zdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Official language na anglickej Wikipédii.